Umelecký obraz prvej svetovej vojny v slovenskej literatúre

Umelecký obraz prvej svetovej vojny v slovenskej literatúre

Pavol Országh – Hviezdoslav – život – pozri MO č. 7.
Vo svojej tvorby sa venoval aj problematike vojny v diele Krvavé sonety – urobili ho básnika svetového mena. 1914 – knižne vyšli až po 1919 (po vojne). Lyrický protest proti vojne. Túžba po mieri. Literárny smer: slovenský realizmus Literárny útvar: lyrický skladba zložená zo sonetov. Kompozícia: Skladá sa z 32 sonetov. V básnickej skladbe nájdeme tieto výrazné motívy: 1. spev o krvi, 2. obraz vojny, 3. obžaloba ľudstva a kresťanstva, 4. hľadanie vinníka, 5. úvaha o mieri, 6. Slovanstvo a Slováci, 7. privolávanie mieru. Skladba je rámcovaná sonetmi o krvi. V úvode sú 2 sonety o preliatej krvi, na záver sonet „Nuž, iďte zbohom, piesne krvavé!“
Obsah: Jedno z prvých diel o 1. sv. vojne. Protivojnové básnické dielo odcudzuje nezmyselné zabíjanie a ničenie hodnôt civilizácie. Presvedčivo vyjadruje právo každého človeka a národa na slobodnú existenciu. 1. Básnik spieva o krvi. Kde má nájsť človek útočisko pred utrpením, keď všade ľudská jatka?
2. Obraz vojny – prirovnáva padanie (ľudských tiel k padaniu zrelých klasov obilia v žatve. Ťažko je toto všetko pozorovať staršej generácii, ktorá si svoj život už odžila. 3. Obžaloba ľudstva a kresťanstva – obžalúva človeka, že sa nedrží Kristových účení, obviňuje kresťanstvo s falše a nedostatočného protestu proti „krvavému evanjeliu.“
4. Hľadanie vinníka – za hlavnú príčinu vojny považuje autor sebectvo a panovačnosť ľudí. 5. Úvaha o mieri – pýta sa, čo bude po vojne? Bude pokoj? Zvíťazí pravda? Nevie si na otázky zodpovedať a utieka sa k Bohu. 6. Slovanstvo a Slováci – prosí Boha, aby mu dovolil nazrieť, ako vyjde Slovanstvo. Slováci dúfajú, že po vojne príde iná doba, že ňou sa končí čas bezprávia. 7. Privolávanie mieru – básnik sa lúči s „piesňami krvavými“, posiela ich k ľudom, aby ich čítali s očami „slzavými“. Aj keď nebol na fronte, bolestne trpel s nimi. Božena Slančíková – Timrava. Narodila sa v dedinke Polichno v rodine evanjelického farára, nedostala žiadne vzdelanie, nevedela pravopis, literárny talent v nej objavila sestra Irena. Škultétymu poslala ukážky, ktorý v nej objavil celý talent. „Čižmár jer na to, aby čižmy šil a pucér, aby ich pucoval.“- odpísala Škultétymu. Veľmi veľa čítala, dobrá štylistka, samorast v slovenskej literatúre. V rodine mali časopis Halúzka. Názov Timrava si dala podľa studničky v Polichní. Po smrti otca sa presťahovala do Ábelovej.

1945 – až do smrti žila v Lúčenci – pochovaná. Písala v slovenskej dedine, žene – jej postavenie, vedela vynikajúco opísať (ukázať dedinu), výborná psychologička (Anča v Ťapákovcoch). Žena je v jej poviedkach „rohožou, o ktorú si každý muž utrie nohy.“ – ostala slobodná, opisuje dedinský ľud, žena a vydaj, dedinská inteligencia. V poviedkach Ťapákovci pranieruje zaostalosť a zápecníctvo. Deformovaný vzťah rodičov a detí, muža a ženy v povojnovej dedine zobrazila Timrava v poviedke Skon Paľa Ročku. Vojnové udalosti tvoria len pozadie života hl. hrdinu. Poviedky z prostredia slovenskej dediny: Mojžík, Mocnár, Márnosť všetko, Ondro Hľonzo.
Panské poviedky: Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Bez hrdosti – poviedky Ťažké položenie – zachytáva atmosféru života vidieckej spoločnosti – vidieckej inteligencie. Veľké šťastie – novela, stretávajú sa dva svety: sedliacky a panský. Skúsenosť – románová novela, opisuje svoje zážitky v Dolnom Kubíne (Vodňany), kritizuje Hviezdoslava a Vajanského. Divadelné hry: Chudobná rodina, Páva, Odpoveď, Prekážky.
Hrdinovia –slovenský realizmus, novela, bola pre výrazný protivojnový charakter scenzurovaná. Skladá sa z 12 kapitol. II. Kapitola po cenzúre zostala iba torzom pôvodného textu. Dejová línia je slabá, iba línia vzťahu Širický – Líza má isté dejové napätie a postupnosť. Väčšiu časť kapitol tvoria ucelené obrazy u rôznych dedinských a mestských prostredí (U Demákov, U Matvejov, U Pekov, V kancelárii notára, ...) Novela je rámcovaná dvoma kľúčovými scénami. Na začiatku bubeník zobudí dedinu, ktorá sa zbehne počúvať oznam o vypuknutí 1. svetovej vojny. Autorka prechádza z rodiny na rodinu, ukazuje ich reakcie a zároveň vnútorné vzťahy. Na konci sa okolo poštárky zbehnú ľudia, aby prevzali oznámenie z frontu a listy. Vyberá si 3 ženy a ukazuje ich reakciu na smrť blízkych. Anča Demákovie ďakuje Bohu, že muž zomrel doma a môže sa starať o jeho hrob. Anku Matvejovie, ktorej umrel Ďuro a s ním stratila i šťastie, ktoré ju dovtedy v živote sprevádzalo. Zuzu Pekovku, ktorá sa cynicky poteší smrti muža, ktorého kedysi milovala: „Ani Anča, boháčka, ho nebude mať.“
Téma: Obraz slovenskej dediny počas 1.sv. vojny.

Názov: Myslení ironicky, podnet: „to je hrdina, ktorý jazykom veľa spraví, ale keď treba ísť, celý sa trasie...“
Postavy: sedliaci panská vrstva
Muži ženy muži ženy
Paľo Peko Zuza Pekovka Laco Baláň Líza Malinská
Starý Demák Anča Demákovie Širický Mila
Jano Demák Mara – slúžka u Demákov Moller
Ďuro Matvejovie Anča Matvejovie
Ondro Stoličkovie

Paľo Peko - nazývaný, že chodí „s kotlom na chrbte“, muž Zuzy, ktorá sa najprv sťažuje na svoj osud a bedáka, ale potom sa teší „dar od Boha“, že má hrb a teší sa, že nejde na vojnu. Jano Demák – mladý, slobodný muž, ktorý sa domnieva, že na vojnu nepôjde (pre jeho slabosť). Na druhej asentírke (odvode) ho odvedú. Je z toho nešťastný. Najprv Maru nechcel a teraz jej hovorí, aby ho počkala. Ďuro Matvejovie – má za ženu Anču, hoci mal snúbenicu Zuzu, ktorá veľmi za ním žiali. Je veľmi pekný. Zuza ho nazýva prístavok – u Anči. Je odvedený na vojnu, kde aj zomiera pri neopatrnosti – zapaľuje si cigaretu – zastrelia ho. Ondro Stoličkovie – pijan a bijan. Keď sa Katka – žena dozvie o tom, že muž je odvedený, veľmi sa poteší, aj keď mu to nedá znať. Katka sa vydala zaňho len pre majetok. Zuza Pekovka – štíhla, pekná žena, vydatá za Paľa, ktorého nikto nechcel – pre hrb. Bola sirota. Mala rada Ďura, ale on je nechcel pre bohatú Anču. Je škodoradostná, teší sa z nešťastia Anče. Povie: „Ani Anča, boháčka ho nebude mať.“
Anča Demákovie – býva ako nevesta, zomrel jej muž. Je rada, že nemusel ísť na vojnu a že si ho doopatrovala a pochovala a teraz sa nemusí trápiť, či jej nepríde zlá správa. Mara – je slúžkou u Demákov len pre Jana. Veľmi žiali, keď Jano odchádza na vojnu.
Anča Matvejovie – najkrajšia a najbohatšia dievka. Nikdy predtým neplakala, ale keď Ďura odvedú, nevie sa vyplakať. Baláň – notár Hrablického okresu, Timrava predstavuje Baláňa ako predstaviteľa maďarónskej inteligencie, ktorý víta vojnu a povzbudzuje ľud do boja. Je iba hrdina slova, lebo keď mal narukovať, omdlel zo straczu a zbabelosti. Je málo vlastenecký. Moller – člen dedinskej honorácie, chvasce sa, že pre vojnu dá svoju chovanicu za ošetrovateľku. Širický – podnotár, vzhľadný, počerný je obletovaný mnohými dievčatami, slobodný, ľúbi Lízu. Na druhý raz je odvedený. Líza sa chce rozlúčiť, ale matka nedovolí. Zomiera vtedy, keď chce nepriateľa ošetriť – zastrelia ho. Všetkým je za ním smutno. Líza Malinská – učiteľka v dedinskej škôlke, rozmaznaná, panovačná, trucovitá krásavica. Matka nesúhlasí so známosťou (Širickým), lebo Lízin otec bol tiež notár a odišiel od nich do Ameriky. Timrav má veľké množstvo postáv. Všíma si hlavne názory ľudí na vojnu. 2 fázy odvodu – najprv sedliaci od 20 – 40 rokov, potom starší nad 40 aj inteligencia. Milo Urban – narodil sa v Rabčiciach v rodine hájnika, po ukončení ľudovej školy navštevoval gymnázium v Trstenej a v Ružomberku, no pre nedostatok po otcovej tragickej smrti štúdium nedokončil. Stal sa pomocným redaktorom v denníku Slovák, neskôr úradníkom v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. R.

1922 odišiel študovať na Štátnu vyššiu lesnícku školu do B. Štiavnice, pre existenčné problémy však štúdium zanechal. Potom pracoval v časopise Slovenský národ v denníku Slovák, v denníku Gardista (ako šéfredaktor). R. 1945 emigroval do Rakúska, po návrate bol postavený pred súd a odsúdení na verejné pokarhanie. V povojnovom režime nesmel publikovať. Usadil sa v Chorvátskom Grobe – na Slovensku, od r. 1974 žil v Blave. Tvorba: Ej, ten tanec – poviedka, Tiene – románový pokus, Jašek Kutliak spod Bučinky – novela, Výkriky bez ozveny – zbierka 7 noviel, Za vyšným mlynom – novela, Z tichého frontu s podtitulom Časové rozprávky – výber z novelistiky a poviedkovej tvorby. Románový cyklus (6 románov) o osudoch hornooravskej doliny (Ráztoky) a národa:
Živý bič – román – 1927 – hlavným zámerom bolo vystihnúť vnútorný svet ľudí v 1. sv. vojne, román je rozčlenení na 2 časti: Stratené ruky a Adam Hlavaj. Vznikol pri vybavovaní spomienok na vojnu (keď bol malý chlapec). Kapitoly sú pospájané témou a osudmi hl. postáv. Znaky modernosti – 1. unaministický román – (una anima – jednoliaty kolektív, dedina reaguje celá) – u Árona, utopenie Okolického, chcú vedieť, kto je otec Evinho syna, rekvirácie dobytka, pri zabití Ilčíčky, procesia pri zvonoch, prevrátenie voza Okolického. 2. monumentalizácia dedinčana – určitá postupnosť, napr. ako sa vojna dostala do uší Ráztočanov, prvý človek poznačený vojnou. Dedinčanov upútala jazva na tvári Koreňa – ťahá sa od nosa k ústam, pomocou kontrastov – Koreň je nemý, chce povedať, povievajúci prázdny rukáv – nemá ruky, pomocou lyrického opisu. 3. motív rúk – Povala – uťaté 3 prsty, na poliach chýbali mocné ruky chlapov, zviazané, ruky prosiace, Ilčík – zabíjajúce ruky , zviazané, neuvedomí si, že majú ruky, ktorými by sa zmenili ťažkosti – znášajú len osud. II. časť – Adam Hlavaj – symbol vzbury, rabovanie Áronovej krčmy, útek Hlavaja, notárovi dajú syna, vzťah k žandárovi – Kúrňava, prevrátia voz, dedina proti Kúrňavovi. 4. lyrické opisy prírody, vnútorný monológ – Okolický s Kúrňavom hovoria a myslia si každý iné. Ilčíčka Okolickému so ženami položí dieža ku jeho dverám – 1. vyjavia otca. Lit. smer: expresionizmus.
Obsah: Román je jednou z najväčších výstrah proti vojne a jej odsúdením. To odsúdenie je tiché, nemé: vyjadruje a symbolizuje ho postav Ondreja Koreňa, ktorému vojna – bič zanechala ťažkú stopu na ústach, a preto nemôže prehovoriť.

V prvej časti autor demonštruje zhubný vplyv vojny na rozličných dramatických udalostiach v živote dediny Ráztoky a na osobných tragédiách jej obyvateľov. Na počiatku dedinčania nechápali, čo je to vojna a čo so sebou prináša. Ich dediny a jej okolia sa vojna nedotkla. Až keď sa Ondrej Koreň vrátil domov nemý s prázdnym rukávom, lebo svoju pravú ruku nechal na bojisku, až vtedy pochopili, že vojna je zlá. Neskôr vojna zasiahla „do živého“ aj vdovu Ilčíčku a je syna Štefana. Štefan, ktorý sotva rástol vyrástol z chlapčenských nohavíc, sa chce vyhnúť vojenskej povinnosti, ale jeho matka mu poradila, aby na vojnu išiel. (Bála sa, že by bolo z toho zle). Štefan sa z vojny nevrátil. Ale vojna nezasahovala Ráztočanov iba takto priamo, spôsobila im bolesť, trápenie i hanbu aj nepriamo: rozbila takmer stálu mravopočestnosť ľudí, uvoľnila opraty zrade, nevere, .. Kým bol Ondrej Koreň na vojne vláčila sa jeho Kristína, ktorú mal rád a ktorú si chcel vziať za ženu, s inými chlapmi. Ale Eve Hlavajovej sa to stalo proti vôli. Keď jej muža zoberú na vojnu, ostane bez pomoci, zneužije to bohatý notár Okolický. Ale napriek tomu, že sa Eva – hoci nevinná – bojí Adamovkho trestu, stojí na „vyreklamovaní“ Adama z vojny. Okolický súhlasí len s podmienkou, že sa nikto nedozvie, kto bude otcom dieťata. Eva to nevyzradí ani vtedy, keď je celá dedina proti nej a je odkázaná sama na seba. Začali na ňu ukazovať ako pobehlicu, ženu bez cti. Eva žila len pre synčeka Adama a v nádeji, že všetko sa vysvetlí a napraví. Aj druhé dieťa bol chlapec. Nevedela sa zmieriť, že kaplán Letay nechce pokrstiť syna. To ju celkom zničilo a dohnalo ju až k samovražde.
V druhej časti Adam Hlavaj Urban ukazuje ako ľud začína protestovať a ako sa hnev prejaví vo výbuchu pomsty. Adam Hlavaj zbehne z vojny a teší sa na stretnutie so svojou ženou Evou a synčekom Adamkom. Ale Ilčíčka mu povedala, že sa Eva utopila a aj to, že sa jej narodilo dieťa. Povedal mu to až Jano Kúrňava (to kto je otcom dieťaťa), ktorý to jediný vedel. Kúrňava mal rozporuplný charakter – najprv udal Adama, a potom mu pomáha pri úteku. Ráztočania sa tešili z Hlavajovej smelosti, stal sa symbolom odboja a príkladom odvahy. Ľudia začali nenávidieť Okolického – odsudzovali ho a k jeho zlým skutkom sa pridala aj to, že prijímal peniaze i hydinu za vymoženie muža z vojny. Ten však na ľud zavolal žandárov a čoskoro prišiel do Ráztok aj oddiel vojska. Až vtedy ľudia pochopili, v akom otroctve a v akej neslobode žijú. Začali cítiť svoju osobitosť, svoje ja, začali nachádzať sami seba (To bol azda jediný klad hroznej vojny). Najďalej sa v sebauvedomení dostal Adam.

Nestáva sa primitívnym pomstiteľom, dokonca sa zľutuje nad Okolickým, z ktorého strach a alkohol urobili ľudskú ruinu. Adam predstavuje viac ako uskutočnenie vzbury proti vojne a notárovi, jeho postava symbolizuje oslobodzujúceho sa človeka. Román Živý bič je prvé dielo slov. literatúre, kde sa o slobode nerojčí, ale kde sa tento najvyšší pojem chápe ako skutočnosť. Hmly na úsvite, V osídlach – romány, autor analyzuje povojnové a poprevratové pomery. Zhasnuté svetlá – román, podáva umelecké svedectvo o období predmníchovských udalostí v jeseni 1938 do vyhlásenia Slov. republiky. Kto seje vietor – román, opisuje udalosti 40. rokov až do vypuknutia SNP. Železom po železe
Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna – memoárové dielo, Kade – tade po Halinde – s podtitulom Neveselé spomienky na veselé roky – 2. kniha spomienok, Na brehu krvavej rieky – román, približuje osobnosti z obdobia SR a z povojnového ČS. Sloboda nie je špás – memoárové dielo.