V Úvode sa autor teší z v tom čase silnejúcej spolupatričnosti slovanských národov, autor ich nazýva kmeňmi. Túto potrebu primknutia k sebe nazýva vzájomnosťou a poukazuje na to, že tzv. bratská láska dokáže prekonať prekážky hlúposti a nenávisti. Kollár tvrdí, že slovanské kmene spája na svete nevídaná vzájomnosť, ktorú nerozdelia ani moria ani krajiny.

V druhej kapitole nazvanej „Čo je vzájomnosť podľa slova, podľa významu?“ rozoberá autor pojem vzájomnosti a hľadá synonymá v iných slovanských rečiach. Považuje vzájomnosť za vzťah, ktorý môže existovať medzi mnohými jednotkami, teda aj medzi mnohými kmeňmi. Literárnu vzájomnosť považuje za výmenu plodov duševnej práce rôznych slovanských kmeňov
a jazykov. Tvrdí, že každé nárečie je poučné pre iné. Môžu zo seba navzájom čerpať nové myšlienky a takto sa obohacovať a rozvíjať. Hovorí, že pri vzájomnosti sa ostávajú kmene na svojom mieste, avšak zároveň spôsobujú rozkvet spoločnej literatúry.

Kapitola 3 - „Čo nie je vzájomnosť“

Hovorí, že tento pojem sa netýka politickej spolupráce ani revolučnej vzbury. Tvrdí, že literárna vzájomnosť jestvuje aj tam, kde národ žije pod viacerými vládami alebo vladármi. Nestojí jej v ceste ani náboženská rôznorodosť. Pre pánov nie je nebezpečná, pretože neútočí na hranice ani politické okolnosti. Je flexibilná a prispôsobivá. Hovorí, že napr. nemecký národ, ktorý sa delí na viac kmeňov a štátov ako Slovania, ktorí sú združení iba pod 5 vládami, nasleduje líniu jednej národnej literatúry, ktorú Slovania nie sú schopní dodržať. Príliš sa snažia do seba navzájom odlišovať a štiepia sa, čo je nakoniec na škodu každému zo slovanských kmeňov. Čo sa týka nárečí, tvrdí, že vytvorenie nejakého jednotného celku je vskutku nemožné, pretože pôvodné slovanské jazyky sa od seba tak vzdialili, že už nie je možné zliať ich do jednej reči. Taktiež tvrdí, že úroveň nárečí je veľmi rozdielna. Niektoré sú tak vyspelé a kvetnaté, že by neboli ochotné vzdať sa svojej úrovne iba preto, aby vytvorili jednotný jazyk s nárečiami, ktoré sú podľa nich pod ich úroveň. Mnoho kmeňov lipne na svojej literatúre po stáročia a prešli, príliš dlhú cestu, aby sa svojich pokladov iba tak vzdali.

Kapitola 4 – „Koľko a ktoré slovanské nárečia patria do vzájomnosti?“

Tu Kollár nastoľuje určitý spôsob delenia nielen kmeňov ale aj jednotlivcov. Na prvom stupni vzdelaný Slovan má poznať 4
vzdelanejšie nárečia a to ruské, ilýrske, poľské a česko-slovenské. Učenejší Slovan druhej triedy už pozná aj menšie podnárečia ako napr. bulharčina, slovinčina alebo lužicko-srbština. Slovan tretej triedy, za ktorého pokladá napr. historika má poznať všetky slovanské nárečia žijúce alebo vymreté, čisté aj zmiešané. Medzi vymreté nárečia patrí napr. staroslovienčina. A každý vzdelaný slavista by mal ovládať aj jazyky iných národov, ktoré sú blízke Slovanom, napr. litovčina alebo jazyk Albáncov. Autor hovorí, že už nestačí dobre ovládať iba svoj jazyk. Táto jednostrannosť je už prežitá a dnešní Slovania majú vyššiu povinnosť a tou je stvorenie všeslovanskej literatúry podľa motta “Slovan som, nič slovanského mi nie je cudzie.“ Kollár hovorí, že znalosť viacerých slovanských nárečí je u slovanských autorov veľmi zriedkavá a často radšej sami použijú reč úplne cudziu než nárečie príbuzné. Aj v tom príprade ak sa Slovania medzi sebou dohadujú o dôležitom predmete.

Kapitola 5 – „Ako ďaleko má siahať táto vzájomnosť?“

Kollár tvrdí, že znalosť iných slovanských nárečí závisí hlavne od cieľov a vôle osôb, ktoré sa ich učia. Ale tvrdí, že každý vzdelaný Slovan by mal mať aspoň základnú lexikálno-gramatickú znalosť iných slovanských nárečí. Sem patrí základné časovanie, skloňovanie a znalosť významu slov. Netvrdí, že každý Slovan má vedieť plynulu všetky ostatné slovanské reči, ale nech vie čítať knihy v iných nárečia a nech rozumie iným Slovanom. Nemusí kupovať všetky knihy, iba tieto znamenité a všeslovanské.

Kapitola 6 – „Príklady vzájomnosti u iných národov.“

V tejto kapitole sleduje vzájomnosť iných kmeňov a národov. Ale hneď v úvode kapitoly tvrdí, že neexistuje iný kmeň, u ktorého by boli také okolnosti a potreby, ktoré by mohli vytvoriť takú vzájomnosť ako je u Slovanov. V literatúre iných európskych národov platí princíp jednotnosti jazyka, kdežto u Slovanov platí pravý opak, to jest – rozdrobenosť jazyka. Napr. u Angličanov potlačilo jedno dominantné nárečie všetky ostatné a udalo tón vývoju jazyka. Ale aj tak sa napr. francúzsky učenec učí aj
latinčine alebo nárečiam románskym, španielsky, alebo anglicky, aj keď sú tieto reči od seba vzdialenejšie ako nárečia slovanské.

Latinčinu považuje autor za aristokratický jazyk Rimanov, kdežto gréčtina a slovančina sú okrajové, nárečové a demokratické jazyky. Latinčina mala jedno centrum a tým bol Rím, kdežto slovančina a gréčtina mali centier viacero. Preto je aj v latinčine málo stôp po nárečiach alebo okrajových jazykoch. V latinčine má všetko svoje pravidlá, všetko je vyumelkované. Prekvapivo
najväčšiu podobnosť vidíme medzi slovančinou a gréčtinou(helénčinou). Taktiež boli Gréci jeden národ, ktorý hovoril mnohými vzájomne spojenými a ovplvyňujúcimi sa nárečiami ako napr. jónske(Homér, Hippokrates), ailoské(Sofokles, Euripides), dórske(Archimedes, Teokritos) alebo atické nárečie(Tukydides, Platón). Všetky tieto nárečia vznikli z prajazyka v kraji Phthiotis. Tieto 4 sa ale postupne stmelia do dvoch hlavných a to sú ailskodórsky a jónsko-atický. Podobne je to aj u Slovanov, kde Dobrovský rozdelil nárečia na dve rady a to na rusko-srbský prúd a poľsko-český prúd. V Homérovi je možné nájsť prvky takmer všetkých gréckych nárečí, najviac však jónske a ailoské. To iba dokazuje, že grécke kmene sa už dávno v minulosti nechceli vzdať
svojej individuality. Ani Alexander Veľký, ktorý zjednotil Grékov pod svoju vládu, nedokázal vnútiť jeden jednotný jazyk. Pre istý básnicky druh sa v gréckej literatúre určuje to nárečie, v ktorom sa tento literárny druh vytvoril. Pre epos sa používa mäkký jónsky dialekt a napr. pre epos je to tvrdší dialekt dórsky. Jeden autor tvoril tak ako to vyžadoval predmet alebo osoby, to znamená, často vo všetkých nárečiach svojho národa. Preto aj používali chóry aby boli slávnostné, pretože tu mohli využiť tvrdý dórsky dialekt.

Grék vedel hovoriť vlastným jazykom, ale aj dialektami druhých kmeňov a predsa sa jazyky nezmiešali. Každý vzdelaný Grék rozumel autorom, ktorí tvorili v iných nárečiach. Kollár poukazuje na to, že grécke nárečia si neboli podobnejšie alebo bližšie ako dnešné slovanské. Líšili sa v koncovkách, výslovnosti, prízvuku a aj časovaní. Podobnosť alebo lepšie povedané rozdielnosť slov nájdeme aj u slovanských jazykov. Napr. pepel po srbsky a popel po česky. Alebo rovnako písané slová s rozličnou výslovnosťou ako napr. orel (po rusky arjol). A taktiež rovnaké slová s rôznym významom ako napr. maslo, čo po rusky znamená olej. Gréci žili taktiež pod rozličnými vladármi, roztrúsení na ostrovoch a aj pevnine. Ale zjednotila ich vzájomnosť v oblasti jazyka, vied a umenia. „Prečo by sa to isté nemohlo stať u Slovanov?“, pýta sa Kollár. Pokračuje podľa neho jasnými podobnosťami medzi Slovanmi a Grékmi napr. v ľudových piesňach alebo menách.

Kapitol 7 – „Ako sa kde vznikla myšlienka a pocit slovanskej vzájomnosti? U ktorého kmeňa sa najviac a u ktorého sa najmenej vyvinula a uskutočnila?“

Kollár hovorí, že v poslednej dobe si Slovania možno pod tiahou minulých zážitkov a hnaní vlastnou zvedavosťou, začali všímať samých seba, ale aj ostatné kmene, svoje prednosti, nedostatky, minulosť a prítomnosť. Postupne dospievajú k jednému záveru a to, že sú spoločným národom a majú spoločnú reč. Slovania dospeli k záveru, že sú v Európe najpočetnejší a takto spoznali svoju silu. Novonadobudnuté sebavedomie v nich vzbudilo pocit, že už nemusia kráčať za menším alebo slabším. Silneli túžby, aby národ, ktorý je roztrúsený, aspoň v srdciach a dušiach splynul. Tichá túžba sa postupne vypracovala na hlasnú požiadavku. Kto niečo má, uspokojuje sa s tým čo má, kto ale nič nemá ten chce veľa alebo všetko. Karpatskí Slovania nemali skoro nič vlastné, preto sa ako prví náhlili k spojeniu Slovanov. Ich nárečie je v strede všetkých iných slovanských nárečí. Karpaty sú kolískou Slovanov, a preto sa aj Slovania v Uhorsku asi najviac chopili tejto myšlienky a snažili sa ju rozšíriť rýchlo a hlboko. Kollár hovorí, že nová a dynamická generácia slavistov bude mať veľké vedomosti o iných slovanských nárečiach, o ich literatúre
a umení.

Používa výňatok z príspevku Šafárika, v ktorom tento tvrdí, že ako prirodzená láska k svojej rodine, tak aj súnaležitosť k iným kmeňom nás núti vzájomne si tlmočiť priateľské pocity a náklonnosť, ktorá nás vedie k spoločnej láske a úcte. Aj keď sú slovanské kmene roztrúsené , cítia útechu pri spomienke na spoločný pôvod. Niektorí sa dokonca povznášajú pri myšlienke na vzrast svojej literatúry, osvety a blahobytu a sú smutní pri zmienke o nepriaznivom osude svojich bratov. V týchto ohľadoch sú prví Slováci, po nich nasledujú Česi, Rusi, Chorváti, Poliaci a Srbi. Kollár tvrdí, že niektorí autori sami pripravovali cestu pre literárnu vzájomnosť, aj keď sami ešte nevedeli, čo tento pojem vlastne znamená. Sem patril napr. Dobrovský, Rumiancev, Pogodin. Kollár ale zároveň vyjadruje poľutovanie nad tým, že básnické osobnosti Slovanov, teda Puškin, Milutinovič a Mickiewicz sa pre túto myšlienku nenadchli a podľa neho sa tak sami pripravili o možnosť, aby ich videl celý národ. Básnici sú ľudia, ktorí majú najväčšie čitateľské obecenstvo a taktiež právo vzdelávať ľud. V časoch, ktoré sú pre národ priaznivé, vzniká možnosť ako predniesť nové myšlienky, ktoré by inak nevyšli na povrch. Preto je dôležité tento moment neprespať.

Kapitola 8- „Nevzájomnosť, národné sebectvo a literárny separatizmus“

Sebectvo môže zaslepiť celé kmene a národy. Vtedy národ upadá do vlastnej pýchy. Sám seba považuje za centrum ľudstva, majstrovský výtvor a chce, aby sa všetko hodnotilo podľa neho. Kollár poukazuje na rôzne príklady, napr. na Grónčanov, ktorí síce jedia spolu so zvieratami, ale aj tak seba vidia ako najlepšie stvorenia a každého iného ľutujú, pretože sa im nepodobá. Obyvatelia Ameriky, ktorí majú podľa Kollára nepraktickú a komplikovanú reč, ju aj tak považujú za najlepšiu a najkrajšiu reč na svete a neznášajú všetkých, čo tak nehovoria. Ale pre príklady netreba chodiť ďaleko. Aj v minulosti existovali podobné krátkozraké konflikty medzi Slovanmi, napr. Česi a Poliaci. Toto úzkoprsé správanie existuje stále, stále sú tu kmene, ktoré sa povyšujú nad iné a zároveň zanedbávajú sesterské nárečia. Dielo slovanských velikánov ako Lomonosov, Komenský alebo Krasický sú chladné, bez náznaku slovanskej vzájomnosti. Boli časy, keď kmene sebou navzájom opovrhovali. Srb nikdy nenazval Čecha a Slováka ich vlastnými menami. Používal iba názvy prevzaté z nemčiny a maďarčiny ako Pemak a Tót. Slovania
o sebe navzájom nič nevedeli ani vedieť nechceli. Sami seba považovali za niečo podradné a menejcenné. Niektorí hlupáci napr. v Čechách považujú všetko nečeské za kacírske a od Slovákov chcú aby seba počeštili a takto si nachystali cestu k záhube. Kollár ale tvrdí, že toto robia iba jedinci, ktorí seba milujú viac ako národ, nechcú sa vzdať svojej germanizovanej reči a prísť o svoju literárnu nesmrteľnosť. Netreba ich však zatracovať, ale snažiť sa im pomôcť.

Bez poznania slovanského jazyka zostane slovanský spisovateľ vždy neschopný porozumieť a pochopiť aj vlastné nárečie naozaj do hĺbky. Tomuto poznaniu nebráni ani to, že niektoré nárečia sa odlišujú písmom. Rozdeľujú nás krajiny, náboženstvá, nemali by to robiť ešte aj písmená. Spomína článok z poľských novín, v ktorých literárny kritik vytkol českým prekladom, že sú príliš cudzie a že Poliaci by sa mali orientovať viac na seba a vlastné výtvory. Takéto jednanie je veľmi úzkoprsé, izolacionistické a ústi do neznášanlivosti. Kollár hovorí, že všetky slovanské diela sú vlastné. Myslí si, že poľský kritik by nič nekritizoval, keby sa jednalo o preklady z angličtiny alebo nemčiny. A preto dáva tento článok za príklad slovanskej nevzájomnosti. Poliaci by
mali podobné preklady odporúčať a podporovať, pretože nič nepomáha vzájomnosti viac ako preklady z nárečia do nárečia. Správnejšie by bolo poznať najprv vlastnú krv ako cudziu. Ak národ opovrhuje niekým blízkym, zároveň tým dáva najavo svoje zvrhnutie. Kollár sa v závere kapitoly vyjadruje k láske z rôznym kmeňov práve pre ich charakteristické vlastnosti. Ale hovorí, že nemôže zamlčovať ich negatívne stránky, ak sa tu jedná o blaho celku.
Kapitola 9 – „Pomer vzájomnosti k láske k vlasti jednotlivých slovanských kmeňov“

Niektoré slovanské kmene a tým pádom aj nárečia majú vlastnú vlasť. Iní toto štastie nemajú a musia sa o ňu deliť s inými národmi a jazykmi. Ale tí, ktorí svoju vlasť majú, sa do nej príliš ľahko zaľúbia a zamestnávajú sa vlastenectvom a nevšímajú si menej šťastné bratské kmene. Ich vzdelanie bude postupne ochabovať. Nebudú si všímať bratské národy a ich literatúra
sa stane neúplnou, zaostalou a nevyvinie sa tu národný charakter v plnej sile. Pred týmto pádom ich môže uchrániť iba myšlienka slovanskej vzájomnosti. Kmene, ktoré svoju vlasť nemajú, budú odmenené za svoje strádanie pripojením sa k celému národu. Kollár sa pýta, čo má mať človek radšej. Či je to ľud alebo vlasť. Tvrdí, že vlasť môžeme nájsť, aj keď sme ju stratili,
ale národ a reč už nenájdeme. Vlasť je o sebe mŕtva zem, ale národ je naša krv, duch. Láska k vlasti je inštinkt a slepý pud, láska k národu je výtvorom rozumu a vzdelania. Aj rastliny a zvieratá majú v sebe lásku k vlasti. Ak ich presadíme alebo prenesieme, stále sa vracajú a ak to nejde, mnohé od žiaľu uhynú. Lastovičky sa vracajú z krajších krajov do svojho chudobného hniezda. Lásku k národu ale už u zvierat nenájdeme. Je to preto, pretože je to vlastnosť, ktorá sa dvíha nad prirodzené pudy, je plodom myslenia a vedomia.Zviera má zmysel pre jednotlivca, nie kolektívneho ducha. Rovnako ako napr. divoch alebo eskimák, ktorý zúrivo bráni svoj kúsok sveta, v ktorom sa narodil a hranice tohto sveta uzatvárajú zároveň aj jeho
svet.

Kollár hovorí, že všeobecná náladu medzi ľuďmi je taká, že prejav lásky k vlasti je skôr hriechom. Je treba sa chrániť pred tupým vlastenectvom, ktoré je často iba zásterkou k iným nevhodným skutkom. Vlastnectvo slúži ako ospravedlnenie urazených ľudských práv. Láska k vlasti sa nemá zatracovať, ale jej antický charakter by sa mal zmeniť na charakter humanity.Každý zo starovekých národov od Rimanov, cez Grékov a Židov sa nevyhol jednostrannému patriotizmu, ktorý si vážil iba seba, svoj krajinu a svoj jazyk. Ostatnými opovrhoval. Iné národy boli pre Grékov poloľudia, ktorí boli určení k tomu, aby sa stali otrokmi
a nemali právo na dôstojnosť a slobodu. Pre Rimanov boli otroci veci a nie osoby. A Židia považovali iné národy za nečisté a nepriateľské. Láska k vlasti musí byť podriadená láske k národu, pretože menšie má byť podriadené väčšiemu. Ako sa potoky a rieky vlievajú do mora, majú sa aj kraje, kmene a nárečia vlievať do národa. Všetci Slovania majú iba jednu vlasť. Za príklad dáva napr. nemecké a anglické osady, ktoré sú roztrúsené po celom svete, ale aj tak pevne stoja iba pri jednom národe a literatúre. Aj kolónie v Amerike si ešte stále pripíjajú na svoju domovinu v Európe a k jej literárnym osobnostiam.

Kapitola 10 – „Aj veľké slovanské kmene a zdanlivo alebo skutočne krajšie a rozšírenejšie nárečia majú príčinu, aby sa priklonili k tejto vzájomnosti.“

Nielen vlasť, ale aj vedomosti o počte a veľkosti môžu uvrhnúť národ do pýchy a dať mu pocit, že nepotrebuje vedieť nič o sesterských nárečiach a aj tak mať vlastnú vyvinutú literatúru. Do tejto šablóny majú tendenciu upadať aj malé kmene, ktoré sa ale porovnávajú s ešte menšími kmeňmi, ktoré sú slabšie a menej vzdelané. Táto spupnosť vzniká snáď u každého –
u Poliaka v porovnaní s Čechom, u Čecha v porovnaní s lužickými Srbmi alebo so Slovincami. Slovan, zbláznený iba do svojho
nárečia na nič nehľadí a nič ho nezaujíma. Veľmi sa tak podobá na Grónčana, ktorý opovrhuje každým, kto nehovorí jeho rečou a zároveň ich aj ľutuje. Podĺa jeho mienky je jeho jazyk najkrajší a preto aj najvhodnejší, aby sa stal jednotným jazykom všetkých Slovanov. Nedokážu pochopiť, že vo slovanskom svete môže byť niečo krásne a dobré, čo oni sami nemajú a nevytvoria. Kollár ale taktiež poukazuje an to, že doba sa mení. Pred 10 rokmi by vo Varšave vypískali človeka, ktorý by v dobrej spoločnosti
hovoril o ruskom románe alebo ilýrskom epose. Ale Poliaci už pomaly priznávajú, že aj iné slovanské národy majú vkus a nadanie na literárne diela.

Je samozrejmé že radi vidíme svoje úspechy a dávame prednosť svojim výtvorom pred inými, ale toto nesmie odvádzať od vzájomnosti, chvastúnstva alebo zavrhovania iných. Jednotlivé kmene nemôžu prevziať veľké poslania, pretože na to nestačia. Tie sú určené celým národom. Tieto sú nositeľmi nových čias. A keď si nektoré kmene myslia, že môžu vyriešiť úlohy, ktoré ú veľmi ťažké aj pre celé národy, nedá sa to nazvať inak, než trúfalosť. Kmeň, čo nemá rád nikoho iného než seba, vlastne nemá rád ani seba, pretože tým, že ubližuje iným, ubližuje zároveň sám sebe. Aj ruský kmeň sa pripája k ostatným Slovanom, aby si sami ochránili svoju slovanskosť napr. pred ázisjkými hordami a inými v Rusku pobývajúcimi národmi. Zároveň svoju vzájomnosť občerstvujú a posiľňujú. Najkrajšie nárečie, teda ruština, nemôže ignorovať ostatné nárečia slovanské. Rusi a Poliaci by sa mali primknúť k Čechom, Slovákom a Ilýrom a ich literárnym metrikám. Mali by zmodernizovať svoju poéziu aj z hľadiska formy aj z hľadiska obsahu a ešte viac ju poslovančiť. Čím sme vo svojej spoločnosti oddelenejší od iných, tým menšia a neznesiteľnejšie sú pojmy a knihy, ktoré píšeme, pretože okrem týchto diel iné nepoznáme a teda nič nás neobčerstvuje
a nepovzbudzuje.

Takéto kmene sú obmedzené a pokladajú svoju veľkosť za najväčšiu možnú veľkosť. Nikto by sa nemal vzdať výhod súperenia, pretože iba súperenie vedie k pokroku. Pri konkurencie vzniknú výdhody pre všetky nárečia. Každé nárečie bude chcieť
predbehnúť to druhé, a preto sa bude chcieť zlepšovať. Izolovaný pokoj sa rovná stojatej smrti. Je to ako stojatá voda, ktorá so sebou nesie rozklad a hnilobu. Ale náraz ocele a kameňa prináša iskry. Tento pokrok obohatí poklad národnej literatúry a zapôsobí blahodárne na jednotlivé kmene. Keby láska k národu nebola silnejši ako láska ku kmeňu, ľudia by zostali spolu
vedľa seba a nijak by sa nevyvíjali. Kmene majú svoje cnosti, všetko iné môžu vymeniť za cudzie prednosti. Takáto vzájomnosť sa stane pre slovanské kmene niečím ako bankou. Aj menšie a menej vzdelané kmene budú môcť žiadať svoje úroky, pretože vložili svoje účastiny. Najzaostalejšie nárečie môže dať vyspelejším nárečiem kľúč k etymologickým objasneniam niektorých slov.
Niekde koreň slova už dávno zakrpatel, inde existuje s celej svojej kráse.
Každý spisovateľ, ktorý chce byť čitaný, by mal byť ľudový a snažiť sa osloviť masy. Takto sa stane ale iba prechodným autorom, niekým ako vydavateľ novín. Ale Slovania si musia uvedomiť, že nie je dobré usilovať o to, aby slovanských autorov čítalo iba niekoľko sto vzdelancov a hovorili o nich niekoľko mesiacov alebo možno rokov. Musia sa tvoriť diela, ktoré oslovujú národ až na kosť. Spája kmene a ostáva aj pre budúce pokolenia. Slovanskí autori musia byť nielen robotníkmi, ale aj staviteľmi chrámov kultúry. Aj malé a nevzdelané kmene ako Slováci alebo Lužický Srbi majú námety pre epické diela, ako Svätopluk alebo Samo. Keď zmiznú kmeňové roztržky, prestane sa s uprednostňovaným iných kmeňov, pretože sa všetky kmene stanú spoluvlastníkmi. Slovanské dejiny budú spoločným majetkom všetkých Slovanov a slovanská literatúra bude pokladom a výsledkom vzájomnosti. Ako diamant bude hrať všetkými farbami ako kmene slovanského národa.

Slovania mali v minulosti básnikov, ale tí ospevovali iba seba. Chýbali im rečníci, pretože kvôli nedostatku národnej látky nemali o čom rečniť a kvôli malému okruhu poslúchačov nemohli dorásť. Vzájomnosť by sa nemala brať ako účel, ale ako cieľ. Samozrejme sa vďaka nej oživia aj iné oblasti ako napr. obchod, priemysel. Ale najviac nám zväčší náš obmedzený priestor malého bytia. Kmene a národy, ktoré sa bránia styku s inými, samy seba dusia. Slovan sa má snažiť o univerzálnosť a všeobecnosť vo vzdelaní a nemá uprednostňovať jeden kmeň alebo spisovateľa. Slovanský národ a literatúra je ako strom, ktorý má 4 hlavné vetvy. Všetky kvitnú a prinášajú plody, ale vzájomne sa dotýkajú a prepletajú. Všetky korenia v jednom kmeni. Žiadna nesmie vyschnúť alebo sa zlomiť. Znetvorí to celý strom.

Kapitola 11 - „Pomer vzájomsnoti k učeniu sa iných starých a nových jazykov“

Kollár hovorí, že výuku slovanských nárečí by mali školy aj učenci považovať za prioritu. Staré jazyky pri štúdiu slavistiky nič neutrpia a ani by nemali. Ostanú základným kameňom celej kultúry. Tvrdí, že štúdium klasikov je potrebné, pretože títo nám dávajú prvotné veľké myšlienky, ktoré potom neustále opakujeme. Napr. Francúzi sú zbehlí v štúdiu klasikov, ale aj tak majú vlastnú, celkom svojskú literatúru. Tvrdí, že na preklad klasikov sa najviac hodia slovanské jazyky, ktoré sa podobajú gréčtine. Pôvodní grécky autori mohli byť pri prekladoch do nemčiny alebo francúžštiny znetvorení a preto sa často aj velikánov z týchto
krajín hnusili. Slovania najviac získajú, keď zavedú literárnu vzájomnosť do všetkých kmeňov a uskutočnia všeobecné pozdvihnutie duševných síl. Novšie jazyky sa môžu stať tým čím, sú všade vo svete-objektom súkromného učenia. Nepatria do národých škôl. Pri učení sa cudzích rečí hrozí slovanským kmeňom riziko záhuby.

Kapitola 12 – „Čím boli doteraz Slovania bez vzájomnosti?“

Autor tu kritizuje vtedajších nemeckých dejepiscov, ktorí pokladali Slovanov za úplne bezvýznamný kmeň, ktorý sa nijako nepodieľal na behu dejín. Vysvteľuje to okuliarmi sebelásky, ktoré nedovoľujú vidieť dejiny objektívne. Hovorí, že pýcha kráča ruka v ruke s nevedomosťou. Nemci sú potom spokojní sami so sebou aj keď nemajú dôvod honosiť sa svojou udatnosťou. Slovania svojou láskavosťou a pracovitosťou pohltili vandalizmus a gótizmus germánskych kmeňov. Germáni si nezaslúžia obdiv, pretože iné národy iba podmaňujú, ponižujú a trápia. Je to nemecká samochvála, ktorá chce sama vyzerať ako cnosť. Nemci nemôžu vyčítať Slovanom ich zgermanizovanie alebo čiastočné zotročenie, pretože ho ony spôsobili. Iba pomocou Slovanov sa Nemecko stalo takým veľkým štátom. Bolo by oveľa menšie bez slovanských kmeňov, ktoré boli podmanené. Kollár poukazuje na dielo od Woltmanna, ktorý tvrdí, že, Nemci, Maďari a Normani prekazili vývoj svojráznej kultúry. Aj Gréci boli roztrieštení, mali však vlastnú literatúru a spoločné miesta ako Delfský chrám alebo amfiktyónsky súd.

Dejiny nie sú iba krviprelievanie a dobývanie. Slovania nemajú síce Voltairov alebo Shakespearov ale majú Komenských, Kopernikov alebo Dobrovských. To, že sú menej známi, nezmanená, že sú horší. Oveľa lepšie sú narody, ktoré sa živia plodmi svojich polí alebo mliekom svojich stád. Pracujú v tichých zamestnaniach a netrávia svoju existenciu na bojiskách. Takto zistíme ako národ žil a aký bol. Spoznáme dušu národa. Podľa anticko-germánskeho princípu sa považovalo za slávne, ak niekto urobil iného otrokom. Jeho čin sa stal hrdinstvom a on sám hrdinom alebo rytierom. Otrok bol vysmievaný a potupený. Ale podľa
slovanského modelu by sa vysmievaným stal zotročovateľ ako lupič slobody. Podľa Kollára je potrebné pozrieť sa pravde do očí a priznať si, že aj keď Slovania zaberajú na mapách veľké časti, v umení a literatúre sú naozaj malými. Je to preto, pretože samy sa ako národ izolovali a odlučovali od národov iných a taktiež preto, pretože ani vo vnútri medzi sebou neboli jednotní. Každý veľký či malý kmeň sa považoval za osobitý národ. Každý jeden sa považoval za praplemeno a svoje nárečie považoval za jazyk. Slovania si nepíšu jednotné dejiny. Majú iba malé udalosti zo života každého z mnohých kmeňov. Až po vzniku spoločnej národnej literatúry sa začnú písať spoločné dejiny a táto literatúra ich bude spájať ako súvislá niť. Mnoho kmeňov je apatických preto, pretože nemajú dostatočnú duchovnú úroveň, ktorá by umožňovala vzbudiť záujem o okolitý svet. Kedže sa kmene dlho zaoberali vlastným egoizmom a vlastnými problémami, musela každá vyššia idea zahynúť už v počiatkoch. Keby sa malé kmene dali dokopy a vytvorili jeden zväzok, aspoň na duchovnej úrovni, dojem, ktorý by zanechali, by bol omnoho impozantnejší. Národ musí prejsť dejinami, miesto, aby im dovolil prejsť sebou.

Život národa má mať aj inú náplň ako zaobstarávanie obživy, obchod a priemysel. Podľa toho by sa dali Slovania popísať ako veľký národ, ktorý je pracovitý, láskavý a svedomitý, v boji udatný. Ale zároveň sa navzájom necíti, vo vnútri sa nenávidí a bojuje kmeň proti kmenu. Kupuje iba cudzie, chváli iba neslovanov. Pre nedostatok sebaocenenia nemali mnohé slovanské kmene silu pre verejný hlas a kvôli rozdrobenosti nemohli vykonať nič veľké. Nič malé ale urobiť nechceli.

Kapitola 13 – „Dôležitosť tejto vzájomnosti pre veľké určenie Slovanov, ktoré mu ukladajú dejiny a národy“

Cieľom ľudstva je kráčať vpred. Tento pokrok utvárajú aj národy. Vedomosti a objavy, ktoré národ získal, zostávajú aj keď všetko ostatné pominie. Neskorší nárdo nemusí začínať odznova, ale musí staré iba rozvíjať. Národ sa musí dívať na svoj vývoj z vyvýšeného nadhľadu, pretože v minulosti je kľúč k budúcnosti. Osud národov by sa nemal nechávať náhode, ale mal by byť do
vývoja zapojený rozum. Nositeľom hodnôt sa po páde Ríma stali germánsko-románske národy. Svoju kultúru založili na dvoch princípoch. Bol to antický vo vede, umení a vzdelanosti, ktorý bol výborný, ale veľmi jednostranný. Germánsko-kresťanské princípy boli sentimentálne a romantické. Oba ale doslúžili a vyžili sa. Je potrebné nájsť nové, univerzálne tendencie. Toto môže riešiť iba veľký a večne tvorivý národ- slovanský. Myšlienky malých národov majú krátke krídla, myslia akoby len spolovice. Ľudská povaha je u malých národov spútaná a znetvorená. Iba vzájomnosť povýši sily národov, dodá jednotlivým kmeňom dôveru a odvahu, že sa odvážia veľkoryso myslieť a konať. Pocit národnej jednoty je u Slovanov prvým krokom k humánnej
a veľkolepej vzdelanosti.

V období Kollára, ako autor sám hovorí, dosiahol rozmach modermizmu svoj vrchol. Svet bol „prevzdelaný“. Bolo potreba vrátiť sa niekde do stredu. Staré kultúrne formy zanikajú a musia zaniknúť. Zároveň ožívajú formy nové, ktoré uvoľnujú prúd nových
myšlienok. Bizardnosť a krajnosť považuje Kollár za prejav úpadku kultúry. Poukazuje na to, že v anglickej a nemeckej literatúre sa tomu už stalo. Goethove diela považuje za „byronské“ teda predráždené, Schillerove drámy sú preňho zbytočným filozofovaním a subjektívnym pohľadom básnika. Hovorí, že najnovšia literatúra sa utopila v záplave politiky.

Kapitola 14 – „Spôsobilosť Slovanov k splneniu tohto určenia vzájomnosťou“

Kollár hovorí, že Slovania tvoria desatinu svetovej populácie, zaberajú vo väčších skupinách takmer každú časť zeme a majú
vďačnú polohu medzi Európou a Áziou a preto môžu vysielať svoje lúče naľavo aj napravo. U iných národov a do tvorby poézie zapája vždy iba jeho časť – u Talianov vášeň, u Francúzov zdvorilosť a u Nemcov filozofia. Slovania zapájajú všetky svoje duševné sily. Iné národy oddeľujú srdce a hlavu, ale nie Slovania. Obaja géniovia u Slovanov splývajú. Možno aj to je príčinou pomalého napredovania v kultúre. Iné krajiny zapájajú svoje vlastnosti iba sčasti. Slovania majú vďaka obom esenciám pozíciu ťažšiu. Vplýva naň aj klíma, ktorá nie je iba severská alebo iba horúca. Žije vo všetkých pásmach a táto okolnosť mu dovoľuje rozvíjať všetky stránky svojej duše. U Slovanov sú sústredené všetky cirkvi, sekty, smery. Jazyk slovanov zjednocuje všetky výhody starých antických jazykov. Jeho nádhera nepotrebuje ani dôkaz ani chválu. Má grécko-rímsku metriku, germánsko-románsky dôraz a pohybuje sa slobodne a s ľahkosťou.

Slovan má vo svojom národe najlepšiu možnosť zdvíhať sa k vzdelaniu a humanite. Lásku môže rozširovať od osoby k osobe, od kmeňa ku kmeňu. Iné národy sú príliš zahrúžené do vlastného patriotizmu, ktorý obsiahne iba jednu vlasť a teda sa nemôžu uvoľniť a slobodne sa pohybovať. Iné národy podriaďujú humanitu národnosti, Slovania národnosť humanite. Veľký národ s veľkým potenciálom musí mať veľké ciele. Mali by prevziať pokračovanie duchovného života ľudstva a byť prostredníkom medzi starým a novým svetom. Na tento krok je potrebná určitý čas, ale základy vzájomnosti je potrebné pokladať už teraz. Nenastane
však svetový prevrat, ani sa nebudú diať zázraky. Všetko sa stane v tichosti a prirodzene. Nech sa stane čokoľvek, nie je možné, aby vybojovaný duch humanity v umení a vedách zahynul. Umenie iných národov bude žiť ďalej a neposlovančí sa. Romantizmus ale zamenia za humanizmus. Budú sa musieť omladiť a očistiť podľa nového slovanského princípu.

Kapitola 15 - „Upokojenie niektorých pochýb, námietok a povážlivostí dotýkajúcich sa tejto vzájomnosti“

Slovania dlho spali, boli porobení. Preto majú právo na prebudenie sa, na slobodu a na vzdelanie. Sú to božie dary a tie sú nepredajné a nepremlčateľné. Nijaký národ nemá právo tieto práva u svojich susedov potlačiť alebo zničiť. Aj keď Slovania prišli neskoro, sú mladší a vidia, čo vykonali iné národy. Boh rozdeľuje vo svete úlohy podľa vlastného uváženie. Niektoré národy
musia čakať viac, iné menej. Život sa vyvíja pomaly. Už teraz mnohé kmene literárne dozrievajú a osamostatňujú sa. Slovanská povaha je vraj príliš mierna a nežná a nemá dostatočnú silu aby presadilo niečo veľké. Treba sa ale pozreiť nato, že sa jedná o národ, ktorý si vydobil vlastnou odvahou panstvo na 1/10 zemegule. O toto panstvo sa ale Slovania nikdy neuchádzali. Nikdy nebažili po krvi alebo moci. Ctili slobodu vlastnú, aj slobodu nepriateľa. Národ sa má snažil zachovať si jemnosť a dobrotu.
Nastáva nový pojem chápania pojmu humanita – je to určenie človeka ako jeho samotého. Mierna myseľ často skúšaných národov je najlepším znakom humanity. Kollára vysvetľuje určité riziká, ktoré plynú zo vzájomnosti. Mohol by nastať problém
s viacerými druhmi abecedy u rôznych kmeňov. Mnoho ľudí nemusí mať chuť učiť sa viac abecied. Ale Kollár hovorí, že práve vďaka vzájomnosti sa rozdiely už zmierňujú a abecedy sa redukujú na 3 typy a to latinskú, cyrilskú a glagolskú. Ak však aj tak niekto odmietne učiť sa tieto abecedy a odvráti sa, v tom nebude národ slovanský mať žiadnu stratu. Mnoho iných národov túži mať spoločné písmo slovanského jazyka, aby našli kľúč k tejto fascinujúcej a a širokosiahajúcej reči. Prinieslo by im to obrovský úžitok a mohli by sa dohovoriť so 70 miliónmi obyvateľov zeme. Slovanská literatúra by sa rovnala veľkému a pestrému trhu. Nie však trhu s nesúrodými ľuďmi, pretože Slovania sú jeden národ a slovanská vzdelanosť je iba rozličného stupňa, nie spôsobu. Všetci Európania tvoria vďaka pošte a novinám jednu spoločnosť, iba Slovania stoja osamotení.

Kapitola 16 – „Úžitok vzájomnosti najmä pre slovanský národ. Výhoda tejto vzájomnosti je veľká a mnohoraká“

1) Duchovná- národná vzdelanosť závisí od národenj literatúry. Čím slobodnejší je ich záber, tým slobodnejšie sa rozvíjajú. Pri vzájomnosti sa kultúra stane veľkolepou a skvelou. Literatúra by mala byť zásobou spisov pre všetky obory a tvoriť prirodzený systém. Pri doterajšej rozdrobenosti museli malé kmene zostať bez literatúry a tým pádom aj duchovne slabé a nevzdelané. Preto sa stávali terčom posmechu iných národov. Národ je považovaný vo svete za to, za čo sa vydáva. Slovania nevzali osud do vlastných rúk a zo všetkých emócií si nechali iba váhavosť, nedospelosť a nemohúcnosť. Je treba robiť všetko preto, aby sa zabudlo že tak veľký národ tak málo prispel k všeobecnému pokroku.

2) Hospodársky úžitok – spisovateľom sa rozšíri trhu, budú mať viac čitateľov a väčšie zisky, ktoré prekročia náklady na tlač ako to býva u menších národov. Stačí iba zbúrať deliace steny.

3) Jazykový úžitok – každé nárečie dostane čisto slovanský výraz a ľahšie sa uchráni pred barbarizmami alebo maďarizmami. Pre jazyk je štastím, ak má viac nárečí. Nárečia jazyk obohacujú a držia pri živote.

4) Politický – bude to vonkajší a vnútorný prospech. Vonkajší – prestanú vzbury a povstania Slovanov proti inonárodným vladárom. Každý zostane doma, pretože tam bude mať to, čoby dostal u suseda. Pod neslovanskými vladármi, ktorí sú znášanliví, nádju menšie slovanské kmene bezpečie pre svoj samostatný vývoj. Ich nárečie by mohlo pod vládou silnejšieho
slovanského kmeňa zaniknúť.

Vnútorný prospech – koniec svárom a konfliktom Slovanom proti Slovanom. Skončí sa povyšovanie jedného kmeňa a nárečia nad druhý. Všetky kmene budú na seba vzájomne pôsobiť ale zároveň si kráčať vlastnou cestou. Každé nárečie má svoje
osobité krásy. Ich prednosti sa spoja spolu a zjednotia sa v národnom vývoji.

Kapitola 17 – „Vonkajšie prekážky tejto vzájomnosti“

Taktiež sú tu dve. Cudzie a vlastné. Cudzie plynú z predsudkov a strachu iných národov. Upodozrievajú Slovanov z politického nebezpečenstva a zároveň štvú kmene proti sebe. Vykresľujú ich ako vlastizradcov a slovanské knihy ako zločiny proti vlastnej literatúre. Kollár preto vyzdvihuje slovanskú toleranciu a znášanlivosť. Zároveň poukazuje na to, že autori, ktorí kritizujú Slovanov a opovrhujú ich rečou, samy nevedia často ani slovo zo slovanských jazykov. U Germánov, ktorí považujú Slovanov za nešľachetných, má pojem šľachetnosť úplne iný význam ako u Slovanov. Lúpež totiž Slovania nepovažujú za šľachetnú. Slovania rozbili hordy Tatárov a Turkov a tak zachránili Germánov pred ich vpádom. Slovania majú teraz ale možnosť dokázať, že predsudky okolitých štátov sú neopodstatnené a získať si tak dôveru druhých.

Iné národy sa svoju nevedomsť slovanského národa a jazyka snažia ospravedlniť znevažovaním a urážkami. Je pravda, že iné národy sú na kultúrnej a vedeckej úrovni pred Slovanmi. Ale zaostalosť Slovanov nevznikla pre ich nedostatok vlôh k vzdelaniu, ale pre tvrdé a neprajúce historické okolnosti a pomery. Ešte v 8. a 9. stor. sa slovanské kmene vyrovnali v duchovnom vzdelaní iným národom Európy. Biblia bola preložená do reči zrozumiteľnej ľudu a nebola len úzko stráženým tajomstvom skupiny duchovných. Snáď každý z kmeňov mal svou bolestnú históriu. Rusi trpeli pod nájazdami tatárskej hordy, Srbi vo vojnách
s gréckymi cisármi a Česi doplatili na reformáciu. Ale práve to, že jazyky kmeňov, ktoré boli takto skúšané, sa zachovali v tak čistej forme iba ukazujú na silu Slovanov. Kollár nechápe negatívne hodnotenia a posudky na Slovanov od vzdelaných ľudí,
ktorí si ani nedali námahu aby sa o tomto národe aspoň čo-to dozvedeli. Slovania postupne dobiehajú to, čo bez vlastnej viny zameškali. Je potrebné, aby sa svet mohol oboznámiť s dejinami a aj dielami Slovanov.

Kapitola 18 – „Vnútorné prekážky tejto vzájomnosti“

Najväčšie prekážky vzájomnosti sa nachádzajú v žití a bytí slovanských kmeňov. Medzi kmeňmi existuje skrytý druh vzájomného
znevažovania. Tieto problémy pochádzajú z minulosti, keď proti sebe vzájomne bojovalo niekoľko kmeňov. Vojnové zranenia sa zahojili, ale urazená česť alebo iná krivda zostala a prenášala sa z generácie na generáciu. K tomu sa pridávajú posmešné príslovia a rôzne bájky. Iné nárečie považujú za znevažovanie toho svojho. Aby tieto bariéry čo najskôr padli, je potrebné si vždy spomenúť aké trápenie priniesla Slovanom dávna neznášanlivosť rodín a kmeňov. Výsledkom nenávisti je duchovné uväznenie kmeňa a zabránenie ďalšiemu pokroku. Kmene majú patriť národu. Čím menej vie slovanský kmeň o povahe, reči a literatúre iných kmeňov, tým viac si namýšľa o sebe. Čím viac sa budú Slovania vzájone stýkať, tým menej sa budú nenávidieť.
Ak by osud alebo iné okolnosti prekážali niektorým kmeňom v účasti na vzájomnosti alebo nízke sebectvo spôsobilo odtrhnutie, iné kmene by nemali zúfať. Vzájomnosť by mala byť všekmeňová, ale aj viackmeňová robí divy.
Kapitola 19 – „Cesty a pomocné prostriedky k podpore tejto vzájomnosti“

Kollár navrhuje, aby kníhkupectvá v rôznych mestách slovanských kmeňov mohli kupovať všetky knihy slovanských autorov rýchlo a lacno. V tej dobe musel záujemca čakať na knihu v inom slovanskom nárečí pol roka a taktiež zaplatiť minimálne o 100% viac. Ak bude existovať pocit vzájomnosti, kníhkupectvá začnú vznikať samé alebo sa terajšie poslovančia. Taktiež
by pomohla výmena kníh medzi spisovateľmi rozličných kmeňov. V škole by sa mali študenti učiť aspoň základom iných slovanských nárečí. Budú taktiež povzbudzovaní k ďalším krokom. Mládeži by sa mal dávať príklad významných mužov zo slovanských dejín. Mali by vychádzať všenárečové Literárne noviny. Každé dielo by bolo oznámené a recenzované v jazyku, v ktorom bolo napísané. Časopisy sú totiž jazykmi národov. Účinok zaniknutých časopisov pretrváva aj po ich zániku a nekončí
vyhodením. Mali by existovať verejené aj súkromné knižnice, ktoré by obsahovali knihy všetkých nárečí. Takto sa knihy rozšíria, pretože nikto si nemôže kúpiť všetky knihy. Mali by existovať porovnávajúce mluvnice a slovníky, ktoré by ukazovali na rôzne rozdiely v nárečiach a uľahčovali ich učenie. V pôvodnej prareči sú všetky nárečia rovnaké. Ak sa človek naozaj dobre naučí jedno slovanské nárečie, má možnosť porozumieť všetkým ostatným.

Taktiež by boli vhodné zbierky a vydania ľudových piesní a prísloví, ktoré sú ešte v pôvodnom štýle. Dôležité pre podporu jazyka je aj obmedzovanie cudzích slov a foriem. Slovanské jazyky by sa mali obohacovať iba zo slovanských jazykov. V slovanskom jazyku znejú cudzie slová naozaj cudzo a drsne. Týmto javom trpeli vtedy hlavne čeština a poľština, ktoré boli podrobené germánskemu vplyvu. Pre podporu slovanského jazyka je potrebný aj jednotný pravopis. Na tento by nemali vplývať iné jazyky. Mal by byť vecou dohody.

Kapitola 20 – “Záver“

Pomocou vzájomnosti a literatúry má Kollár v pláne prekonať izoláciu Slovanov. Hovorí, že všetky spoločnosti a literárne pokusy, ktoré vznikli, hneď aj zanikli pre nedostatok priestoru. Vzájomnosť neukráti ani jedno nárečie, každé si zachová svoju osobitosť, ale zároveň bude kupovať aj diela iných kmeňov. Slovania stále trpia zvláštnou bezbožnosťou, vzájomnou antipatiou k sebe. Túto je treba odstrániť a podať si ruky. Spisovateľom Slovanov by sa mal stať ten kto je navzájomnejší, nie najsilnejší.

Záver

V diele Ján Kollár reaguje na vtedajšiu situáciu Slovanov a tým pádom aj kmeňa ku ktorému sám patril. Z dnešného pohľadu sa mi zdá dielo trochu naivné, ale Kollárovi sa nedá uprieť zápal a úprimná túžba po pozdvihnutí Slovanov. Autor často prisudzuje Slovanom pozitívne vlastnosti, ktoré podľa môjho názoru nemajú, a ani mierna kritika vlastného národa nemôže u mňa potlačiť pocit z ignorovania niektorých faktov. Niektoré myšlienky sa dajú považovať za šovinistické(napr. vyzdvihovanie Slovanov nad všetky ostatné národy), ale vo svojej dobe zrejmne neboli nijak výnimočné. Na druhej strane oceňujem zápal a oduševnenie
autora a hlavne odvahu verejne prezentovať myšlienky a názory, ktoré mali dať Slovanov silu, aby začali písať vlastné kapitoly dejín. Prekvapivo je toto dielko ale celkom dynamické a dobre čitateľné.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Kollár - O literárnej vzájomnosti