Obsah diela gréckeho dramatika Sofokla.

Sofokles (cca 496-406), bol synom bohatého kolonského zbrojára Sofilia, učil sa hudbe u Lamprosa, najznámejšieho hudobníka svojej doby a tragédiu asi študoval u Aischyla. Bol elegantným, dobre vychovaným priateľom Perikla a zastával radu dôležitých verejných funkcií. V rokoch 443/442 pôsobil ako vyberač spojeneckých dávok, r. 440 ako vojvodca (spoluveliteľ proti vzbúrencom na ostrove Samos) a neskôr ako komisár (probulos) poverený rozdeľovaním mimoriadnej pomoci obetiam neúspešnej syrakúzskej expedície. Bol tiež kňazom a slúžil ako vyslanec v iných gréckych štátoch.

Všetkých 130 hier (z ktorých sa u siedmych postupne nepodarilo preukázať ich autencitu) spadá do dlhého obdobia jeho spisovateľskej kariéry. V dramatických súťažiach zvíťazilo 24 z jeho tetralogii (štvordielnych hier). Každá pozostávala z troch tragédií a jednej satyrskej drámy. Ale Sofokles opustil Aischylov zvyk prezentovať tri na seba naväzujúce tragédie, a miesto toho podal každú z nich ako samostatné dielo.

Zachovalo sa sedem jeho tragédií a väčšia časť jednej satyrskej drámy (Sliediči). Pochádzajú z viac než 40-ročného obdobia jeho tvorby, ale sú relatívne neskoré a reprezentujú Sofoklovu vrcholnú umeleckú fázu. /Aias, Antigona, Oidipus vladár, Trachiňanky, Elektra, Filoktetes, Oidipus na Kolone/

Antigonu napísal Sofokles r. 441 pr.Kr. ako najrannejšie dielo z troch veľkých tragédií thebského mytologického okruhu. Dej drámy sa odohráva v starovekých Thébach a Sofokles čerpá námet so starovekej gréckej báje.

Antigona je dcéra Oidipa a Iokasty. Má dvoch bratov Polyneika a Eteokla a sestru Ismenu. Sprevádzala slepého otca do vyhnanstva a starala sa o neho až do jeho smrti na attickom Kolóne Hippiu. Potom čo Oidipus abdikoval z Thébskeho trónu, jeho syn Polyneikes, jeden so „Siedmych proti Thébam (názov Aischylovej drámy) sa s pomocou priateľov z Argu odhodlal zmocniť sa mesta, v ktorom vládol jeho brat Eteokles. Obaja bratia sa však v súboji navzájom zabili a ich strýko Kreon, ktorý medzitým dosadol na trón zakázal pod trestom smrti pochovať Polyneikovo telo.

Tak ako v Aischylových „Siedmych proti Thébam“, sa však sestra padlého, Antigona, odhodlá porušiť zákon a vykonať pohrebný obrad. Je ale pristihnutá a predvedená pred Kreonta, kde svoj čin ospravedlňuje prirodzeným a posvätným právom, ktoré je nadradené ľudským zákonom. Kráľ ju však odsúdi na trest smrti a rozhodne, že má byť za živa zamurovaná v jaskyni.
Jej sestra Ismena , ktorá sa odmietla podieľať na vznešenom čine, napriek tomu žiada, aby mohla spoločne s Antigonou niesť jej krutý osud. Tiež Kreontov syn Haimon, Antigonin snúbenec, potom čo márne žiadal otca o zľutovanie, odchádza zomrieť po boku svojej milovanej. Slepý veštec Teiresias varuje Kreonta pred ťažkými následkami plynúcimi z prestúpenia božských zákonov. Pod dojmom a vplyvom tohto napomenutia, Kreón zmení svoje rozhodnutie a uteká k jaskyni, do ktorej má byť Antigona zamurovaná, ale tam vidí, že odsúdená dievčina sa medzi tým obesila. Haimon objíma jej mŕtve telo, tasí meč, napadá svojho otca a potom si vezme život. Keď sa Kreon vráti do paláca, zistí tam, že samovraždu spáchala aj jeho manželka Eurydika.

Celá hra je hymnus, ktorý oslavuje ľudskosť. „Je mnoho na svete mocných síl, tá najmocnejšia – človek sám“ – prehlasuje v závere zbor. V postave Antigony je stelesnený konflikt dvoch povinností : voči nepísaným zákonom ľudskosti a voči zákonom daným tvrdou štátnou mocou. Hĺbka a tragičnosť tohto konfliktu inšpirovala dramatických básnikov k stále novým spracovaniam tejto antickej látky. Ide tu o jeden z umelecky najúčinnejších modelov rozporu práva s morálkou. Môžeme jednoznačne povedať, že rozpor morálky a práva nepatrí minulosti, ale že Antigona je vlastne naša súčasníčka. Antigona zostane vždy vzorom veľkej morálnej autority, pokiaľ budú existovať tyrani typu Kreonta. Sofoklova „Antigona“ pre svoju vynikajúcu charakteristiku osôb, bezchybnú dramatickú kompozíciu, jadrnosť a jemnosť slovného výrazu je majstrovským dielom, ktoré patrí medzi najvynikajpúcejšie drámy svetovej literatúry. Patrí k najčastešie hraným antickým tragédiám.