Nadrealizmus a vitalizmus v slovenskej literatúre

15. Nadrealizmus a vitalizmus v slovenskej literatúre

Nadrealizmus (niečo nad skutočnosť)– v 30. rokoch na Slovensku vystúpila skupina mladých básnikov – nadrealistov, ktorí zareagovali vo svojej tvorbe na blížiace sa nové vojnové obdobie. Veľmi boli sympatickí Novomeskému, odmietali ich Poničan, Ľudo Ondrejov. 4 zborníky: Áno a nie (1938 – Avangarda 38)- vyslovili svoj filozofický a umelecký program, v ktorom neodmietali romantizmus (J. Kráľa), symbolizmus (I. Krasu), ale nadchýňala ich aj európska avantgarda (surrealizmus). Sen a skutočnosť, Vo dne a v noci, Pozdrav. Predstavitelia: Rudolf Fabry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Pavol Bunčák, Ján Rak, Ján Brezina, Július Lenko, veľmi ovplyvnila aj Rudolfa Dilonga.
Teoretikmi a propagátormi nadrealizmu: Kliment Šimončič, Mikuláš Bakoš, Michal Považan. Nadrealisti sa vzbúrili proti dobe, ovplyvnilo ich blížiace sa vojnové obdobie. Vo vojnovom období sa k nadrealizmu prikláňali – Pavol Horov, Ivan Kupec. Naša nadrealistická avantgarda čerpala prvé poznatky a podnety zo SURREALIZMU z českej (Nezval), francúzskej poézie – G. Appollinair, Breton, Tzara, Eduard, Baudelaire, Lautréamont. Opierali sa o javy podvedomia (o sen, o fantáziu), snažili sa na čitateľa pôsobiť vizuálne. (Surrealizmus – založil ho André Breton v r. 1924 vydaním Manifestu surrealizmu. „Surrealizmus je čistý psychický automatizmus, je to diktát myšlienok, zbavený akejkoľvek kontroly rozumu. Spočíva na viere vo všemohúcnosť slova na viere vo vyššie formy asociácie.)
Znaky nadrealizmu – nadrealisti sa snažili podať protest proti dobe a protest a vzburu proti zastaralému básnickému umeniu. Básniam chýbala logika, boli nezrozumiteľné, neobsahovali interpunkciu, rým, rytmus, básnické prostriedky, slohy, atď. Snažili sa dať básniam novú tvár. Opierali sa o javy podvedomia (o sen, o fantáziu), snažili sa na čitateľa pôsobiť vizuálne. Pri čítaní básní musí mať čitateľ určité vedomosti, poznatky, sústredenie, rozmýšľanie, ktoré mu pomôžu pri rozbore básne. Nadrealistickú prózu často ilustroval nadrealista Albert Morenčin, st.
Tvorba nadrealistov končí po 2. sv. vojne. Medzi zakladateľov nadrealizmu patrí Rudolf Fabry zbierkou Uťaté ruky. Inšpiroval sa dadaizmom, poetizmom i surrealizmom. Využíva momentálne nápady a približuje sa reči detských rečňovaniek. Svet s jeho protirečeniami zobrazil v zbierke Vodné hodiny hodiny piesočné, v ktorej využíva pásmové útvary. Vrchol nadrealizmu predstavuje skladba Ja je niekto iný. Jadro vzniklo počas 2. sv.

vojny. Svetom hrôz sprevádza autora postava Fénea, druhého „ja“. Vízie zániku kontinentov, masovej smrti vyjadrujú úžas nad ľudskou tragédiou, ale v závere Ja som to vyjadruje už optimizmus vyplývajúci z oslobodenia. Aktívnym príslušníkom bol Štefan Žáry. Novátorstvom a experimentátorstvom sa vyznačujú už jeho prvé básnické zbierky Zvieratník, Stigmatizovaný vek. Tragický pocit vojny je vidieť v zbierke Pečať plných amfor. Postoj akoby „prekliatych básnikov“ k vojne vyjadril v baladickej zbierke Dobrý deň pán Villon. Voľný verš využil i v spomienkovej zbierke Múza oblieha Tróju (zobrazil umelecké prostredie Bratislavy počas 2. sv. vojny a príslušníkov avantgardy.) – spomienková báseň poprelínaná výberom básni nadrealistickej poézie. Obsahuje kedy a kde vznikla nadrealistická poézia. Dej básne – študentská – uvádza nás do doby, v ktorom žije. „Beriem do rúk 3 zväzky: logiku, ktorej vývody sa mi otupujú o drsnú hranu skutočnosti, etiku – vyvracanú od koreňov svárom a vraždenie a estetiku obracanú naruby krádežami plátien a obludnou skulptúrou zdiskreditovaných vodcov v tých najgrotesknejších prózach.“
Logika – veda o myslení uvažovaní. Skutočnosť popiera logiku. Logika sa prieči vojne a násiliu. Etika – veda o mravoch a morálke. Vraždenie a násilie sa taktiež prieči otázkam etiky a morálky. Estetika – veda o kráse. Aj tu sa všetko prieči estetike – rabovanie, kradnutie a zabíjanie. „.. a obludnou skulptúrou zdiskreditovaných vedcov v tých ...“ rozkradnuté a zničené umelecké diela boli nahrádzané obrazmi vodcov fašizmu, stalinizmu, …
Tekutý poľovník – skladá sa z 2 častí: 1. nadrealistická, 2. stará, zastaralá. Báseň je založená na protikladoch a kontrastoch. 1. časť – Ryba ktorá strieľa – ryba dravá, nebezpečná, zúriaca, „ponorka“.
Ruka ktorá kašle – ruka nepokojná, trasúca sa, chorá a nervózna.
Sud ktorý vajatá (dozrieva) – sud sa rozsype, zhnije, je nepotrebný. Ústa ktoré zarastajú – ústa mlčiace, nemé, súhlasné a lenivé
Veža ktorá vysychá – veža stará, nepotrebná, padajúca.
Vajce ktoré je pirátom – nebezpečné, zlodejské, zlé. Ženy s hlavou tornáda – ženy nebezpečné, zákerné, ničiace.
Slová znejúce v kaktusoch – pichľavé, ostré slová. Meč s vyplakanou tvárou – meč – symbol smútku, plaču a smrti.
Podrezaná studňa – vyschnutá, prázdna, bez života
Môj miláčik rakovinu – absurdné, myšlienky následku vojny a ničenia.

Hvizd ktorý nadája motýľov – hvizd – sirény pred nebezpečenstvom – smrtonosné
Toť žriedlo v ktorom poľujem sladkú mágiu – opieranie sa o podvedomie, sen a fantáziu, miesto odkiaľ čerpá. 2. časť – ale ak chcete neznamená to, že musíme čítať nadrealistické texty, ale môžeme čítať Ryba ktorá pláva Ruka .. staré zastaralé básnické spôsoby. Vladimír Reisel sa v prvej zbierke Vidím všetky dni a noci prihlásil k nadrealizmu. V lyricko-reflexívnom pásme Neskutočné mesto nachádzame spomienky na študentské roky v Prahe, motívy noci a smútku, ktoré sú odozvou na vojnovú dobu. K príslušníkom nadrealizmu patrili aj Pavel Bunčák (Neusínaj, zažni slnko), Ján Rak (Je vypredané, Nezanechajte nádeje), Július Lenko (V nás a mimo nás). Nadrealisti nesúhlasili s vojnou, vyjadrovali vieru v človeka a hľadali nové výrazové prostriedky umenia. Vitalizmus – básnici oslavujú život, nechcú sa vracať do minulosti, dôležitejšia je pre nich súčasnosť a budúcnosť. Hlavný predstaviteľ je Ján Smrek – 1898 – 1982, básnik životného optimizmu, neúnavný hľadač lásky a harmónie. Vlastným menom Ján Čietek, narodil sa v Zemianskom Lieskovom v rodine roľníka. Osirel a vychovávali ho na evanjelickej fare v Modre. Začal sa učiť za obchodníka, dostal sa na front 1. sv. vojny, potom vyštudoval učiteľský ústav v Modre. Na podnet Š. Krčméryho začal ako študent pracovať v Národných novinách, študoval bohosloveckú fakultu v Bratislave – neskončil. Venoval sa publicistickej, editorskej a básnickej činnosti. V rokoch 1930 – 1939 pôsobil v Prahe, kde v Mazáčovom vydavateľstve založil Edíciu mladých slovenských autorov a kultúrny týždenník Elán, ktorý vydával do r. 1947. pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Odsúdený k večnej žízni – zbierka, odozvy symbolizmu, späté so smútkom ťažkého detstva a čias vojny – báseň Dnes milujem svoj DEŇ. Cválajúce dni – zbierka, nový rytmus a inšpiračné zdroje, zaradil sa medzi najvýznamnejších básnikov medzivojnového obdobia. Touto zbierkou i 3 ďalšími sa prihlásil k filozofii vitalizmu ospevujúcemu život, životodarnú aktivitu a činorodosť, životný elán („elán vital“ – odtiaľ názov vitalizmus). Stotožnil sa s ním ako so svojím ľudským autorským naturelom. V Cválajúcich dňoch venuje veľa miesta láske, mladosti a kráse, občas tieto témy spája s prekvapivo pôsobiacou formou balady, hoci len formálne, či náznakovo (Balada o noci májovej, Balada o cynickom milovaní). Sú tu aj zreteľné stopy poetizmu, najmä v prízvukovaní princípu hry a hravosti – Báseň o stavaní domu. Božské uzly – vie neopakovateľne tlmočiť intenzívny citový zážitok vníma so všetkými pozoruhodnými detailmi.

Iba oči – zbierka, pokračuje v doterajšej tematickej línii, výrazne však posilňuje senzualistické (zmyslové vnímanie) nazeranie na básnické námety, na predmetnú skutočnosť. Témy ľúbostne, prírodné, sociálne, cestovateľské – Z mora do sklenice. Básnik a žena – básnické skladba, „básnická poviedka“, má 5 častí, odráža básnikove náhľady na poéziu, miesto ženy nielen v živote básnika, na vzťah k životu a skutočnosti, ktorú podľa neho treba chápať prevažne ako zázrak či sen. Zrno – zbierka, vznikla z potreby návratu k istotám domova (žil v Prahe), k znovuobjaveniu príťažlivosti slovenskej prírody a dedinského prostredia. Hostina, Studňa – zbierky z obdobia vojny. Napr. básne – Bacardi, Hlboko po polnoci, v zbierkach hojne využíva básnické prostriedky, ako sú alegória, symbol, synekdocha. Obraz sveta, struny, Nerušte moje kruhy – zbierky s témami starnutia, obáv zo staroby. Napr. básne – Všetko biele (Odraz sveta), Písané na sude.
Zo svojej tvorby zostavil viaceré výbery. Najznámejší pod názvom Moje najmilšie. Roku 1987 vyšiel výber básní z básnikovej pozostalosti – Noc, láska a poézia. Venoval sa aj prekladaniu – z diel Villiona, Petofiho, Józsefa, Adyho, Puškina. V r. 1989 vyšli 2 zväzky memoárov básnika v 20. a 30. rokoch pod názvom Poézia, moja láska. Cválajúce dni (zo zb. Cválajúce dni)
Básnik v tejto básni hovorí za generáciu (mladých) – za svoju generáciu. Je charakteristikou mladých. Charakterizuje zhon, pohyb, rýchlosť, neskúsenosť. Jeho mladí sú nespútaní, neskrotní, ženú sa strmhlav dopredu, nezaujíma ich, čo bolo predtým, čo bude potom. Prirovnáva ich ku krasojazdcom, ktorých sú stá. Sú to ľudia aktívni, no omnoho viac je tých ľudí, čo sa len prizerajú – pasívny. Mladí túžia po výškach, neboja sa ich, neboja sa ani hĺbok, ani nekonečnosti, nič ich nezastaví. Neboja sa ani hromu, zla (Parom – pohanský boh hromu a blesku). Charakterizuje ich láska k životu, život im patrí, neboja sa ani smrti, nechcú byť pasívni, nechcú v živote driemať.