Antonín Sova

Narodil sa 26. 02. 1864 a zomrel 16. 08. 1928. V jeho tvorbe dominuje cit. Bál sa osamotenia, chcel byť básnikom ľudskej družnosti a lásky. V diele Květiny intimních nálad prevažuje krajinná lyrika, aj náladová a subjektívna. V diele Lyrika lásky a života prevládajú motívy citových sklamaní a bolesti z osamotenia, je aj rozhraním jeho tvorby, uzatvára jedno obdobie jeho života. Osobnú problematiku včleňuje v širšej súvislosti. Ja som si vybrala na interpretáciu báseň s názvom Píseň o nedeli, ktorá je zo zbierky Květiny intimních nálad.

Píseň o nedeli

Když nedele svou záři chýlíBrevíře šusty v koutku tichém,
nad mdlá již bedra lidí všechprocházky v zmlklých pěšinách,
a novým oddechem je sílí,kout zahrady, jenž zvoní smíchem
ruch kladiv tichne v úderech,a ozývá se v dívčích hrách,
když strojní kola zmlklá stojíi na lavičkách vedle statků
v sváteční klidzjev starých žen,
a když jest po týdenním bojináladu zas venkovského svátku
klid vydobit:zří zas můj sen!

že pouta musil člověk nésti,Mše v kostelích s tím zpěvem táhlým
za plodem pracně zbíral plod,a návrat domů veselý,
svou kořist duchem rval i pěstíkdyž slunce sálá polem zprahlým,
ze vzduchu, z útrob země, z vod,tak tichým, zmlklým v neděli,
ten svátek tichý, usmívavýzřím skřivana, jenž z výše zpívá
jej smířil zas,na samotách,
lidskosti svaté obraz pravý,a modříny nach slunce splývá
oddechu čas!jak zlatý prach.

A zase čerpá sílu k žití,Ó neděle! Jak drahokamy
pot setře, jenž mu kryje dlaň,ve všednosti všech dnů ctím vás!
zas nová naděje mu svítí,Ve vašem tichu myšlenkami,
sny plní se zas prázdná skráň!a plodnou prací vzkvetu zas,
Dědictví boha, svátku snivý,neb září jat, jež v květy padá
jak mám tě rád,mi do oken,
že září velkou pádíš v nivy,tak slunný jako jarní lada
do chudých chat!svůj spřádám sen.

Interpretácia básne Píseň o nedeli

Báseň opisuje príchod nedele po všednom týždni plnom práce a jej vplyv na obyčajných pracujúcich ľudí. Opisuje nedeľu ako niečo sviatočné, možno až sväté, čo žiari na ľudí, žiari svojim pokojom. Konečne po dlhom pracovnom týždni si ľudia môžu oddýchnuť, môžu si vychutnať pokoj, deň bez práce, bez pracovného ruchu a starostí. Nedeľa im dáva novú silu začať odznova ďalší týždeň, dáva im pocit „vydobitého“ dňa, keď sa nemusia ponáhľať do práce, na ktorý pracovali celých šesť dní (po týždennom boji, keď pracovali s kladivami, si konečne vydobili deň voľna). Nemusia sa potiť pri strojoch, ktoré robia hluk. Možno ich z neho aj bolí hlava a tak si vychutnávajú nedeľu, deň pokoja, keď všetky stroje stíchli. Môžu sa venovať svojej rodine či len tak oddychovať, nič nerobiť. Nemusia vstávať ráno spolu so slnkom a vracať sa domov, až zapadne.

Akoby bol človek spútaný všednosťou po sebe idúcich dní (putá musel niesť), každodennou monotónnou prácou. Nerobil nič iné, len sa venoval práci, od úsvitu do súmraku pracoval, dlho a namáhavo, pracoval svojimi rukami aj svojim duchom. Bil sa za prácu, musel pracovať, živiť rodinu. Nemohol si dovoliť stratiť prácu, hoci aj bola tvrdá a vyčerpávala ho. No nevzdával sa, snažil sa pracovať zo všetkých fyzických aj duševných síl, snažil sa nezblázniť z každodennej driny. Bral všetku prácu, aká sa kde vyskytla, či už na poli, či na vode. Zbieral plody, lovil ryby, rúbal stromy, bojoval za prácu. Práca z neho urobila akoby zviera. Ale nedeľa, ten sviatok pokoja, ticha, lásky, dobroty, z neho urobil opäť človeka, ktorý sa správa pokojne, milo, ľudsky, skoro ako svätý človek. Oddychuje, venuje sa rodine, hraje sa s deťmi, navštevuje priateľov a zvyšnú rodinu, jednoducho robí všetko možné, ale nepracuje, vychutnáva si ten sviatočný nedeľný pokoj.

Nedeľa mu dáva silu žiť, novú chuť do života. Uvedomuje si, že v živote sú aj krásne veci, pre ktoré sa oplatí žiť, že život nie je len tvrdá práca, pot, stres, hluk strojov, námaha. Je to aj čas oddychu a pokoja, ktorý venuje sám sebe, z ktorého čerpá silu na nový pracovný týždeň, ale vie, že po ňom zase nastane nedeľa, ten krásny čas. A to mu dáva nádej a silu znova sa vrhnúť do práce a vydržať, nevzdať sa. Nedeľa mu svojou výnimočnosťou, svojou krásou napĺňa dušu. Vyprahnutú dušu, ktorá túži po troške šťastia, pokojnom dni, po dni bez námahy a lopoty. Je to človek veriaci, pretože nedeľu považuje za dedičstvo od Boha. Chápe to tak, že aj Boh šesť dní pracoval a siedmy oddychoval. A považuje za správne, že keď tak robil Boh, tak to musí vydržať a zvládnuť aj on, obyčajný človek. Berie to tak, že siedmy deň je dedičstvo, darček za šesť dlhých, ťažkých dní. Má tento deň preto rád, váži si ho, že našiel cestu aj k nim, chudobným ľuďom, ktorí žijú len v chatrčiach. Je vďačný za to, že aj oni si môžu dopriať deň bez práce, aj keď nie sú bohatí a nebývajú v paláci.

Predstavoval si nedeľu ako pokojnú a tichú, keď počuť pretáčanie stránok breviárov v kútikoch kostola. Keď sa prechádza po chodníčkoch, kde je ticho, počuť len prírodu a jej upokojujúci šum. Zároveň si ju predstavuje ako deň radosti, šťastia a lásky, keď sa odvšadiaľ ozýva radostný dievčenský smiech, pretože sú rady, že sa môžu spolu hrať a vyvádzať a nemusia si plniť každodenné povinnosti. Aj staršie panie sediace na lavičkách pri statkoch, ktoré pozorujú okolie, rozprávajú sa a možno pritom stíhajú aj rozoberať udalosti uplynulého týždňa. Keď všetko takto vidí ako veselé a šťastné, plné života, hneď je mu lepšie, prichádza jeho dobrá nálada, má radosť zo života, teší sa spolu s ostatnými, vychutnáva si krásny deň.

Vychutnáva si aj spev v kostole. Po návrate domov je potom veselý. Môžeme to chápať tak, že je veselý, že je konečne doma, že sa už skončila omša v kostole aj spev (ktorý autor označuje ako ťahavý). Ale môžeme to chápať aj tak, že je veselý, že bol opäť v kostole a vypočul si spev, aj keď ťahavý. Vracia sa domov a vidí, ako slnko žiari na pole, ktoré je tak nezvyklo mĺkve a tiché, nepočuť žiaden spev robotníkov, ani ich rozhovory, ani zvuky nástrojov. Vidí len škovránka, ktorý spieva a jeho spev je v tom tichu krásne počuť. Pretože cez pracovný deň jeho spev zaniká, no v tento deň ho nič neruší a ľudia si ho môžu vychutnať a nechať sa unášať jeho melódiou. Vychutnáva si pohľad na to, ako slnko svojimi lúčmi pohládza stromy a prírodu.

Vníma nedeľu ako drahokam medzi všednými dňami, ctí si ju. Pretože je výnimočná, jedinečná, je to jediný voľný deň v týždni a asi preto si zasluhuje jeho úctu. Je to deň, keď sa nepracuje, keď ide ráno s rodinou spolu s ostatnými známymi a priateľmi do kostola. Má čas na premýšľanie o živote, o práci, o rodine, proste na premýšľanie, čo si v bežný pracovný deň nemôže dovoliť. Oči mu oslepuje slnečná žiara, čo sa inokedy nestáva, pretože pracuje a neostáva mu čas doma len tak postávať a pozerať sa cez okno po svete okolo seba a rozmýšľať. Lenže keď ten slnečný jas mu padá do okna ako kvety a tak priťahuje jeho pohľad, že mu nevie odolať. Spriada svoj sen o nedeli alebo možno o živote, ktorý je taký zlatistý ako nepoorané pole, na ktoré dopadajú slnečné lúče. Sníva o krásnom, slnečnom a teplom živote.