„To nikto nerád robí, iba takí, čo majú v hlave o koliesko menej. Ale nie som proti tomu keď treba. Ked ide o vec.“

Nezamýšlal sa nad smrťou, nebojí sa zomrieť. Takisto mu nerobí problém obetovať sa. Je si vedomý toho že zomrieť nechce, ale je so smrťou zmierený. Preto navrhol Anselmovi pri vyhadzovaní mosta toto:

„Vyhoď most, ak by šli tanky! O mňa nedbaj.“

Začal mať strach z umierania, keby to trvalo veľmi dlho a bolelo. Pri tom všetkom mal šťastie, lebo kosť na zlomenej nohe mu preťala nerv a on necítil bolesť. V pokoji sa rozlúčil so skupinou a Máriou. Vsugeroval si krásnu myšlienku. Ak bude žiť jeden z nich dvoch, Márie a Roberta, ten druhý bude stále s ním, žiť v jeho vnútri. Ani v poslednej chvíli neprestal myslieť na boj a tešil sa z prichádzajúceho vojaka, ktorého mohol trafiť a tak ho zdržať. Veril že na tomto mieste zomieral pre nejaké poslanie. Nievieme či sa mu to podarilo.

Robertov dobrý priateľ bol starec Anselmo, ktorý ho priviedol do Pablovej supiny. Taktiež bojoval za republiku, ale nenávidí vojnu a zabíjanie. Nevidí v zabíjaní zmysel, radšej by bol keby sa vo vojne nemuselo zabíjať.

„Len keby sme vyhrali túto vojnu a nemuseli nikoho strieľať.“

Chvel sa a bál pri pomyslení, že má niekoho zabiť. Bol veľmi dobrý človek a keď ostal sám, čo sa stávalo dosť často, zamýšľal sa nad vojnou a zabíjaním. Vždy prišiel iba k záveru, že to nemá zmysel. Napríklad pri pozorovaní mosta videl stráže ako sedeli vnútri v teple a boli úplne rovnakí ľudia ako on. Rovnako potrebovali jedlo, teplo, dokonca zo zúfalstva a zimy k nim chcel prísť, zaklopať na dvere ako prieteľ a chvíľku sa ohriať. Neskôr si uvedomil, že by to predsa len bola hlúposť. V niečom odlišní boli. A to v politickom názore. Ten ich robil nepriateľmi. Veľmi ho mrzelo, že sa ľudia navzájom vraždia. Prirovnal ich k boháčom.

„Zabiť ich, to ich nič nenaučí. Človek ich nemôže vyhubiť, lebo z ich semena vzíde čosi nové a v tom bude ešte väčšia nenávisť. To by sa mali naučiť všetci naši nepriatelia.“

Podľa neho vojna aj tak k ničomu nevedie, iba budí väčšiu nenávisť medzi ľuďmi. To je iba horšie. O ľuďoch ktorí zabíjajú si myslel, že každý časom zosurovie a prestane mať zábrany. Aj keď je vraždenie vo vojne nevyhnutné, podľa jeho svedomia je to aj tak veľký hriech a všetci budú musieť spraviť niečo veľmi veľkého, aby to odčinili.

„Myslím, že každý, kto to robí, časom zosurovie, a myslím, že aj keď treba zabiť, je to veľký hriech a že potom budeme musieť spraviť niečo veľmi veľkého, aby sme to odčinili.“

Videl všetky negatíva a výsledky vojny. Hlavne osamelých ľudí. Tvrdil, že on osamelý nie je. Ale osamelí sú všetci vojaci a vdovy po všetkých vojakoch a všetci tí, čo stratili rodiny alebo rodičov. Vedel že on má niečo, na čo je veľmi hrdý a nikto mu to nemôže vziať. Pracoval za republiku. Veľmi po nej túžil a kvôli republike porušil všetky svoje zásady a zabil človeka. Bolo mu to veľmi nepríjemné, sám tomu nechcel veriť, že to naozaj urobil. Bol to preňho taký istý človek ako on. Vojna pripravila o život aj Anselma. Nezabili ho, ale pri vyhadzovaní mosta ho zasiahol výbuch.

Vojna zabila mnoho ľudí. Mala veľmi veľa negatív. Ľudia sa museli skrývať, boli osamelí, vystrašení. Málokto ju prežil nepoznačený. Pablova skupina stratila tiež troch členov, ale nemohli sa zamýšľať nad tým koho stratili ale ďalej bojovať o prežitie a o republiku. Naučili sa brať smrť takú aká je a byť v strehu nepretržite každý deň. Aj naďalej verili svojmu snu v republiku a verili vo výhru a v lepší život.