Záver

Olejkár Jozefa Miloslava Hurbana sa mi čítal ľahko. Dej bol priamočiary, bez zbytočných odbočiek a digresií. Niektorí literárni historici práve toto vytýkajú autorovi. Vraj opísal mnoho udalostí na malom priestore. Ja si však nemyslím, že by to bola chyba. Hurban určite vedel, čo robí. A kto môže vedieť lepšie, ako napísať dielo, než samotný autor…?

Predpokladám, že v tomto prípade nebolo dôležité umelecké spracovanie rozoberanej témy, ale to, „čo chcel autor povedať“. Z diela zaznievajú národné tendencie. Je nepochybné, že Hurban patril medzi najvernejších bojovníkov za našu nezávislosť. Svoje názory a myšlienky rafinovane zmiešal s pútavým motívom a ako ďalšiu prísadu použil stále aktuálny zápas dobra proti zlu. Výsledkom tohto experimentu je koktail plný zaujímavých zvratov, výrazných osobností i nezabudnuteľných scén. Veď kto by si už nezapamätal skľučujúci moment, keď sa Vít dozvie, že Ľudmila je jeho sestra? Alebo zoznámenie sa s olejkárom a zlatníkom v úvode príbehu? Príroda a počasie dokonale dotvárali prostredie pre začiatok deja nabitého emóciami. Olejkár jednoznačne patrí do kategórie „Klenoty slovenskej literatúry“. Nedostalo ho tam len zvučné meno jeho autora, ale predovšetkým jeho téma a idea – boj za národnú nezávislosť, ktorý nebol ani zďaleka nezmyselný…