Kapitola 19 – „Cesty a pomocné prostriedky k podpore tejto vzájomnosti“ 

Kollár navrhuje, aby kníhkupectvá v rôznych mestách slovanských kmeňov mohli kupovať všetky knihy slovanských autorov rýchlo a lacno. V tej dobe musel záujemca čakať na knihu v inom slovanskom nárečí pol roka a taktiež zaplatiť minimálne o 100% viac. Ak bude existovať pocit vzájomnosti, kníhkupectvá začnú vznikať samé alebo sa terajšie poslovančia. Taktiež
by pomohla výmena kníh medzi spisovateľmi rozličných kmeňov. V škole by sa mali študenti učiť aspoň základom iných slovanských nárečí. Budú taktiež povzbudzovaní k ďalším krokom. Mládeži by sa mal dávať príklad významných mužov zo slovanských dejín. Mali by vychádzať všenárečové Literárne noviny. Každé dielo by bolo oznámené a recenzované v jazyku, v ktorom bolo napísané. Časopisy sú totiž jazykmi národov. Účinok zaniknutých časopisov pretrváva aj po ich zániku a nekončí
vyhodením. Mali by existovať verejené aj súkromné knižnice, ktoré by obsahovali knihy všetkých nárečí. Takto sa knihy rozšíria, pretože nikto si nemôže kúpiť všetky knihy. Mali by existovať porovnávajúce mluvnice a slovníky, ktoré by ukazovali na rôzne rozdiely v nárečiach a uľahčovali ich učenie. V pôvodnej prareči sú všetky nárečia rovnaké. Ak sa človek naozaj dobre naučí jedno slovanské nárečie, má možnosť porozumieť všetkým ostatným.

Taktiež by boli vhodné zbierky a vydania ľudových piesní a prísloví, ktoré sú ešte v pôvodnom štýle. Dôležité pre podporu jazyka je aj obmedzovanie cudzích slov a foriem. Slovanské jazyky by sa mali obohacovať iba zo slovanských jazykov. V slovanskom jazyku znejú cudzie slová naozaj cudzo a drsne. Týmto javom trpeli vtedy hlavne čeština a poľština, ktoré boli podrobené germánskemu vplyvu. Pre podporu slovanského jazyka je potrebný aj jednotný pravopis. Na tento by nemali vplývať iné jazyky. Mal by byť vecou dohody.


Kapitola 20 – “Záver“

Pomocou vzájomnosti a literatúry má Kollár v pláne prekonať izoláciu Slovanov. Hovorí, že všetky spoločnosti a literárne pokusy, ktoré vznikli, hneď aj zanikli pre nedostatok priestoru. Vzájomnosť neukráti ani jedno nárečie, každé si zachová svoju osobitosť, ale zároveň bude kupovať aj diela iných kmeňov. Slovania stále trpia zvláštnou bezbožnosťou, vzájomnou antipatiou k sebe. Túto je treba odstrániť a podať si ruky. Spisovateľom Slovanov by sa mal stať ten kto je navzájomnejší, nie najsilnejší.


Záver

V diele Ján Kollár reaguje na vtedajšiu situáciu Slovanov a tým pádom aj kmeňa ku ktorému sám patril. Z dnešného pohľadu sa mi zdá dielo trochu naivné, ale Kollárovi sa nedá uprieť zápal a úprimná túžba po pozdvihnutí Slovanov. Autor často prisudzuje Slovanom pozitívne vlastnosti, ktoré podľa môjho názoru nemajú, a ani mierna kritika vlastného národa nemôže u mňa potlačiť pocit z ignorovania niektorých faktov. Niektoré myšlienky sa dajú považovať za šovinistické(napr. vyzdvihovanie Slovanov nad všetky ostatné národy), ale vo svojej dobe zrejmne neboli nijak výnimočné. Na druhej strane oceňujem zápal a oduševnenie
autora a hlavne odvahu verejne prezentovať myšlienky a názory, ktoré mali dať Slovanov silu, aby začali písať vlastné kapitoly dejín. Prekvapivo je toto dielko ale celkom dynamické a dobre čitateľné.