referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Milica
Sobota, 17. augusta 2019
Ján Kollár - O literárnej vzájomnosti
Dátum pridania: 08.10.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: barbakanka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 7 919
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 21.4
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 35m 40s
Pomalé čítanie: 53m 30s
 
V Úvode sa autor teší z v tom čase silnejúcej spolupatričnosti slovanských národov, autor ich nazýva kmeňmi. Túto potrebu primknutia k sebe nazýva vzájomnosťou a poukazuje na to, že tzv. bratská láska dokáže prekonať prekážky hlúposti a nenávisti. Kollár tvrdí, že slovanské kmene spája na svete nevídaná vzájomnosť, ktorú nerozdelia ani moria ani krajiny.

V druhej kapitole nazvanej „Čo je vzájomnosť podľa slova, podľa významu?“ rozoberá autor pojem vzájomnosti a hľadá synonymá v iných slovanských rečiach. Považuje vzájomnosť za vzťah, ktorý môže existovať medzi mnohými jednotkami, teda aj medzi mnohými kmeňmi. Literárnu vzájomnosť považuje za výmenu plodov duševnej práce rôznych slovanských kmeňov
a jazykov. Tvrdí, že každé nárečie je poučné pre iné. Môžu zo seba navzájom čerpať nové myšlienky a takto sa obohacovať a rozvíjať. Hovorí, že pri vzájomnosti sa ostávajú kmene na svojom mieste, avšak zároveň spôsobujú rozkvet spoločnej literatúry.

Kapitola 3 - „Čo nie je vzájomnosť“

Hovorí, že tento pojem sa netýka politickej spolupráce ani revolučnej vzbury. Tvrdí, že literárna vzájomnosť jestvuje aj tam, kde národ žije pod viacerými vládami alebo vladármi. Nestojí jej v ceste ani náboženská rôznorodosť. Pre pánov nie je nebezpečná, pretože neútočí na hranice ani politické okolnosti. Je flexibilná a prispôsobivá. Hovorí, že napr. nemecký národ, ktorý sa delí na viac kmeňov a štátov ako Slovania, ktorí sú združení iba pod 5 vládami, nasleduje líniu jednej národnej literatúry, ktorú Slovania nie sú schopní dodržať. Príliš sa snažia do seba navzájom odlišovať a štiepia sa, čo je nakoniec na škodu každému zo slovanských kmeňov. Čo sa týka nárečí, tvrdí, že vytvorenie nejakého jednotného celku je vskutku nemožné, pretože pôvodné slovanské jazyky sa od seba tak vzdialili, že už nie je možné zliať ich do jednej reči. Taktiež tvrdí, že úroveň nárečí je veľmi rozdielna. Niektoré sú tak vyspelé a kvetnaté, že by neboli ochotné vzdať sa svojej úrovne iba preto, aby vytvorili jednotný jazyk s nárečiami, ktoré sú podľa nich pod ich úroveň. Mnoho kmeňov lipne na svojej literatúre po stáročia a prešli, príliš dlhú cestu, aby sa svojich pokladov iba tak vzdali.


Kapitola 4 – „Koľko a ktoré slovanské nárečia patria do vzájomnosti?“ 

Tu Kollár nastoľuje určitý spôsob delenia nielen kmeňov ale aj jednotlivcov. Na prvom stupni vzdelaný Slovan má poznať 4
vzdelanejšie nárečia a to ruské, ilýrske, poľské a česko-slovenské. Učenejší Slovan druhej triedy už pozná aj menšie podnárečia ako napr. bulharčina, slovinčina alebo lužicko-srbština. Slovan tretej triedy, za ktorého pokladá napr. historika má poznať všetky slovanské nárečia žijúce alebo vymreté, čisté aj zmiešané. Medzi vymreté nárečia patrí napr. staroslovienčina. A každý vzdelaný slavista by mal ovládať aj jazyky iných národov, ktoré sú blízke Slovanom, napr. litovčina alebo jazyk Albáncov. Autor hovorí, že už nestačí dobre ovládať iba svoj jazyk. Táto jednostrannosť je už prežitá a dnešní Slovania majú vyššiu povinnosť a tou je stvorenie všeslovanskej literatúry podľa motta “Slovan som, nič slovanského mi nie je cudzie.“ Kollár hovorí, že znalosť viacerých slovanských nárečí je u slovanských autorov veľmi zriedkavá a často radšej sami použijú reč úplne cudziu než nárečie príbuzné. Aj v tom príprade ak sa Slovania medzi sebou dohadujú o dôležitom predmete.


Kapitola 5 – „Ako ďaleko má siahať táto vzájomnosť?“

Kollár tvrdí, že znalosť iných slovanských nárečí závisí hlavne od cieľov a vôle osôb, ktoré sa ich učia. Ale tvrdí, že každý vzdelaný Slovan by mal mať aspoň základnú lexikálno-gramatickú znalosť iných slovanských nárečí. Sem patrí základné časovanie, skloňovanie a znalosť významu slov. Netvrdí, že každý Slovan má vedieť plynulu všetky ostatné slovanské reči, ale nech vie čítať knihy v iných nárečia a nech rozumie iným Slovanom. Nemusí kupovať všetky knihy, iba tieto znamenité a všeslovanské.


Kapitola 6 – „Príklady vzájomnosti u iných národov.“

V tejto kapitole sleduje vzájomnosť iných kmeňov a národov. Ale hneď v úvode kapitoly tvrdí, že neexistuje iný kmeň, u ktorého by boli také okolnosti a potreby, ktoré by mohli vytvoriť takú vzájomnosť ako je u Slovanov. V literatúre iných európskych národov platí princíp jednotnosti jazyka, kdežto u Slovanov platí pravý opak, to jest – rozdrobenosť jazyka. Napr. u Angličanov potlačilo jedno dominantné nárečie všetky ostatné a udalo tón vývoju jazyka. Ale aj tak sa napr. francúzsky učenec učí aj
latinčine alebo nárečiam románskym, španielsky, alebo anglicky, aj keď sú tieto reči od seba vzdialenejšie ako nárečia slovanské.

Latinčinu považuje autor za aristokratický jazyk Rimanov, kdežto gréčtina a slovančina sú okrajové, nárečové a demokratické jazyky. Latinčina mala jedno centrum a tým bol Rím, kdežto slovančina a gréčtina mali centier viacero. Preto je aj v latinčine málo stôp po nárečiach alebo okrajových jazykoch. V latinčine má všetko svoje pravidlá, všetko je vyumelkované. Prekvapivo
najväčšiu podobnosť vidíme medzi slovančinou a gréčtinou(helénčinou). Taktiež boli Gréci jeden národ, ktorý hovoril mnohými vzájomne spojenými a ovplvyňujúcimi sa nárečiami ako napr. jónske(Homér, Hippokrates), ailoské(Sofokles, Euripides), dórske(Archimedes, Teokritos) alebo atické nárečie(Tukydides, Platón). Všetky tieto nárečia vznikli z prajazyka v kraji Phthiotis. Tieto 4 sa ale postupne stmelia do dvoch hlavných a to sú ailskodórsky a jónsko-atický. Podobne je to aj u Slovanov, kde Dobrovský rozdelil nárečia na dve rady a to na rusko-srbský prúd a poľsko-český prúd. V Homérovi je možné nájsť prvky takmer všetkých gréckych nárečí, najviac však jónske a ailoské. To iba dokazuje, že grécke kmene sa už dávno v minulosti nechceli vzdať
svojej individuality. Ani Alexander Veľký, ktorý zjednotil Grékov pod svoju vládu, nedokázal vnútiť jeden jednotný jazyk. Pre istý básnicky druh sa v gréckej literatúre určuje to nárečie, v ktorom sa tento literárny druh vytvoril. Pre epos sa používa mäkký jónsky dialekt a napr. pre epos je to tvrdší dialekt dórsky. Jeden autor tvoril tak ako to vyžadoval predmet alebo osoby, to znamená, často vo všetkých nárečiach svojho národa. Preto aj používali chóry aby boli slávnostné, pretože tu mohli využiť tvrdý dórsky dialekt.
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Zdroje: Kollár, J.: O literárnej vzájomnosti, Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1954, st.111
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.