V. časť:

Ondrej čakal, že sa Aduš nahnevá, ale ten sa len usmial a povedal, že nie všetci ľudia znesú toľko rečí. Ale Aduš je iný. Báčik mu odporučil ísť do seminára a Aduš išiel. Vyučil sa, ale keď prišiel domov, spoznal Žofku. A tak vyzliekol kleriku a stal sa gazdom. Aduš začal ukazovať Ondrejovi svoje gazdovstvo. Opísal mu, ako si predstavuje nový kaštieľ, keď ho dostavia. Na Ondrejovu otázku „A kedy to bude?“ odpovedal, že materiál má už hotový, dreva má dosť, má aj zmluvu s murármi, ale nemá peniaze.
„Ale i tie budú, keď báčika pán boh k sebe povolá...“

Aduš mal v pláne chovať včely, vysadiť park, postaviť stajne, vysadiť dve brezy pred kaštieľ ako pamiatku synovi a vnukovi. Potom išli pozrieť stajne. Tam bola iba vychudnutá krava. V koniarni sa Ondrej pýtal, kde má kone z Dunajca, na čo mu Aduš odpovedal, že ich musel predať, lebo sa nevpratali do dverí. Mal však v pláne postaviť nové stajne, ale až keď báčik z Chochoľova umrie. Ondrej už chcel vidieť jačmeň, ale Aduš sa chcel ísť najprv občerstviť do krčmy. Začali sa dohadovať. Nakoniec išli ešte pozrieť Adušov voz, na ktorom neboli rovnaké kolesá. Aj na to mal Aduš vysvetlenie. Pozreli si ešte starý pluh a nakoniec humno. Ondrej sa čudoval, kde má jačmeň. Aduš mu povedal, že u seba ho nemohol mať kvôli zlému stavu humna. Má ho u susedov. Keď vošli do sypárne, Ondrej nevidel žiadny jačmeň iba stopy po ovciach, ktoré tam však neboli. Keď sa znovu opýtal na jačmeň, Aduš mu povedal, že ho predal Weissovi do Svätého Tomáša. Čakal na Ondreja po jarmoku, ale keď nechodil, jačmeň dal Weissovi. Ondrej chcel teda späť dupľovaný závdavok, ale Aduš mu oznámil, že nedodržal slovo, a tak závdavok prepadol.

„Choďte, do ktorej chcete krajiny pod slnkom: medzi kupcami nájdete všade tie isté zákony. Prvý z nich hovorí: kto zruší slovo, nesie toho škodu sám. Kto tu zrušil prvý slovo? Vy máte prísť i o závdavok.“

Aduš však chcel byť veľkorysý, a preto Ondrejovi sľúbil, že mu desiatku vráti. Ale nie hneď, až keď báčik z Chochoľova umrie. Ondrej sa nahneval. Chcel peniaze hneď. Povedal, že má svedkov, že Aduš žiadny jačmeň nemal. Aduš mu povedal, že pred ženou tajil, že nič nemá, lebo jej sľúbil, že sa nikomu nepodpíše. Ondrej sa mu teda vyhrážal, že ak mu nevráti hneď peniaze, povie všetko jeho žene. Aduš mu však povedal, že sa žene v predchádzajúci deň priznal, ona sa nahnevala a odišla do Potočian. Ondrej mu povedal, že ho oklamal a nemal žiadny jačmeň. Aduš mal však svedka. Weissa vo svätom Tomáši. Ondrej vedel, že Weiss stojí na Adušovej strane, lebo sa s Ondrejom pohneval. Ondrej sa rozhodol, že pôjde za báčikom do Chochoľova a všetko mu povie. Aduš mu na to povedal, že nech len ide. Nech sa báčik dozvie, ako je na tom zle. Nech si Ondrej vypýta od báčika päťdesiatku, Ondrej si vezme dvadsať a Adušovi ostane tridsať. Aduš si hneď vypýtal od Ondreja tú tridsiatku. Ondrej sa v duchu navždy rozlúčil s desiatkou.

VI. časť:

Ondrej sa išiel vyžalovať gazdovi Juráňovi a Katrene. Tí ho utešovali slovami a dobrými haluškami zo pšeničnej múky. Ondrej sa chcel odvďačiť gazdinej za pohostenie a nocľah. Gazdiná od neho chcela kúdeľ, lebo sa jej zlomila. Gazda ju však zahriakol. Ondrej medzi týmito ľuďmi omladol.

Omladol, lebo videl, že sa ešte radi majú, že svet a život nezdolel im ešte uchvátiť jediný kvet života a hodiť ho do pece. Zišli mu na um staré, dávno zašlé časy: keď i on so svojou nebohou takto za stolom sedával, keď si tiež takto robili výčitky pre každé slovo, ktoré im láska vo chvíľach nestrežených z úst vylúdila...

Zrazu vstúpil nečakaný hosť – Adam z kaštieľa. Poradil Ondrejovi, nech kúpi od Aduša jasene. Ondrej sa hneď vybral do kaštieľa. Keď videl, že Adam ide s ním, poradil mu, nech nejde, lebo Aduš hneď zistí, že mu to Adam poradil a vyhodí ho z domu. Ale Adam chcel, aby ho pán vyhodil. Aduš sa začudoval, keď videl prichádzať nemilého hosťa. Keď sa dozvedel, čo chce Ondrej za tú desiatku, nahneval sa a Adama vyhodil. Ten išiel šťastný preč. Aduš odviedol Ondreja do záhrady, kde stáli štyri vysoké, hrubé, rovné ako svieca jasene. V ohrade pod jaseňmi boli štyri hroby. Nad prvými dvoma sa vypínal spoločný kamenný náhrobok Adušových starých rodičov. Ďalšie dva hroby bez kameňa patrili Adušovým rodičom. Aduš nechcel predať jasene, lebo mu svedomie nedovolilo spôsobiť mŕtvym hanbu.

„Po smrti im takú hanbu...“
„Aspoň nech vedia, čo mali za syna. Nech sa oni zaň hanbia, keď on nemá hanby.“
Každé Ondrejovo slovo nachádzalo v Adušovej prázdnej duši tisíc ozvien.
Ondrej sa ani nehýbal. Nevedel, čo sa deje, ale tušil, že je toto veľká, svätá chvíľa. A pán Aduš zažil v nej viac, než za celý svoj doterajší život. Akési svetlo vkradlo sa mu do duše, osvetlilo jej neohraničenú pustotu, prázdnotu. Pán Aduš videl, poznal svoj obraz – zhrozil sa. Bolo mu teraz úplne jasno, že nemožno takto ďalej žiť...

Aduš poprosil Ondreja, nech ešte týždeň počká a desiatok mu vráti. Ondrej mu povedal, že na Pavla bude v Zámostí jarmok, tam mu môže peniaze vrátiť. Zdalo sa mu, že má pred sebou iného človeka: človeka známeho, milého, ktorému vďačne otvárame svoj ináč zavretý mešec. Na jarmoku v Zámostí Aduš desiatku Ondrejovi vrátil. Ondrej kúpil Katrene Juráňovej kúdeľ a k tomu krásnu kotúľku. Na Turíce toho istého roku umrel dekan v Chochoľove. Mal veľký pohreb, na ktorom bolo veľa ľudí. Mŕtve telo pochovali v Domaniciach pod jasene.

Jeho sestry syn plakal ako dieťa nad jeho truhlou. Jedni hovorili, že preto, lebo Aduš zostal na ľade; iní, že mu bolo ľúto, že musel ujca pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu... Nech bolo, ako chcelo, ale od pána Aduša nikdy viac nepočul známe slová: „Keď báčik z Chochoľova umrie...“