Bol francúzsky spisovateľ, filozof, historik, jeden z vodcov francúzskeho osvietenstva. Svetonázor Voltaira je protirečivý. Vystupoval ako prívrženec Newtonovej mechaniky a fyziky, pričom uznával existenciu boha ako „prvého hýbateľa“ (deizmus – učenie, ktoré uznáva existenciu boha ako neosobnej prapríčiny sveta, ktorý sa potom ďalej vyvíja podľa svojich vlastných zákonov). Pohyb prírody sa podľa Voltaira riadi večnými zákonmi ;boh je však neoddeliteľný od prírody, nie je zvláštnou substanciou, ale skôr princípom aktivity vlastným samej prírode. V.sa fakticky prikláňa k stotožňovaniu boha „veľkého geometra“ a prírody. Kritizuje dualizmus, zavrhuje predstavu o duši ako zvláštnej substancii. Vedomie je podľa neho vlastnosťou hmoty, ktorú majú iba živé organizmy; toto správne tvrdenie však dokazuje teologickým argumentom – schopnosťou myslieť obdaroval hmotu boh. Na rozdiel od teologickej metafyziky 17. stor. vyzdvihoval požiadavku vedeckého skúmania prírody. Zavrhoval Descartovo učenie o duši a vrodených ideách a za zdroj poznania pokladal pozornosť a skúsenosť. Propagoval Lockov senzualizmus. Úlohou vedy je skúmanie objektívnej príčinnosti. Pripúšťal však existenciu „finálnych príčin“ a tvrdil ,že skúsenosť nás presviedča o pravdepodobnosti existencie „najvyššieho rozumu a architekta“ vesmíru. Jeho sociálno-politické názory sú zamerané výrazne protifeudálne. Bojoval proti nevoľníctvu, vystupoval za rovnosť občanov pred zákonom, požadoval zavedenie daní podľa majetku, slobodu slova atď. rozhodne však odmietal kritiku súkromného vlastníctva, delenie spoločnosti na bohatých a chudobných pokladal za nevyhnutné. Rozumné štátne zriadenie je podľa neho konštitučná monarchia na čele s osvieteným panovníkom. Ku koncu života sa prikláňal k názoru, že najlepším typom štátu je republika. V historických dielach kritizoval biblicko-kresťanský názor na vývoj spoločnosti, načrtol obraz dejín ľudstva. Základom „filozofie dejín“ (nim zavedený termín) je idea pokrokového vývoja spoločnosti nezávisle od božej vôle. Dejiny však vysvetľoval zmenou ideí, t. j. idealisticky. V jeho činnosti mal obrovský význam boj s klerikalizmom (spoločensko-politický smer, ktorý sa pokúša upevniť pozície náboženstva a cirkvi v rozličných oblastiach spoločenského života) a náboženským fanatizmom. Hlavným terčom jeho satiry bolo kresťanstvo a katolícka cirkev, ktorú pokladal za úhlavného nepriateľa pokroku. Ateizmus však napriek tomu neprijal.