Motívy v tejto zbierke sú väčšinou lúbostné, plné rozporov a paradoxov.Naznačuje tu chápanie ľudského citu.Lásku vníma ako protikladnú hru citov a rozumu plnú bolesti a pochybností.

Paradoxon

Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybnosti nám láska rastie.

Keď vidí že láska je viditeľná a dostatočná, tak ho tá dokonalosť prestáva baviť a začínajú ho ničiť paradoxy a láska mu už nie je taká vzácna.

Modla v prachu

Padla modla mnohých rokov,
ktorú sám som staval hore,
z piedestálu dnes padla,
v prachu leží.

A dnes padla bez hrmotu,
Padla modla mnohých rokov,
A ja sám sa smejem nad jej
Pudrovanou parochňou.

Hovorí tu o láske, ktorá sa na lásku iba hrá.On sám seba viní za to,že žil v klamstve a nechcel si to priznať.Milovanú osobu si prikrášlil a zidealizoval a teraz keď konečne otvoril oči sa mu jeho predstava úplne zrútila.

Studené srdce

Okolo svetom plápolal sa všemocný oheň lásky
náručie mali stromy a kvet všade plodom ťažký,
na ústach rudé jahjody
núkali sa na hody.

Len srdce bolo studené a vypočítavé,
darmo sa rosa jagala a skvela na tráve.
ty myslela si na seba,
a ja tiež na seba.

Rozmýšla nad tým že či mu stačí len fyzická príťažlivosť alebo potrebuje aj lásku.no prichádza na to, že to pravá láska nebola.

Posledný list

Posledný list prah prekročil,
A keď ho vezmeš do rúk,
Vyčítaš, koľko prchlo síl
A koľko prišlo porúch.

V tejto básni poukazuje na bolestivé stránky lásky. Na to, že vo vzťahu nie je iba láska, ale aj sklamanie a trápenie.

Večná parabola

Aj keď sa dvaj milujú tento ich cit nedokáže kvtnúť.Cíti že bez ženy nie je jeho život úplný a že ani tá žena nie je šťastná keď je sama.Vedia že len spolu biudú šťastný ale nevedia sa dohodnúť.Básnik od nej žiada všetko, ale mu to nie je schopná dať.Cíti, že najväčší problém je nevyriešitelný lebo majú rozdielne názory.

Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len polčlovek
bezo mňa strádaš sa v núdzi

a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.
To obapolná tragika, mi jedna, ale dve
polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“.