Jozef Miloslav Hurban: Olejkár

Pri počutí mena Jozefa Miloslava Hurbana sa prevažnej väčšine ľudí vybavia ďalšie dve mená – Ľudovít Štúr a Michal Hodža. Nečudo, veď všetci traja majú nepopierateľnú zásluhu nielen na uzákonení nášho spisovného jazyka, ale aj na pozdvihnutí národného povedomia. Z toho sa dá jednoznačne vyvodiť domnienka, že Hurban pevne a neochvejne stál pri myšlienke národného obrodenia.

Jeho najväčší prínos bol v organizačnej práci v politickom i kultúrnom smere. Bol presvedčený o dôležitosti funkcie spisovného jazyka a literatúry. To ho s jeho snahami pasovalo za najaktívnejšieho literárneho kritika svojej doby a popri Jánovi Kalinčiakovi bol najplodnejším prozaickým autorom. Sledoval vývin slovenskej literatúry od najstarších staroslovienskych čias až po svoju súčasnosť a predstavoval ju ako prejav duchovnej sily národa. Touto svojou prácou významne prispel k upevneniu štúrovskej literatúry, ktorú správne chápal ako „organické pokračovanie predchádzajúceho literárneho vývinu“ (Kochol, 1960, s. 466).

V rámci jeho vlastnej tvorby sa presadzuje vo väčšej miere próza, ktorá bola v danom období v kvantitatívnej menšine. Možno to spôsobili aj jeho samotné poznatky o literárnej minulosti. Je nepopierateľné, že v predchádzajúcich obdobiach sa autori dostávali do povedomia verejnosti predovšetkým zásluhou poézie. A práve jej absenciu sa snáď Hurban pokúsil napraviť svojím úsilím. Podarilo sa mu to naozaj znamenite. Veď jeho tematické zameranie je skutočne rozmanité. Nezameriaval sa výlučne na klady národa, ale podarilo sa mu zobraziť aj jeho zápory. A to bol v tom období do značnej miery odvážny počin vzhľadom na to, že mnohí spisovatelia idealizovali svojich hrdinov. Tomuto postupu sa, samozrejme, nevyhol ani samotný Hurban, no jednoznačne na ňom nestaval svoje názory.

Európsky romantizmus prezentoval jednotlivca ako samotára, človeka odstrčeného na okraj spoločnosti. Preto nezriedka vystupoval ako žobrák, tulák čo dokonca väzeň. Toto sa odrazilo aj v tvorbe slovenských autorov. Veď motív väzňa túžiaceho po slobode využil aj Samo Chalupka. Odlišnosť povahy individualít sa však prejavila v ich vnútornom svete. Hrdinovia zo slovenských reálií boli odhodlaní vykonať veľký čin, nezatláčali do úzadia revolučné myšlienky a nevzdávali sa pred útlakom spoločnosti. V Hurbanovom diele bol popri samotnom Olejkárovi a jeho pomocníkovi najvýraznejšou postavou Matúš Trenčiansky. Práve uňho badať zvýšenú mieru idealizácie a rovnako túžbu pozdvihnúť slovenský národ.

Ďalšou typickou črtou tohto literárneho obdobia bol výber historických námetov. Niektorí si ich zvolili ako myšlienkový únik pred realitou, iní zasa ako paralelu alebo alegóriu pre zobrazenie reálnej skutočnosti. Cestu minulosti neobišiel ani Hurban a dej svojho pútavého príbehu zasadil do prelomu trinásteho a štrnásteho storočia, kedy mali v rukách neotrasiteľnú moc okrem kráľa v rukách šľachtici.

Jedným (a azda najznámejším) veľmožom bol Matúš Čák Trenčiansky. V tomto príbehu vystupuje ako vládca nad Tatrami. Za týmto symbolom sa nepochybne skrýva narážka na panovanie na Slovensku. Jeho úsilím bolo zjednotiť našu krajinu a dopomôcť jej k lepším časom. A na jej čele nesmie chýbať, samozrejme, slovanský kráľ. Po smrti uhorského vládcu Ondreja III. z rodu Arpádovcov sa so svojimi prívržencami snažil dosadiť na trón českého kráľa Václava II. Ten už mal však svoje najlepšie roky za sebou, preto presunul túto ponuku na svojho syna, Václava III. Druhá skupina šľachticov mala tiež svojho kandidáta – Karola Róberta z rodu Anjouovcov.

Na pozadí týchto historických udalostí sa odvíja príbeh Olejkára. Je ním liečiteľ Hrabovec, ktorý ako mladý muž prežil nešťastnú lásku k sestre trenčianskeho zlatníka. Nebolo mu dopriate vziať si ju za manželku, preto Želmíra spáchala po narodení dieťaťa samovraždu. Hrabovec sa vyzná aj vo výrobe jedov, čo využije pomstychtivý zlatník a zatiahne ho do úkladov proti Matúšovi. Je to zlodej, ktorý spracúva cennosti ukradnuté z kostolov, a keďže trenčiansky pán zavádza prísne poriadky, rozhodne sa ho odstrániť. Dokonca chce zavraždiť dvoch Matúšových ľudí, ktorých drží zavretých v pivnici. Svoje nekalé úmysly neoľutuje ani vo chvíli, keď je odsúdený.

Do kategórie kladných postáv spadá Vít, olejkárov pomocník s neznámym pôvodom. Je zamilovaný do jeho dcéry Ľudmily. Ich romantickému vzťahu je naklonená aj jej matka. Zvrat v jeho osude nastáva vo chvíli, keď sa stane hračkou v rukách sprisahancov a ich nástrojom pomsty. Mal dopraviť jed Matúšovi, ale napokon mu zachránil život. Odmenou mu je iba vstup do jeho služieb, pretože vysvitne, že on a Ľudmila sú v skutočnosti súrodenci. Pre ňu a jej matku sa to stane pohnútkou pre vstup do kláštora.
Jedná sa teda o epický príbeh pozostávajúci z trinástich kapitol, pričom na začiatku každej z nich sa vyníma krátky citát stručne charakterizujúci danú časť diela (napr. tretia kapitola hovorí o Milade, olejkárovej žene a dopĺňa ju citát Janka Kráľa: „Mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje a nemá viac na svete krem jednej nádeje“. Kapitola o Matúšovi Trenčianskom je zasa uvádzaná týmito slovami Ľudovíta Štúra: „Za jeho času na veži trenčianskej oheň vraj jasný horieval, po celej krajine, čo vôkol tatranskej zlatú vraj žiaru rozlieval.“).

Olejkár je rozprávaný v tretej osobe. Ide o tzv. autorského rozprávača, ktorý si všíma viacero postáv a je tým pádom schopný informovať o situáciách odohrávajúcich sa na viacerých miestach. Odkrýva nám nielen veci, ktoré sú očividné, ale aj tie, ktoré sú schované pod povrchom, čiže myšlienky a pocity hrdinov. Hneď v úvode knihy zaznieva prírodno-psychologický paralelizmus. Ide o jav, keď autor využíva opis prírody ako priamy súvis so stavom duše. V tomto prípade poukazuje na spojitosť tmavých oblakov a chumelice s neblahým ľudským tušením. Práve tieto náznaky načrtávajú celkovú atmosféru deja. O tajomnosti našepkáva aj doba, v ktorej sa začína dej odvíjať. Ide totiž o prelom storočí, a to je v akomkoľvek období dôvod na rôzne dohady a príležitosť pre poverčivé jazyky.

Hoci ide o prozaický výtvor, dajú sa v ňom nájsť početné výrazové prostriedky, konkrétne metafory (krútili sa chumelice; povesti sa rozletúvali; polnoc prichádzala; mesto sa ťahá), epitetony (tráplivé tušenie; reťaz kráľov; nešťastný vek; túžobné rozochvenie), prirovnania (vyletela z chyže ako nastrašená srnka; panoval…ako mocný anjel nad diablami; oko blkotalo ako tichý oheň na horách).

V rámci postáv moju pozornosť zaujali predovšetkým dve z nich – Matúš Trenčiansky a zlatník. Ako som už uviedol vyššie, Matúš vystupuje ako vládca Slovenska snažiaci sa o zjednotenie. Jeho osoba podlieha výraznej idealizácii, o ktorej nemôže byť najmenších pochýb. Dá sa to jednoducho dokázať v texte, kde je charakterizovaný ako veľký, slávny, najdokonalejší…V jeho Tatrách bol pokoj a panovali spravodlivosť a šťastie… svet leží na jeho mohutných pleciach… Hurban využíva mocného pána ako ukážku vedúcej sily národa, ako osobnosť, ktorá je schopná doviesť slovenský ľud k svetlejším zajtrajškom, kde bude panovať spravodlivosť, pokoj a porozumenie. Pochopiteľne, má sa tak udiať pod patronátom slovanského kráľa, lebo „Slovan je dobrý, otvára kostoly pokoja, keď sa svet búri, a chráni zmietané srdcia“. Najvhodnejším kandidátom je teda český a poľský kráľ, ktorého slovanský pôvod je nespochybniteľný. Matúš bojuje proti neprávostiam, ktoré sa odohrávajú na jeho území, trestá previnilcov a odmeňuje svojich verných. Miluje ľud a snaží sa urobiť preň všetko, čo sa len dá.

Zlatník je prezentovaný ako jeho protipól. Je celkom zápornou postavou bez štipky ľudskosti a pokory. Kradne a neváha vydierať olejkára osudom svojej mŕtvej sestry. Tým ho privedie na cesty zločinu, z ktorých niet ľahkého návratu. Jeho postava a výzor akoby odzrkadľovali stav jeho vnútra a ostro kontrastujú s priam dokonalou fasádou Matúša Trenčianskeho. Hurban ho opisuje nasledovne: „Na starom zlatníkovi všetko človeka odpudzovalo: končitý, tenký nos, malé blýskavé oči, stlačené čelo, zrastené obrvy a hlava akosi do pliec vrazená. Pritom na hornej gambe trčala mu veľká bradavica…“ Takýto opis nenútene privedie čitateľa k domnienke, že ide o zápornú postavu aj bez toho, aby autor poukázal na jeho nečestné skutky.

Je evidentné, že idealizácia Matúša Trenčianskeho slúži vyšším cieľom ako len na poukázanie na kladné stránky tejto historickej osobnosti. V skutočnosti nebol ani zďaleka taký „ideálny“, ako ho vykresľuje Hurban. Je známy svojím odporom voči kráľovi a zneužívaním právomocí. Prečo si ho teda Hurban vybral ako vzor? Možno preto, že dokázal pod svojimi ochrannými krídlami obsiahnuť značnú časť krajiny a jeho odpor proti autorite bol nasmerovaný proti rodu pochádzajúcemu z Neapolu. Nemal teda toho so slovanstvom spoločné príliš veľa, čo nebolo v období národného obrodenia považované za pozitívny prvok. Mal v rukách značnú moc a keďže na Slovensku chýbala hybná sila vrchnosti, Matúšov portrét mohol slúžiť ako ukážka dejinného nároku na vlastnú prezentáciu a presadzovanie národných záujmov.

Meno zlatníka ostáva záhadou. Prečo ho Hurban nepretavil do skutočnosti? Azda je to narážka na nepriateľa, ktorý je síce známy, ale napriek tomu je nebezpečné priamo ho označiť? Možným vysvetlením môže byť tvrdenie, že zlatník predstavuje maďarských zbohatlíkov sledujúcich predovšetkým vlastné záujmy… A vzhľadom na to, že našou krajinou prechádzala vlna maďarizácie, takýmito nepatrnými narážkami sa asi snažil vyjadriť svoj nesúhlas s atmosférou daných čias…
Záver

Olejkár Jozefa Miloslava Hurbana sa mi čítal ľahko. Dej bol priamočiary, bez zbytočných odbočiek a digresií. Niektorí literárni historici práve toto vytýkajú autorovi. Vraj opísal mnoho udalostí na malom priestore. Ja si však nemyslím, že by to bola chyba. Hurban určite vedel, čo robí. A kto môže vedieť lepšie, ako napísať dielo, než samotný autor…?

Predpokladám, že v tomto prípade nebolo dôležité umelecké spracovanie rozoberanej témy, ale to, „čo chcel autor povedať“. Z diela zaznievajú národné tendencie. Je nepochybné, že Hurban patril medzi najvernejších bojovníkov za našu nezávislosť. Svoje názory a myšlienky rafinovane zmiešal s pútavým motívom a ako ďalšiu prísadu použil stále aktuálny zápas dobra proti zlu. Výsledkom tohto experimentu je koktail plný zaujímavých zvratov, výrazných osobností i nezabudnuteľných scén. Veď kto by si už nezapamätal skľučujúci moment, keď sa Vít dozvie, že Ľudmila je jeho sestra? Alebo zoznámenie sa s olejkárom a zlatníkom v úvode príbehu? Príroda a počasie dokonale dotvárali prostredie pre začiatok deja nabitého emóciami. Olejkár jednoznačne patrí do kategórie „Klenoty slovenskej literatúry“. Nedostalo ho tam len zvučné meno jeho autora, ale predovšetkým jeho téma a idea – boj za národnú nezávislosť, ktorý nebol ani zďaleka nezmyselný…