Pišta sa chce dostať do richtárovej rodiny (lebo richtár je bohatý). Na tlak matky sa Anička vydá za Pištu. Keď sa Pišta po svadbe domáha peňazí, richtár ich vráti dedine. Pišta ho za to opitý zastrelí. (tragický koniec) Kým je Pišta vo väzení, Anička si zoberie Martina. Zobrazeniu dediny sa venovala aj próza po 2. sv. vojne. František Hečko Narodil sa v Suchej nad Parnou vo vinohradníckej rodine. V románe Červené víno na niekoľkých generáciách roľníckej a vinohradníckej rodiny Habdžovcov poukázal na psychológiu i zmenu myslenia ľudí. Mladí Habdžovci (Hečkovi rodičia) musia odísť zo starootcovského domu, pretože starí Habdžovci nechcú medzi seba prijať chudobnú nevestu. Sťahujú sa inde (osada Vlčia dolina), prenajímajú si vinohrad a tvrdo pracujú. Nakoniec dochádza k rodinnej tragédii, prichádzajú o všetko, pretože dlžoby pohltia celý majetok, ktorý musia predať na dražbe. Miestom deja je západoslovenská vinohradnícka dedina v čase od začiatku 20. storočia do 30. rokov. Ústrednými postavami tejto románovej kroniky sú príslušníci troch generácií rodiny Habdžovcov: patriarchálne založený Michal a Verona, ich syn Mikuláš, dcéra Jozefa, ale najmä syn Urban a jeho deti Marek a Magdaléna. V Červenom víne vykresľuje obraz dedinských ľudí, ich záujmy a ciele, myslenie a správanie ako proces „košatenia“ v generačných cykloch, kde na najvyššom stupni hodnôt stoja „práca a láska“. Práca a láska sú v autorovom chápaní životnou nevyhnutnosťou, nezámernou formou existencie. „Keď sú v rovnováhe, sú pevné ako konopné povrazy.“ Práca je podľa neho činnosť tvoriaca a meniaca svet, kým láska „je tu na to, aby obnovovala život“.
V Červenom víne Hečko rozvíja prinajmenšom dve línie slovenskej prózy 20. storočia: tradície dedinskej psychologicko-sociálnej prózy a výrazový systém lyrizovanej prózy, ktorý prispôsobil vlastnému chápaniu. Popritom priamo čerpá z folklórnych tradícií. Vďaka tomu je jeho rozprávačský štýl plný expresivity, pátosu i humoru, vzrušenia až osobného zaujatia a poetického ozvláštnenia. V diele Drevená dedina posunul románový príbeh do prelomových rokov 1945-1948 a spracoval v ňom dramatickú problematiku združstevňovania slovenskej dediny. V jej popredí boli triedne protirečenia a jednoznačné rozostavenie síl podľa sociálneho kľúča: za premenu dediny sa postavila dedinská chudoba, proti bohatí roľníci. V tomto románe na rozdiel od monumentálneho Červeného vína Hečko nezostal pri vlastnom zážitku. Najmä medziľudské vzťahy prispôsobil ideologickým požiadavkám.