Dej:

Odohráva sa na ostrove Brač, tento román opisuje dve rodiny. Jednu sedliacku, ktorej hlavou je Mate, poctivý a svedomitý težak (sedliak), ktorý je vážený aj medzi pánmi a ktorý si svojou šikovnosťou a pracovitosťou nahonobil slušný majetok. V druhej, statkárskej, rodine riadi všetko šora Anzula, vdova po kapitánovi Dubčicovi, ktorú autor vykresľuje ako dobrú statkárku, vždy ochotnú pomôcť. Mate má syna Ivana a dcéry Matiju a Katicu. Zatiaľčo Matija je „vážna, i v držaní i pohľade. Ona si je vedomá, čo je jej cieľ, ktorá cesta vedie k nemu – cesta rovná, hladká, vychodená“, Katica „pozerá na svet ešte zjašene, jej bytnosť je neustálená, v pohľadoch i pohyboch nepokoj čudné vlnenie, ktoré sa nedá napred uhádnuť ani vystihnúť, ktoré pozorovateľa prekvapuje podchvíľou a tým samým púta. V jej duši ešte nič nie je dokončené, iba čo v nej panuje napätosť, očakávanie čohosi neznámeho, veľkého a divného…“.

Nastáva čas fiery, veľkého sviatku na strání pod Grabovikom, ktorý slávia všetci jeho obyvatelia, takže sa celá Mateho rodina zíde doma. Dcéry idú na zábavu. Tu sa Katica stretá s Paškom Bobicom, ktorému sa kedysi sľúbila. Po roztržke s ním musia obidve odísť z oslavy.

V ten večer sa Katica bližšie zoznámi na panskom plese s mladým statkárom Nikom Dubčicom „ktorého zeme i jej otec obrába“. Na druhý deň ide Katica ku svojej sesternici a stretne sa s Nikom Dubčicom. On jej vyzná svoje city a neskôr sa s ňou chce oženiť. Lenže svadba nesmie byť skôr ako o rok, čo má byť skúšobná doba. Niko chce dosiahnuť pozdvihnutie sedliactva, tým, že sa ožení so sedliačkou Katicou. „Ja som vyšiel z ľudu, dušou i telom patrím ľudu. Môj otec ešte kopal. Čo na tom, že ma odchovali trochu v druhom vzduchu – napáchnutom benátskym zemianstvom, ktoré beztoho už nemá platnosť? Vo mne je predsa len krv težacká…“ , ale pritom si myslí, že ju ľúbi...

Onedlho sa zasnúbia. Niko sa zdôverí svojej matke – šore Anzule a ona ide na druhý deň na prehliadku poľa. Tu stretne Mateho, ktorý je rázne proti „Vyženiem ja jej z hlavy panákov! Na panské chúťky privijem ja jej dobrú trávu. Oh, neboj sa, ešte som chvalabohu ja tu!“, pretože „Vaši synovia nevedia staviť hranicu svojej roztopaši“. ale nakoniec sa jej podarí presvedčiť ho, aby súhlasil. Mladí môžu svoje city prejavovať verejne. Niko navštevuje Katicu a sú spolu šťastní. Paško Bobica to nemôže zniesť a stále ich prenasleduje. Šora Anzula ešte vždy dúfa, že jej syn si to rozmyslí a nájde si dievča z bohatej rodiny. Pri oberačke ochorie Ilija Zorkovič – Nikov kmotor. Je vážne chorý. Pošlú po jeho dcéru Doricu, ktorá je vychovávaná v kláštore a šora Anzula ju chystala Nikovi za ženu. Niko a Dorica celé noci sedia pri chorom Zorkovičovi, vtedy Niko pochopí svoj omyl, pochopí, že si nemôže zobrať sedliacke dievča a zasnúbi sa s Doricou, lebo pochopí všetky rozdiely medzi ním a Katicou pri jednom obede, kde sa Dorica a Katica pohádajú kvôli nemu a Katica sa rozhodne, že sa zaňho nevydá a nahnevaná odchádza...

Niko žiada Katicu o odpustenie, no ona je k nemu odmietavá. Mate ťažko ochorie. Príde ho pozrieť šora Anzula. Dá mu peniaze pre Katicu ako odškodné. Dohodnú sa, že sa pokúsia spor urovnať. Paško Bobica príde zo služby domov a chce Katicu popýtať o ruku. Ona sa ešte hnevá na Nika, a tak sa poháda aj s ním. Paško sa stretne s Nikom, Doricou, šorou Anzulou a Iljom Zorkovičom, ktorí idú ku Matemu. Zoberú ho so sebou. Všetci sa stretnú pri Mateho smrteľnej posteli. Niko znova žiada o odpustenie a dostane ho. Paško žiada Katicu o ruku a ona privolí. Ivan sľubuje, že sa bude starať o celý dom a rodinu. Niko sa zaväzuje, že bude viac pomáhať sedliakom. Na koniec Mate umiera, ale šťastný, že jeho dcéra si nezobrala Nika, ale Paška z čistej lásky, pretože sa „rozpadlo to, čo sa protivilo pravde a rozumu“.

Citáty:

„Veď konečne čo je život? Mysleli by sme, že život trvá, kým nastane smrť: a ja myslím, že my počíname umierať ešte vtedy, keď chodíme po svete zdraví a čerství. Nádej za nádejou Ťa opúšťa, žiadosti hynú a pomíňajú, na čom si si v mladosti zakladal, v starobe o to nestojíš. Tak poumiera pomaličky všetko, čo v tebe žilo, naostatok i priateľstvo. A keď vidíš pred sebou dlhú púť na druhý svet, srdce ti odpadne i od rodiny, lebo vidíš, že si na púti ostal sám, úbohý, nevládny - tak, ako keď si prišiel na svet. Nie div, že sa ti žiada odísť, keď ťa už žiada odísť, keď ťa už nič neviaže.“
„Oh, láska je predsa len mocný lekár, ona poskytuje balzam, lieči rany! Ako je sladko spočinúť v jej tôni, ako sa vlieva mier do srdca a pokoj!“
„Ženy neslobodno stíhať vo všetkom. A menovite, keď ich zaujme nenávisť.“