Tak, ako sa vyvíjala ľudská spoločnosť, vyvíja sa aj literatúra. Každé vývinové obdobie sa vyznačuje istými myšlienkami a umeleckými postupmi. Vývinom literatúry sa zaoberá literárna história.

Staroveká literatúra (3 tisíc pre Kr. – 5. storočie n. l.) – zahŕňa:

1.staroveké orientálne (východné) literatúry

– literatúra sumerská (Epos o Gilgamešovi), egyptská (Kniha mŕtvych), indická (eposy Mahábhárata a Rámájana), čínska (Kniha piesní) a hebrejská (Biblia, čiže súbor kníh Starého zákona obsahujúci židovské mýty a náboženské predpisy a Nového zákona, ktorý zahŕňa najstaršiu kresťanskú literatúru; Biblia významne ovplyvnila vývin európskej vzdelanosti, kultúry a literatúry);

2.antickú literatúru

– staroveká grécka a rímska literatúra. V grécku vznikli eposy Ilias, Odysea, obľubené boli bájky (Ezop) a lyrika, ktorá sa väčšinou spievala. Najvýznamnejšie dedičstvo gréckej literatúry sa zachovalo v dramatických dielach – v tragédiách Aischyla, Sofokla, Euripida, v komédiách Aristofana. Rímska literatúra nadviazala na grécku a rozvíjala najmä poéziu (Vergilius, Ovidius) a rečnícke umenie (Cicero).

Stredoveká literatúra (5.–15. storočie n. l.)

– vznikla v čase šírenia kresťanstva v európskych krajinách, preto bola prevažne cirkevná. Reprezentujú ju legendy – hrdinom je najčastejšie svätec ako vzor mravnej dokonalosti. V svetovej literatúre vznikli eposy – hrdinom bol šľachtic či rytier. Najvýznamnejšie legendy: latinská zbierka z 13. storočia Legenda aurea (Zlatá legenda), z eposov Príbehy a povesti o hrdinských činoch kráľa Artuša a Povesť o Tristanovi a Izolde. Slovenskú stredovekú literatúru zastupujú Moravsko-panónske legendy, ktoré sa zaoberajú životom sv. Konštantína a sv. Metoda, a legendy o svätom Štefanovi.

Renesančná literatúra (14.-16. storočie)

– koncom 13. a začiatkom 14. storočia sa z Talianska do ostatných európskych krajín šírilo nové myšlienkové hnutie zvané renesancia (z fr. renaissance = obroda). Stavalo do popredia človeka, jeho rozum a zmyslové poznávanie sveta. Toto obdobie nazývame aj obdobím humanizmu, lebo sa v ňom sústredila pozornosť na humanistické ideály antiky (z lat. humanus = ľudský). Návrat k antike sa prejavil v literatúre spočiatku napodobňovaním antických textov, neskôr originálnymi dielami, ktoré zameriavali pozornosť na pozemský život človeka. Do literatúry popri latinčine prenikali národné jazyky. Najvýznamnejším dielom tohto obdobia je epická báseň Božská komédia od talianskeho básnika Danteho Alighieriho a zbierka noviel Dekameron, ktorú vytvoril Talian Giovanni Boccaccio. Predstaviteľom slovenskej renesančnej literatúry je Martin Rakovský, autor veršovaných skladieb O spoločenských vrstvách v štáte a O svetskej vrchnosti.

Baroková literatúra – (16.-18. storočie)

– vznik baroka (z port. Barroco = perla nepravidelného tvaru) súvisel s dobovou klímou. Bolo to obdobie tureckých vpádov do Európy, tridsaťročnej vojny, veľkého sociálneho útlaku. Baroková literatúra bola plná protikladov. Vyjadrovala túžbu po plnom pozemskom živote a zároveň túžbu po nadpozemskom, večnom živote. Na jednej strane hovorila o márnosti, pominuteľnosti svetových vecí, na druhej vyzdvihovala ich nádheru, pompéznosť. Základný protiklad bol medzi značnou štylizáciou a obrazným vyjadrovaním sveta a medzi naturalistickým, teda nadmieru podrobným zobrazovaním konkrétnej skutočnosti. Barokovú literatúru delíme na svetovú a cirkevnú. Medzi jej hlavných predstaviteľov patrí anglický básnik John Milton, autor duchovných eposov na biblické témy (Staroveký raj, Raj znovu nájdený). Príkladom kritického zobrazenia vtedajšej spoločnosti je román Dobrodružný Simplicius Simplicissimus od nemeckého spisovateľa Grimmelshausena. Najvýznamnejším predstavileľom slovenskej barokovej literatúry je Hugolín Gavlovič, autor veršovanej skladby Valaská škola, mravov stodola.

Klasicistická literatúra – (z fr. classique = dokonalý)

– v druhej polovici 17. storočia sa postupne utišovali sociálne a náboženské nepokoje a vzrastalo bohatstvo a moc šľachty, ktorá potláčala akékoľvek prejavy slobodného života. Odrazilo sa to aj v literatúra, kde platili prísne pravidlá tvorby. Rozlišovali sa vysoké a nízke žánre. Vysoké čerpali námety len z prostredia šľachty, typická bola veršovaná tragédia, ktorej hrdina podriaďoval svoje osobné záujmy záujmom kráľa a štátu. Nízke žánre, napr. komédia, mohli zobrazovať príhody zo života neurodzených ľudí, mešťanov. K najznámejším predstaviteľom klasicizmu patrí francúzsky básnik Pierre Corneille, autor veršovanej tragédie Cild. Významným tvorcom komédii bol Moliére (Mizantrop, Lakomec, Meštiak šľachticom, Zdravý nemocný). V slovenskej literatúre bola na prvom mieste myšlienka slovenskej vzájomnosti, ktorá vyvrcholila v básnickom diele Jána Kollára Slávy dcéra, a myšlienka národného uvedomenia, ktorú pomocou obrazov z minulosti Slovanov rozvíjal Ján Hollý v epose Svätopluk.

Romantická literatúra – (z fr. romantique = tajomný, fantastický, akoby v románe)

– na prelome 18. a 19. storočia sa rozpadol feudalizmus a nastúpil kapitalizmus. Nová vedúca trieda spoločnosti, buržoázia, odmietla klasicistické ideály a hľadala nové. V protiklade s prísnymi pravidlami tvorby predchádzajúceho obdobia zdôrazňovala literatúra úlohu citu, fantázie, presadzoval sa subjektívny čiže osobitný prístup autora. Obdobie romantizmu bolo plné rozporov. Človek sa síce oslobodil spod feudálneho útlaku, no zároveň sa stal otrokom nových vzťahov, najmä vzrastajúcej moci peňazí, ktorá postupne ovládla rodinné vzťahy, lásku, priateľstvo. Hlavnou témou romantickej literatúry bol konflikt medzi snom, želaním či ideálom a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Romantický hrdina bojuje za vznešené ideály, ale v tomto zápase hynie alebo sa stáva vydedencom spoločnosti. Únik z rozporov hľadali autori romantickej literatúry v minulosti, prírode, fantázii. Obracali pozornosť k ľudskej slovesnosti, vďaka čomu do literárneho jazyka prenikali hovorové prvky. Medzi významných predstaviteľov romantizmu patrí francúzsky spisovateľ Victor Hugo, ruský spisovateľ Alexander Sergejevič Puškin, anglický básnik George Gorgon Byron. Najvýznamnejšími predstaviteľmi romantizmu v slovenskej literatúre sú Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Botto, Ján Kalinčiak. Vedúcou osobnosťou tohto obdobia, poznačeného úsilím o rozvoj národného uvedomenia, bol Ľudovít Štúr.

Realistická literatúra – (z lat. realis = skutočný)

– začiatkom 19. storočia sa prudkým rozvojom prírodných vied dostáva do popredia snaha o pravdivé, overiteľné zobrazenie skutočnosti, odklon od romantických snov. Témou realistických diel je každodenný život, hrdinom obyčajný človek, ktorý k negatívnym javom života zaujíma racionalistický, rozumový postoj. S rozvojom realizmu sa vyostruje kritický pohľad na negatívne javy v spoločnosti – hovoríme o kritickom realizme. K najvýznamnejším predstaviteľom romantickej literatúry patrí francúzsky Honoré de Balzac, anglický spisovateľ Charles ickens, z ruských autorov Lev Nikolajevič Tolstoj, Fiodor Michajlovič Dostojevskij. Realizmus v slovenskej literatúre reprezentuje najmä poézia Pavla Országha-Hviezdoslava, Svetozára Hurbana Vajanského, próza Martina Kukučína, Jozefa Gregora Tajovského, Boženy Slančíkovej-Timravy.

Moderná literatúra

– jej začiatok sa datuje od konca 19. storočia. Na rozdiel od predchádzajúcich období prestáva platiť jeden umelecký smer; rôznorodé časté zmeny v spoločnosti prinášajú vznik mnohých, neraz protichodným smerom, škôl a prúdov.

Tieto smery trvajú zvyčejne krátko a dotýkajú sa zavše len niektorej európskej literatúry, ba dokonca dielo jedného autora máva znaky viacerých smerov. Medzi najvýznamnejšie moderné literárne smery patrí:

1.Symbolizmus
2.Expresionizmus
3.Impresionizmus
4.Poetizmus
5.Surrealizmus