Tereza Vansová - Sirota Podhradských

Obsah: V meste Ihlovec bývala Viola Podhradská spolu so svojím otcom Gabrielom Podhradským. Matku nemala, pretože zomrela pri pôrode. Gabriel Podhradský pochádzal zo zemepánskej rodiny, takže sa im nežilo zle. Až dokiaľ neprišli na mizinu.

Márne pán Podhradský hľadal pomoc u svojich verných i neverných. Nikto ho nevedel zachrániť pred postupným krachom. Lenže čo čert nechcel. Pán Podhradský by bol ochotný pre svoju záchranu urobiť všetko a preto sa vyhrážal ohňom. To však využil jeho úhlavný nepriateľ Mikulčík, ktorý takisto býval v Ihlovci a ktorý mal na pána Podhradského ťažké srdce ešte z dávnejšieho času.

A preto v jeden pekný deň Mikulčík podpálil na námestí holičov dom, no ten sa podarilo uhasiť. Mikulčík preto večer podpálil ešte jeden dom. Keďže vietor bol silný, oheň sa rozniesol na viacero domov, tiež na dom pána Podhradského. Ten sa vcelku podarilo uhasiť. Mikulčík si dal záležať a medzi ľuďmi rozniesol, že to Podhradský sa vyhrážal ohňom. A preto ho ľudia zbili. Zbili ho až tak, že Podhradskému zostával jeden deň života.

Čo bolo však horšie, Viola na vlastné oči videla jako jej otca ubili k smrti. Pán Podhradský cítil, že sa blíži jeho koniec a preto si dal zavolať svojho švagra, Lazara Vilinského, ktorého povelil výchovou Violy. Dôležité pre jej osud boli aj listiny, ktoré sa však po vyrabovaní Podhradských domu nenašli. A tak umrel v bolestiach zbitý Podhradský. Viola už ostala na tomto svete úplnou sirotou.

Neplakala veľmi za otcom, statočne sa držala. Po pohrebe sa Viola a jej tútor pobrali do Zanice, do jej nového príbytku. Tútor jej bol veľmi sympatický a skoro sa jej zapáčil. Spolu s tútorom v jeho dome ešte bývali: jeho druhá manželka pani Vilinská, najstarší syn Imrich, ďalší syn Julo, najmladšie jeho dieťa Emka a tiež neter pani Vilinskej Hermínka.

Po príchode do nového domu Viola cítila, že je tu nevítaná. Tie pohľady, ktoré na ňu tak krivo zazerali boli ostré, až pri srdci pichali. No o malý momet prišla však od jedného z obyvateľov domu väčšia krivda. Keď sa pán Vilinský spolu so svojou rodinkou vybral do predsiene, všetci tam diskutovali o tom, čo bude s Violou. Ozval sa i Imrich, ktorému sa nepáčilo, že raz si Violu bude musieť zobrať za ženu, pretože to pán Vilinský na smrteľnej posteli sľúbil pánovi Podhradskému.“

Nikdy,“zvolal Imrich náruživo, „ aspoň z mojej strany je to zhola nemožné, lebo ja som nie stvorený pre dieťa ľahkomyseľného dobrodruha, hráča, lumpa, pre podpaľačovu dcéru. Viola to všetko počula a s hysterickým výkrikom upadla do bezvedomia. Tak veľmi si bránila otcovu pamiatku. Zobudila sa až v malej chyžke plnej harabúrd a nad ňu sa skláňa neznáma žena. Bola to Krchuľa, ktorá prišla z majera postarať sa o Violu. Imrichove slová ju mátali ešte veľmi dlho. Z izbičky si neskôr urobila svoje kráľovstvo, kde mohla stále skloniť svoju ubolenú hlávku. Tútor ju zobral na majer ku Krchuli, aby sa Viola čím skôr zotavila a nabrala nových síl.

Viole sa na majeri nesmierne páčilo. Konečne tu našla pokoj. Viola tu mohla robiť to, čo ju tak veľmi bavilo. Pomáhala Krchuli v kuchyni i v záhradke. Tiež tam spoznala i Jula, ktorý bol úplne iný jako jeho brat Imrich. Veľmi si Violu obľúbil aj ona jeho. No neskôr už musel odísť z majera do školy. Chcel sa stať lesníkom, čo otcovi nebolo veľmi po vôli, pretože chcel, aby išiel v jeho šľapajách. Postupne sa tiež skamarátila s čudáckou Veronkou, o ktorej jej Krchová vyrozprávala smutný príbeh.

Dni na majeri plynuli tak rýchlo, že sa ani nenazdala a už musela z majera odísť, pretože sa blížila zima. Medzitým z domu do škôl odišli Imrich, Julo i Hermínka. V dome mala Viola dosť práce, pretože ju pani Vilinská poverila starostlivosťou o domácnosť. Až jedného dňa Viola videla z okna veľmi ťažko a káravo idúc svojho tútora. Bežala mu naproti a len len čo ho stihla dovliecť dnu upadol do bezvedomia. Viola rýchlo poslala po lekára, ktorý mohol konštatovať mozgovú príhodu. Tútor si rozkázal poslať po Imricha, ktorý sa skoro ponáhľal domov keď sa dopočul smutnú správu.

Keď prišiel našiel otca bezvládne ležať v posteli a vedľa neho Violu. Otec ho rôznymi pazvukmi prinútil, aby sľúbil, že si vezme Violu za ženu, ktorá ho však uistila, že tento sľub nemusí splniť. Medzičasom sa domov vrátili i Julo, Hermínka aj pani Vilinská. Opäť sa začal Violin každodenný kolotoč medzi starostlivosťou o tútora, domácnosť, občasnými svármi s Hermínkou, radosťami s Julom i Emkou. Viola si však tento večer všimla niečo neobyčajné. A už neskôr sa každý večer započúvala do lahodných tónov klavíra, ktoré vychádzali z vedľajšieho domu. Viola bola veľmi zvedavá kto to tam tak krásne hrá, a preto sa tam vybrala pozrieť. Spoznala tam pani Milockú, ktorá jej stále rozprávala o jej rodičoch i jej syna Daniela, budúceho farára, ktorý sa stal Violiným učiteľom i dobrým priateľom.