„Ja som sa len podriadil prírode. Som verný služobník prírody. Prečo potom tá hrôza, ktorú nemôžem striasť? Nebodaj preto, že som ju pripravil o kvet dievčenstva? Citlivé pani porotkyne – veď ja som nebol jej prvým milencom!“ /130

„Po chrbte sa mi začala plaziť panika ani studené pavúčie nohy. Je sirota. Je osamelé dieťa, odložené, všetkými opustené, a statný, páchnuci chlap s ním dnes ráno tri razy vykonal pohlavný akt.“ /134

„Nie som nijaký zločinecký sexuálny psychopat, ktorý zneužíva dieťa na svoje zhýralé chúťky.“ /142

„Neplnoletá žena, ktorá dovolí osobe nad dvadsaťjeden rokov, aby ju telesne spoznala, vystavuje svoju obeť obžalobe z pohlavného zneužitia alebo z druhostupňovej sodomie, čo závisí od spôsobu vykonania, a za to je maximálny trest desať rokov. Ale čo bude s tebou, ty moja sirota?“ /143

„...a otcovskými prstami som zozadu vnikol hlboko do Loiných vlasov a potom som jej nimi nežne, ale pevne objal zátylok a viedol som svojho zdráhavého miláčika do nášho malého domova, aby sme pred obedom ešte rýchlo splynuli.“ /157

„... Ďalekohľad mojej predstavivosti či predpomätenosti bol dokonca taký silný, že som v diaľavách času uzrel viellard encore vert, bodrého starca – alebo to bola zeleň hniloby? – bizarného, vetchého, slintajúceho dr. Humberta, ktorý pestuje na neuveriteľne rozkošnej Lolite III. starootcovské umenie.“ /167

„Som náležite hrdý na to, že niečo viem, aby som si skromne priznal, že neviem všetko.“ /239

„Ale ani na sekundu som nezabudol na bremeno pomsty.“ /246

„No žiaľ, tie dva roky nenormálneho pôžitkárstva vo mne zanechali isté chlipné návyky – a obával som sa, aby som sa z toho prázdna, v ktorom som žil, náhle nepomiatol, a takto oslobodený nepodľahol pokušeniu v dajakej uličke, keď sa školáčky budú vracať domov. Samota ma ničila. Potreboval som spoločnosť a starostlivosť. Moje srdce bolo hysterickým, nevyspytateľným orgánom.“ /246

„Chcem, aby svet vedel, ako milujem svoju Lolitu, túto Lolitu, bledú a pošpinenú, objemnú od dieťaťa, splodeného iným, no ešte vždy sivookú, ešte vždy s čiernymi mihalnicami, ešte vždy tizianovú a mandľovú, ešte vždy Carmencitu, ešte vždy moju.“ /266

„Nato som vytrhol pištoľ – presne tú hlúposť odo mňa čitateľ nebodaj očakával. Ani len na um mi to nezišlo. ´Zbohom!´ zatiahla spevavo moja krásna americká nesmrteľná mŕtva láska; áno, mŕtva a nesmrteľná, lebo ak máte možnosť čítať tieto riadky, je už mŕtva a nesmrteľná. Tak znie dohoda s takzvanými úradmi. Ešte som začul, ako volá zvučným hlasom na Dicka; pes začal popri aute skákať ako tučný delfín, ale priveľmi ťažký a starý a čoskoro sa vzdal. Deň sa končil a mrholilo, mal som naplno pustené stierače, ale nič nezmohli proti mojim slzám." /268

„Opäť som zaplakal, opitý absurdnou minulosťou.“ /270

„Nie som chlapcom, ani mužským idolom, ani kamarátom, ba ani človekom, ale iba párom očí a piaďou prekrveného svalu – aby som spomenul len veci, ktoré možno spomenúť.“ /271

„Bol som päťprstová obluda, ale miloval som ťa. Bol som opovrhnutiahodný a brutálny, skazený a neviem čo všetko, no [...] miloval som ťa, miloval som ťa!“ /272

„Cesta sa ťahala rovnou šírou krajinou a mne zišlo na um – nie z protestu, a nemal to byť ani akýsi symbol alebo dačo podobné, ale jednoducho nová skúsenosť – že keď som už pohrdol všetkými ľudskými zákonmi, môžem pohrdnúť aj pravidlami cestnej premávky.“ /292

„A pohrával som sa s mnohými pseudonymami pre svoju osobu, kým som natrafil na ten najvhodnejší. V poznámkach mám ´Otto Ottto´, „Mesmer Mesmer´ a ´Lambert Lambert´, ale čosi mi hovorí, že ten, na ktorý padla moja voľba, vyjadruje mrzkosť najlepšie.“ /294