Kniha rozvírila hladinu literárneho života a vyvolala i polemiky, ale predovšetkým pozitívne ocenenie zo strany čitateľov, spisovateľov a literárnych kritikov. Oneskorené vydania zbierky Chlapec (1966) a najmä Chlapec maľuje dúhu (1974) ukázali, že to bola vlastne autorova druhá kniha a že svoju knižnú prvotinu mal pripravenú v roku 1952. Spoločným znakom zbierok Chlapec, Chlapec maľuje dúhu a Až dozrieme je etický postoj autora k svetu, spoločnosti i k sebe samému. Tento jeho etický postoj je spojený s osobitým videním a používaním metafory, ktoré bolo v tom čase nezvyčajné. Na začiatku 50. rokov prichádza Milan Rúfus s prekvapujúcou a originálnou metaforou, ktorá je ale súčasne mimoriadne esteticky pôsobivá. Po zbierke Až dozrieme začal v rokoch 1957 – 1963 tvoriť ďalšiu zbierku, ktorá však zostala torzom. S názvom V zemi nikoho ju zaradil ako cyklus až do knihy Triptych (1969) spolu s prvými dvoma zbierkami. V niektorých básniach akoby doznievala ešte jeho predošlá tvorba (teda etický postoj autora k svetu, spoločnosti a k sebe samému) a v niektorých básniach sa prejavuje motív ticha a mlčania. Báseň Ľudia v horách (1969), ktorú nájdeme v knihe Triptych, je na tému o ľudskom živote a jeho vzťahu ku krajine. Táto báseň vznikla za spolupráce fotografa M. Martinčeka, ktorý dal Milanovi Rúfusovi fotografie o krajine. V spolupráci s Martinčekovými fotografiami vytvoril ďalšiu knihu – Kolíska. Vyšla v roku 1972, ale jej rukopis vznikol skôr, ešte pred rokom 1968, kedy vyšla ďalšia zbierka – Zvony, ktorá obsahuje viacero básní zo zbierky Kolíska. Táto zbierka obsahuje veľké množstvo ďalších básní, ktoré tvoria jadro zbierky Stôl chudobných (1972). Všetky básne z tohto obdobia, s výnimkou zbierky Zvony, zoskupil do knižky Kolíska spieva deťom (1974), ilustrovanej Ľudovítom Fullom. Pre celú ďalšiu Rúfusovu tvorbu zostala príznačná spolupráca básnika s výtvarníkmi (napríklad báseň Kolíska, v ktorej fotografia slúži do istej miery aj ako výklad básní). Pre túto časť Rúfusovej tvorby sa na rozdiel od piesní a spevov predošlého obdobia stáva charakteristickým príslovie. Dielo skladajúce sa z ľudovej slovesnosti a z príslovia je Kniha rozprávok (1975). Kniha sa skladá z epických častí, čerpajúcich látku z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí a z lyrických častí, inšpirovaných zväčša básnikovou dcérou. Ďalšie dielo, v ktorom sa inšpiroval ľudovou rozprávkou je cyklus Sobotné večery (1979). Tu spojil rozprávkové motívy od Dobšinského s lyrickými návratmi do spomienok na vlastné detstvo prežité v rodičovskom dome. Táto sčasti autobiografická knižka bola určená dospelému čitateľovi.