Humanizmus a renesancia

Humanizmus a renesancia

Toto obdobie v 14. storočí bolo cestou objavov a debát, ktoré posunuli všetky dovtedy známe hranice. Od konca 15. storočia učenci nazerali na svet celkom inak ako predtým – verili, že ľudstvo určuje svoj vlastný osud. Základom vo všetkých oblastiach sa stalo experimentovanie a pozorovanie: výtvarní umelci skúmali objekty svojej tvorby a zdokonaľovali cit pre perspektívu, moreplavci pozorovali hviezdy a mapovali Zem, technici riešili praktické problémy života, filozofi uvažovali o novom usporiadaní sveta. V tejto kultúrnej revolúcii zohrali významnú úlohu talianske mestské štáty, ale na sklonku 16. storočia, keď sa pozornosť Európy obrátila na zaoceánsku expanziu, sa vedúcimi mocnosťami stalo Španielsko a Francúzsko.

S rozvojom vedy, techniky a priemyslu sa šírilo i nové myšlienkové a umelecké hnutie humanizmus (z lat. humanus – ľudský) a renesancia (z franc. renaissance – znovuzrodenie). Cieľom tohto hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických predstáv a ideálov a znovuzrodenie antiky. Humanistická a renesančná ideológia považovala za najdôležitejšie právo človeka na prirodzené a šťastné prežívanie života, lásku k prírode, úctu k rozumu (racionalizmus), zmyslové poznanie (senzualizmus) a význam jednotlivca (individualizmus).

FRANCÚZSKY HUMANIZMUS A RENESANCIA

François Rabelais (1494 – 1553)

Francúzsky prozaik, všestranná renesančná osobnosť. Narodil sa v Chinone ako syn advokáta vo vinohradníckom kraji Touraine. Prešiel scholastickou výchovou vo františkánskom kláštore, bol mníchom, svetským kňazom, ovládal gréčtinu, hebrejčinu, taliančinu, španielčinu a nemčinu, vyštudoval medicínu a tejto profesii sa istý čas aj venoval. Vydával a redigoval právnické a lekárske spisy a dobrodružné knihy. Záplava rytierskych dobrodružných románov ho inšpirovala na napísanie päťdielneho satirického románu Gargantua a Pantagruel. Zomrel v Paríži.

Gargantua a Pantagruel

Tento román reaguje na prehnanosť, nepravdivosť a velikášstvo vtedajších rytierskych románov. Menom Pantagruel v stredoveku ľudia označovali malého zlého ducha, ktorý trápil ľudí sypajúc im v spánku do úst soľ, aby boli smädní. Podobnú schopnosť mal rovnomenný hrdina románu.

Prvá kniha je venovaná opisu „hrôzyplného života veľkého Gargantua“. Čarodejník Merlin stvoril dvojicu obrov: Grandgoussiera, jeho ženu Gargamellu a obrovskú kobylu, ktorá ich odvezie na západ. Tam sa im narodí mimoriadne veľký a silný syn Gargantua. Kniha vyúsťuje do rozprávania o založení opátstva Thelém, v ktorom žijú mladí ľudia, ktorí sú výkvetom telesnej i duševnej krásy, žijú úplne slobodne, riadiac sa podľa hesla „rob, čo chceš“.

Druhá kniha opisuje osudy Gargantuovho obrieho syna Pantagruela – jeho narodenie, univerzitné štúdiá, priateľstvo so študentom Panurgom, ktorý pozná „63 spôsobov ako si zaobstarať peniaze, z ktorých najobvyklejší a najčestnejší je krádež potajomky uskutočnená“. Kniha opisuje aj vojnu s Dipsodmi a porážku ich pyšného kráľa Anarcha.

Tretia kniha je venovaná rozhovorom o ženách, o manželstve a opisuje okolnosti Panurgovej ženby.

Štvrtá kniha rozpráva o fantastickej ceste za Božskou Fľašou, na ktorej Pantagruel spolu s Panurgom poznávajú veľa „utopických ostrovov“, ako napríklad Divoký ostrov osídlený Jaternicami, Ostrov Vetrov, Pápežofigovníkov, Pápežomanov a iné.

Záverečná piata kniha pokračuje v opise tejto cesty až k jej cieľu do veštiarne Božskej Fľaše. Zmyslom jej veštby vyjadrenej príkazom „Pi!“ je stála a neuhasiteľná túžba po poznaní, snaha „naplniť dušu až do dna pravdou, vedou a filozofiou“.


François Villon (1431 – 1463)

Francúzsky básnik pokladaný za prvého z tzv. prekliatych básnikov. Narodil sa v Paríži, pochádzal z chudobnej rodiny, študoval slobodné umenia na parížskej univerzite. Žil bohémskym a tuláckym životom opradeným mnohými záhadami. Pre menšie i väčšie priestupky ho niekoľkokrát súdili, väznili a vypovedali z Paríža. Miesto jeho úmrtia je neznáme. Rozsahom neveľké dielo tvorí Malý testament, Veľký testament, Kodicil a Balady v žargóne.
Malý testamet (Odkaz)

Dielo tvorí štyridsať osemveršových strof. Vzniklo na sklonku roka 1456 pred prvým dobrovoľným vyhnanstvom z Paríža. Villon ironizuje svoje ľúbostné sklamanie, zanecháva ako dedičstvo to, čo nemá, vysmieva sa váženým osobnostiam, provokuje strážcov verejného poriadku.

Veľký testament (Závet)

Dielo básnickej zrelosti dokončené o päť rokov neskôr. Podstatnú časť tejto zbierky s 2023 veršami tvorí kľúčový Závet, ktorý je doplnený mnohými baladami. Tridsaťročný básnik si vyrovnáva účty so životom i so svetom. S úsmevom i nostalgiou spomína na svojich kumpánov a príležitostné lásky, vysmieva sa tým, ktorí mu ublížili, ironicky a rezignovane uvažuje o smrti a umieraní.


ŠPANIELSKY HUMANIZMUS A RENESANCIA

Miguel de Cervantes y Saavedra (1547 – 1616)

Najvýznamnejší španielsky renesančný spisovateľ. Narodil sa v Alcalá de Henares. Jeho život bol pestrý a komplikovaný (vojnové výpravy, alžírske zajatie, dlhy, väznenie, cirkevná exkomunikácia, nerovné manželstvo). Zomrel v Madride. Rozsiahle literárne dielo, vytvorené v zrelom veku, tvorí poézia, dráma a próza. Menej významné sú jeho básnické pokusy, ktoré neskôr zaraďoval do vlastných dramatických a prozaických diel. Uplatnil sa ako dramatik (historická tragédia Numancia, autobiografická dráma Život v Alžíri, komédia Pedro de Urdemalas, medzihry Bdelý strážca, Zázračné divadlo, Žiarlivý starec a iné). Vynikol ako prozaik (súbor Príkladné novely, román Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha). Menej významný je pastiersky román La Galatea a dobrodružný román Strasti Persila a Sigismundy.

Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha

Dvojzväzkový román, vrcholné dielo renesančnej prózy. Schudobnený zeman Don Quijote, vychudnutý „rytier smutnej postavy“, pomätený čítaním rytierskych románov, chce obnoviť zašlú slávu potulného rytierstva, a preto sa na vyziabnutom Rocinantovi, ktorý je v jeho predstavách nádherným koňom, vypraví spolu so svojím zemitým, požívačným a odvrávajúcim zbrojnošom Sanchom Panzom do sveta, aby vykonal hrdinské činy na oslavu vysnenej dámy svojho srdca Dulciney z Tobosa (v skutočnosti to bola iba obyčajná kraviarka), aby pomáhal utláčaným a chránil vdovy a siroty.

V nespočetných epizódach, v ktorých vystupuje 669 postáv, prežíva mnoho dobrodružstiev. Napriek mnohým neúspechom sa nepoddáva a vždy znovu podstupuje nezištný boj za ideál, ktorý chápe ako skutočnú vec a je ochotný nasadiť zaň aj život. Po mnohých dobrodružstvách sa vracia naspäť domov, kde zo svojho poblúznenia vytriezvie a umiera. Princíp jeho úsilia však nie je porazený, pretože Sancho Panzo, ktorý je všestranným protikladom Dona Quijota, sľubuje umierajúcemu pánovi, že v jeho úsilí bude pokračovať.


Lope Félix de Vega Carpio (1562 – 1635)

Najvýznamnejší španielsky dramatik tzv. zlatého veku. Narodil sa v Madride v šľachtickej rodine. Od detstva prejavoval literárny talent a dobrodružné sklony. Jeho život bol naplnený škandálnymi ľúbostnými pletkami. Pre rozmernosť jeho diela ho označovali za „zázrak prírody“. Zomrel v Madride. Písal rozsiahle poémy, formálne rôznorodú lyriku v antickom, talianskom a ľudovom duchu, bol autorom pútavých románov (autobiografický ľúbostný román Dorotea). Slávu si získal dramatickou tvorbou. Údajne napísal okolo dvetisíc hier, známe sú texty vyše 500 drám. Sú to hry náboženské (Kristovo narodenie, Barlaam a Josafat a iné), historiské (Najlepší sudca je kráľ, Fuente Ovejuna a iné) a mravoučné komédie, ktoré sú dodnes v repertoári svetových divadiel (Záhradníkov pes, Prefíkaná milenka, Sedliak svojím pánom, Zázračný madridský prameň, Vdova z Valencie a iné).

Fuente Ovejuna

Námetom tejto veršovanej mravoučnej hry v troch dejstvách boli skutočné udalosti, ktoré sa odohrali roku 1476. Fuente Ovejuna (Ovčí prameň) je meno dediny, ktorej obyvatelia sú hrdinami hry. Komtúr Gómez (zástupca rytierskeho rádu) sa vracia z víťazného boja do Fuente Ovejuny, ktorú spravuje jeho rád. Požívačný komtúr, ktorý dedinčanov utláča a obťažuje ženy a dievčatá Fuente Ovejuny, sa usiluje získať richtárovu dcéru Laurenciu. Tá sa ale chystá na sobáš s mladým Frondosom. V deň svadby Gómez potupí richtára Estébana, Frondosa dá mučiť a Laurenciu zneuctí. Dedinčania na čele s Laurenciou sa vzbúria a komtúra zabijú. Pri brutálnom vyšetrovaní tohto činu všetci berú vinu na seba. Don Rodrigo, predstaviteľ kráľovskej moci, ktorý vyšetril všetky komtúrove viny i odboj dedinčanov, dáva obyvateľom milosť. Aj po tomto oslobodzujúcom rozsudku na Rodrigovu otázku, kto je vrahom dedinčania jednohlasne odpovedajú: „My, Fuente Ovejuna.“
ANGLICKÝ HUMANIZMUS A RENESANCIA

Geoffrey Chaucer (1340 – 1400)

Anglický básnik považovaný za otca anglickej literatúry. Pochádzal z londýnskej kupeckej rodiny, žil na kráľovskom dvore, bojoval v tzv. storočnej anglicko – francúzskej vojne, v ktorej ho zajali. S diplomatickým poslaním sa zdržiaval vo Francúzsku a v Taliansku. Preložil Román o ruži, pravdepodobne sa stretol aj s Petrarcom. Zomrel v Londýne. Vplyvy kurtoáznej poézie uplatnil v básnických skladbách Kniha o vojvodkyni, Vtáčí snem, Legenda o dobrých ženách, Troilus a Cressida. Najvýznamnejším dielom sú Canterburské poviedky.

Canterburské poviedky

Vrcholné Chaucerovo dielo tvorí v zachovanom stave deviatich fragmetov okrem Prológu a Záveru súbor 23 veršovaných príbehov a 1 prozaický (2 z nich sú nedokončené), ktoré si na skrátenie dlhej chvíle rozprávali pútnici idúci z Londýna do Canterbury uctiť si pamiatku Tomáša Becketa. V Prológu, ktorý patrí k umelecky najvydarenejším častiam zachovaného diela, sú v majstrovskej skratke vonkajšej a vnútornej charakteristiky predstavení jednotliví účastníci výpravy a oznámený zámer, že každý z 29 pútnikov bude rozprávať dva príbehy pri ceste do Canterbury a dva pri návrate do Londýna.


William Shakespeare (1564 – 1616)

Najväčší dramatik všetkých čias, rodák z anglického Stratfordu nad Avonou, kde aj zomrel a je pochovaný. Pochádzal z rodiny rukavičkára, vzdelával sa v miestnej latinskej škole, skoro odišiel do Londýna, aby sa tam venoval divadlu. Začal ako herec, neskôr bol upravovateľom starších i súčasných hier a samostatným autorom. Jeho umelecká činnosť bola úspešná, ako tridsaťročný sa stal spoluvlastníkom naslávnejšieho londýnskeho divadla Globe Theatre, ktoré sa tešilo kráľovskej priazni a pre ktoré napísal väčšinu svojich hier.

Asi od roku 1590, keď začal samostatne tvoriť, napísal 37 hier. Sú to hry z anglickej histórie (dvojdielne Henrich IV., Henrich V., trojdielne Henrich VI., Henrich VIII., Richard II., Richard III., Kráľ Ján), komédie (Komédia omylov, Skrotenie zlej ženy, Márna lásky snaha, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Večer trojkráľový, Veselé panie z Windsoru a i.), tragédie (Rómeo a Júlia, Othello, Hamlet, Kráľ Lear, Macbeth a i.) a hry s rozprávkovými a bájoslovnými motívmi označované ako dramatické romance (Pericles, Cymbeline, Zimná rozprávka, Búrka, Dvaja vznešení príbuzní). Poslednú z nich napísal spolu s Johnom Fletcherom. Shakespeare je aj autorom troch epických básní (Venuša a Adonis, Znásilnenie Lukrécie, Fénix a hrdlička) a zbierky 154 sonetov.

Rómeo a Júlia

Vo Verone dochádza k potýčkam medzi dvoma znepriatelenými rodmi – Montekovcami a Kapuletovcami. Montekov syn Rómeo sa na plese u Kapuletovcov stretáva s ich jedinou dcérou Júliou a zaľúbi sa do nej. Júlia jeho lásku opätuje a milencov s pomocou Júliinej dojky tajne zosobáši františkánsky mních brat Vavrinec. Onedlho sa Rómeo snaží zabrániť súboju Júliinho bratranca Tybalta so svojím priateľom Merkuciom. Nepodarí sa mu to a v spore vyprovokovanom Kapuletovcami je Merkucio ťažko zranený a umiera. Rómeo pomstí priateľovu smrť a v súboji Tybalta zabije. Veronský vojvodca ho navždy vypovedá z mesta. Po nočnom stretnutí s Júliou odchádza do Mantovy.

Rodičia nútia Júliu vydať sa za grófa Parisa. Brat Vavrinec nachádza riešenie. Júlia sa naoko podvolí prianiu rodičov, k sobášu však nedôjde, lebo vypije uspávací nápoj, ktorý jej spôsobí domnelú smrť. Po precitnutí ju majú z hrobky uniesť do Mantovy. Rómeo sa o tomto pláne však včas nedozvie, naopak, sluha Baltazar mu oznamuje, že Júlia je mŕtva.
Zúfalý Rómeo sa vracia do Verony, pri hrobke zabije trúchliaceho Parisa, nad telom spiacej – domnelo mŕtvej Júlie užije prudký jed a umiera. Po precitnutí júlie jej brat Vavrinec nedokáže zabrániť samovražde pri Rómeovej mŕtvole. Nad mŕtvymi telami milencov Vavrinec vysvetľuje ich rodičom súhru okolností, ktoré viedli k ich tragickému skonu. Pri ich hrobe obidvaja otcovia uzatvoria „chmúrny mier“.
TALIANSKY HUMANIZMUS A RENESANCIA

Dante Alighieri (1265 – 1321)

Najvýznamnejší básnik talianskeho stredoveku. Narodil sa vo Florencii v rodine drobnej šľachty. ako deväťročný uvidel o rok mladšiu dievčinu Bice Portinariovú, ktorá sa ako Beatrice stala jeho osudovou celoživotnou láskou a inšpiráciou. Filozoficky sa vzdelával vo Florencii, Bologni a pravdepodobne aj v Paríži. Pre politickú činnosť ho doživotne vypovedali z Florencie. Po takmer dvadsaťročnom exile zomrel v Ravenne, kde je aj pochovaný. Básnické dielo tvorí po taliansky napísaná zbierka Nový život a epopeja Božská komédia. Vedeckými prácami sú po taliansky napísaný filozofický traktát Hostina a po latinsky napísané úvahy Monarchia a O ľudovej reči.

Božská komédia

Básnik uprostred cesty svojho života zablúdil v temnom lese (symbol hriechu). Pardál, lev a vlčica symbolizujúci ľudské neresti – rozmarnosť, pýchu a lakomosť – mu zabraňujú vystúpiť na pahorok ožiarený slnkom (preniknúť k jadru šťastia). Vergíliov tieň (symbol rozumu), ktorý zoslala Beatrice, ho zachraňuje a sprevádza Peklom a Očistcom. Peklo je opísané ako nálevkovitá dutina, rozdelená na deväť častí, v ktorej sa trápia hriešnici podľa stupňov svojej viny. Dante sa tu stretáva s priateľmi i odporcami, s vladármi, filozofmi, teológmi a zhovára sa s nimi. Očistec je zobrazený ako vysoká hora uprostred oceána, kde v predočistci v siedmich kruhoch zodpovedajúcich siedmim hlavným hriechom (pýcha, závisť, hnev, lenivosť, lakomosť, nestriedmosť, smilstvo) duše znášajú tresty v nádeji na odpustenie. Na konci Očistca v 9. pásme – rajskom lese sa básnika ujíma Beatrice a sprevádza ho Rajom, ktorý je na vrcholku očistcovej hory. Raj tvorí deväť žiarivých sfér (deväť planét). Básnikova púť vedúca od slabosti k cnosti a pravde sa uskutočnila zásluhou Beatrice, ktorá je zosobnením Danteho životnej lásky, ako aj symbolom zjavenej pravdy i cirkevnou autoritou.


Giovanni Boccaccio (1313 – 1375)

Taliansky spisovateľ, predstaviteľ ranej renesancie. Narodil sa v Paríži, pochádzal z florentskej meštianskej rodiny. Priatelil sa s Petrarcom, zomrel v Certalde pri Florencii. Napísal niekoľko náučných spisov v latinčine (O príbehoch slávnych mužov, O slávnych ženách a i.). Prevažne písal po taliansky (národný epos Teseida, ľúbostnú poéziu, pastierske príbehy, ľúbostný román Žiaľ pani Plamienky). Preslávil sa biografiou Danteho a komentárom k jeho Božskej komédii. Vrcholom Boccacciovej tvorby je novelistický román Dekameron.

Dekameron

Súbor sto noviel spojených rámcovým príbehom. Spoločnosť siedmich dievčat a troch chlapcov, ktorí zo strachu pred morom ušli z Florencie do vidieckeho sídla, sa počas desiatich dní každodenne zabávajú rozprávaním desiatich príbehov. Prvý deň každý rozpráva, o čom chce. Druhý deň sa rozpráva o ľuďoch, ktorých postihli rôzne nehody, ale nakoniec to s nimi dobre dopadlo. Témou tretieho dňa sú príbehy o ľuďoch, ktorí svojou obratnosťou dosiahli to, po čom túžili alebo o čo predtým prišli. Štvrtý deň sa hovorí o nešťastne končiacich sa láskach, piaty deň o milencoch, ktorých láska po útrapách a strastiach šťastne skončila. Rozprávanie šiesteho dňa sa týka tých, ktorí sa stali terčom nejakého vtipu, oni ho však odrazili pohotovou odpoveďou alebo sa vyhli strate, nebezpečiu či hanbe. Príbehy siedmeho dňa sú huncútstva, ktorými ženy obalamutili svojich manželov, zatiaľ čo ôsmy deň sa hovorí o figliarskych kúskoch, ktoré denne vystrája žena mužovi, či muž žene alebo mužovi. Po voľnej téme deviateho dňa sa posledný deň rozpráva o ľuďoch, ktorí vykonali niečo šľachetné alebo úchvatné vo veciach lásky či iných.


Francesco Petrarca (1304 – 1374)

Básnik a učenec pokladaný za otca humanizmu, najvýznamnejší lyrik talianskej renesancie. Narodil sa v Arezze v rodine vyhnancov z Florencie. Študoval právo a teológiu v Taliansku a vo Francúzsku. V antickom duchu vytváral po latinsky písané diela (listy, rozsiahly epos Africa). Najslávnejším dielom je po taliansky písaná básnická zbierka Spevník.

Spevník

Súbor 366 lyrických básní, najmä ľúbostných sonetov, ktoré venoval milovanej Laure. Do veršov vložil smútok, melanchóliu a pocit únavy zo života. Lauru predstavuje nielen ako symbol, ale aj ako reálnu bytosť.