„Predstavte si ho – človek bez štipky takého či onakého talentu, priemerný pedagóg, neschopný vedec, mrzutý, odpudzujúci, tučný, starý homosexuál vrcholne pohŕdajúci americkým spôsobom života, honosiaci sa neznalosťou anglického jazyka – takto žil v snobskom Novom Anglicku, rozmaznávaný starými, láskaný mladými – a žil si náramne a všetkých balamutil; a predstavte si mňa.“ /175
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Únosca Clare Quilty
„Všetko bolo v pohode. Potvrdil mi to aj optimistický hlas v telefóne, áno, všetko je v pohode, moju dcéru včera prepustili, okolo druhej, prišiel po ňu jej strýko, pán Gustave, s malým kokeršpanielom a s úsmevmi pre všetok personál a s čiernym caddy lackom, zaplatil za Dolly v hotovosti a odkázal mi, aby som si nerobil starosti a držal sa v teple, že budú u starého otca na ranči, ako bolo dohodnuté.“ /235

„Zo stôp, ktoré zanechával, sa nedala určiť jeho totožnosť, no zato odrážali jeho osobnosť – alebo aspoň toľko, že ide o vykryštalizovanú a svojskú osobnosť; jeho štýl, typ jeho myslenia mali veľa príbuzného so mnou. Napodobňoval ma a uťahoval si zo mňa. Jeho narážky boli jednoznačne intelektuálne. Bol sčítaný. Vedel po francúzsky. Bol zbehlý v logogrifoch a anagramoch. Bol znalcom erotiky. Mal ženský rukopis. Meno si mohol zmeniť, ale nemohol zamaskovať svoje príznačné t, w, a l, nech ich čo ako nakláňal.“ /239

„Jeho hnusnú tvár som mal naloženú v liehu kalnej pamäti. Niekoľko ráz som ju letmo zazrel a postrehol som v nej istú podobu so srdečným a dosť odpudzujúcim obchodníkom s vínom, mojím švajčiarskym príbuzným.“ /278

Humbertovi: „Ste celkom vedľa. Zachránil som ju pred zvrhlým zvieraťom. Ukážte preukaz, že ste od polície, a nestrieľajte mi tu po nohách, vy opičiak. No, sem s preukazom! Nie som zodpovedný za sviňačiny druhých. Absurdné!“ /284

„Podišiel som kúsok za ním, ale nie až na schody a tri či štyri razy za sebou som naňho rýchlo vystrelil a každým výstrelom som ho trafil; po každom zásahu, po tom hroznom zlomku sekundy mi nyklo tvárou, ako ked cirkusový klaun zveličí bolesť; vždy spomalil, vyvrátil privreté oči, vydralo sa z neho ženské vzdychnutie ´och!´ a zazmietal sa, akoby som ho šteklil, a zakaždým, ked ho tá moja pomalá nešikovná slepá guľka trafila, začal si mrmlať popod nos afektovaným britským prízvukom – príšerne sa zvíjajúc, chvejúc, krútiac všelijako tvárou.“ /289-290

„Vyzeral ako mŕtvy – štvrť tváre mal preč a už ho obletovali dve muchy, neveriac vlastnému šťastiu.“ /291
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
priateľka Rita
„Bola raz taká stará ako Lolita a z troch štvrtín taká stará ako ja – štíhlučká, tmavovlasá dospelá žena bledej pleti, vážiaca päťdesiat kíl, s očarujúco nesymetrickými očami, s hranatým, akoby narýchlo načrtnutým profilom a nesmierne vábivým pružným chrbtom – zrejme jej prúdila v žilách kvapka španielskej alebo babylonskej krvi.“ /247

„Rita moja milá! Vandrovali sme takto vo dvojici krížom-krážom dva hmlisté roky, od leta 1950 do leta 1952, a bola to najmilšia, najprostejšia, najnežnejšia, najhlúpejšia Rita, akú si možno predstaviť.“ /247

„Pozrel som na ňu, keď sa práve usmiala zo spánku, pobozkal som ju na vlhké čelo a navždy som od nej odišiel; lístok s nežným zbohom som jej prilepil na brucho – inak by ho nemusela nájsť.“ /255
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
„Človek nemôže spáchať dokonalú vraždu; to môže iba náhoda.“ /83

„Dnes aby bol človek vedcom, ak chce byť vrahom.“ /85

„Dievča si vytvára ideál lásky a muža podľa svojho vzťahu k otcovi.“ /143

„Naša cesta sa začala v tom bláznivom roku (od augusta 1947 do augusta 1948) všelijakými závitmi a špirálami v Novom Anglicku, potom sa zakľukatila na juh, hore-dolu, na východ, na západ, klesla hlboko do južanského Dixielandu, vyhla sa Floride, lebo tam boli Farlowovci, skrútila sa na západ, cik-cak cez obilné pásmo a bavlníkové pásmo [...]; križovali sme tam i späť Skalisté hory, vandrovali sme púšťami na juhu, kde sme prezimovali, dorazili sme k Tichému oceánu, obrátili sme sa na sever a prešli sme krajinou bledofialkastých našuchorených kríkov v kvete, ktoré rástli pozdĺž ciest, vedúcich lesmi, došli sme takmer po kanadské hranice a pokračovali sme na východ cez úrodné i neúrodné kraje nazad do oblastí, kde vo veľkom prekvitá poľnohospodárstvo, napriek Loiným dôrazným protestom sme sa vyhli jej rodisku v kraji obilia, uhlia a chovu ošípaných a napokon sme sa vrátili pod krídla východu a stratili sme sa v univerzitnom mestečku Beardsley.“ /147

„Boli sme všad