Božena Slančíková - Timrava: Ťapákovci

Útvar: kritická poviedka z dedinského prostredia

Kompozícia:

- je chronologická
- vonkajší dej poviedky (konflikt Ťapákovcov s Iľou) dopĺňa vnútorný dej (tragédia Anče), navzájom sa prelínajú

Konflikty:

Ťapákovci – Iľa
Iľa – Paľo
Anča – Mara Fuzákovie

Postavy:

Ťapákovci: 

- žije ich 16 v jednom dome patriarchálnym spôsobom života (4 bratia so ženami a deťmi, Mišo, Anča)

Iľa + Paľo
Anča Hagarcovka + jej muž
Zuza Gungovka + Čakaj
Mara + Ďuro
Anča
Mišo

- Paľo – najstarší, rád žartuje, spáva v stajni
- Hagarcovka – má choré dieťa, neskôr sa však uzdraví, lenivá, je druhá najstaršia nevesta
- Zuza – lenivá, nízka, tučná, má dve deti
- Mara – najmladšia nevesta, má trojmesačného chlapca
- Mišo – najmladší z bratov, mládenec, nešťastne zaľúbený do Katy, slúžky u Židov

- U Ťapákov nie je zvykom, aby sa na všetko odpovedalo. Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom akomsi zabudnutí – hlivení. Ťapákovci len na dvadsiate slovo odpovedajú.

Jano Fuzákovie:

- bratanec Ťapákovcov
- vysoký, pekný, má čierne oči
- Mara – jeho žena, škaredá, vysoká, mladá, chudá

Iľa Ťapáková:

- rodená Jabloncková
- najstaršia nevesta, gazdiná u Ťapákovcov, nemá deti
- jej prezývka - kráľovná
- pyšná, vzdelaná, panovačná, vyvyšuje sa nad ostatné ženy v dome, správa sa, akoby bola z panského a nie zo sedliackeho rodu, s ničím nie je spokojná, silná, sebavedomá, ale doba jej neumožňuje naplniť všetky ambície, všetkým rozkazuje, chce zrútiť staré obyčaje u Ťapákovcov, robí ostatným kázne, usiluje sa zmeniť zaostalý život Ťapákovcov, myslí si, že je pre Ťapákovcov nepostrádateľná, ale mýli sa (keď odíde z domu, jej švagriné ju dokážu nahradiť)

Anča Ťapáková:

- tridsaťročná stará dievka
- mrzáčka – ako desaťročná dostala lámku a odvtedy sa nevystrela, vláči sa na dlaniach a na kolenách => jej prezývka – zmija – „hryzie“ do každého (má jedovaté reči)
- má krásnu tvár, po driek je pekná
- chodila vždy v čiernom, nikdy nebola mladá a pekná, nikdy jej nezávideli
- nešťastne zaľúbená do Jana Fuzákovie
- nemá radosť zo života a nedopraje ju ani iným
- ostatné ženy v dome nabáda k nenávisti voči Ili, chce rozkazovať a chce to, čo nechce Iľa, závidí Ili, pracovitá, je najtragickejšou postavou
- postava rozporného charakteru – vnútri je citlivá a nežná, ale vnútorné nešťastie ju robí navonok zádrapčivou a zlou, vášnivo túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len túžba a bôľ z radosti iných a z vlastného údelu, jej práca (vyšíva čepce pre mladuchy) ju robí ešte nešťastnejšou

•Názov poviedky sa stal symbolom zatuchnutého dedinského konzervativizmu a lenivosti.
•Dielo je kritikou lenivosti, odmietania pokroku, zaostalosti.

Obsah diela:

Nastala jar. Všetko sa budí k životu a hýbe k činu. Len Ťapákovci postávajú na dvore. Nevedia sa rozhodnúť, či majú už začať orať. Vždy práce začínajú v piatok, ale tento deň je streda. Ťapákovci bývajú šestnásti v jednom dome. Matka aj otec už zomreli, a tak sa gazdom stal najstarší brat Paľo. Jeho žena Iľa je gazdiná, ale ostatné švagriné ani Anča s tým nie sú spokojné.

Anča je najnespokojnejšia a k nenávisti voči Ili popudzuje aj ostatné. Ona chce rozkazovať a vždy chce to, čo nechce Iľa. Iľu nemá rád nikto, lebo sa vyvyšuje nad ostatné. Je v obecnej službe, robí babicu. Bola na kurze v Sobote dva mesiace a odvtedy sa správa povýšene, akoby bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči, všetkých poučuje a chce rúcať staré obyčaje Ťapákovcov. Chce, aby chlapi opravili studňu, lebo ináč nebude chodiť po vodu. Anča jej hneď odsekne a káže jej, že keď sa jej nepáči, nech odíde a tam nech si rozkazuje.

Napoludnie sa Iľa sťažuje, že je ich chyža malá. Chce, aby sa postavil ešte jeden dom. Anča jej zase odsekne. Vstúpi Jano Fuzákovie, ich bratanec. Pýta sa, prečo sa hádajú. Iľa mu povie, že nikto nevie oceniť, že ona im chce len dobre a oni si to nevážia. Jano sa opýta Paľa, či orali. Jano bol v Zjarčove, zajtra idú pracovať za Záhumnicou. Keď sa Iľa dozvie, že Paľo zajtra nechce orať, povie mu, nech aspoň navozí skaly na nový dom. Jano sa pýta Paľa, či k nim môže prísť Mišo pomôcť s prácou. Paľo súhlasí a Jano ide domov. Iľa sa vyhráža Paľovi, že od neho odíde, ak nepostaví nový dom. Paľo si ju nevšíma, až po chvíli sa jej pokojne spýta, kam chce odísť. Ona chce ísť bývať k otcovi. Paľo jej ale neverí, lebo raz už u otca bola, ale hneď sa vrátila späť, lebo sa jej tam nepáčilo. Iľa ale naďalej trvá na svojom a dáva Paľovi na výber.

„Tak si rozmysli!“ vraví Iľa vypätá. „Rozhodni sa, alebo ja, alebo Ťapákovci! Moje slová sú sväté. Vravím ti zrozumiteľne!“

Paľo jej neodpovie. Iľa odchádza a spomína si, že Ďurovi Úvodovie kedysi dala košom. On by sa ináč zachoval. Iľa ide do komory, rozčúlenie jej ale nedá zaspať. Rozhodne sa, že pôjde slúžiť k pani rechtorke do školy, nech Paľo vidí, čo je to, stratiť ju. Anča ešte sedí v kúte a vyšíva. Celý večer bola rozľútostená. Je taká vždy, keď k nim príde Jano, lebo si spomenie na smutné detstvo. Doktori ju nedokázali vyliečiť a ona by bola radšej mŕtva ako kalika.Keď na druhý deň všetci zjedia večeru, čo nachystala Iľa, stôl neupracú, lebo to je robota gazdinej. Na Ančinej posteli leží choré Hagarcovkino dieťa a škrieka. Zuza má dve deti, o ktoré sa už netreba tak starať, a tak spokojne oddychuje. Bratia sa zhovárajú o Ardieli. Paľo tam pôjde na ovce. Mišo sa do ich rozhovoru nestará. Trápi ho, že na jeseň pôjde na tri roky na vojnu, ale viac myslí na Katu, slúžku u Židov. Paľo žartovne povie Mišovi, nech si vezme dcéru bohatého Švíbalského. Iľa išla do školy. Chodí tam raz do týždňa, aby si pobesedovala s pánmi. Anča šije čepce. Aj Janova žena Mara si dala ušiť u nej čepiec, lebo ide k susedom na svadbu. Anča šije aj pre Ondríka, Mišovho vrstovníka, ktorý sa ide ženiť. Anča nesúhlasí s tým, aby Iľa bola gazdiná a povie to Paľovi. Hagarcovka ju v tom podporí. Anča sa rozhorčuje aj nad tým, že Iľa chce postaviť ďalší dom. Mara však dá v tomto za pravdu Ili, lebo má malé dieťa a nechce, aby ochorelo tak ako Hagarcovkino.

Anča mimovoľne zmĺkla. Dosiaľ sa nestalo, aby niekto dal za pravdu Ili. Ani nevie, čo odpovedať napochytre. Ďuro povie, že sa stavať bude, keď na to príde čas. On (Ďuro) už aj doviezol za tri vozy skál, ale že je Ťapák, potom nechal tak.

Anča šije čepiec pre mladú nevestu Ondríka. Pri spomienke na svoju mladosť sa jej nahrnú slzy do očí. Prichádza Mara Fuzákovie po čepiec, ktorý jej mala ušiť Anča. Anča ale šije čepiec pre Zuzku Rebkovie. To sa Mare nepáči, lebo dala Anči peniaze vopred, aby ho ušila hneď. Anča sa k Mare správa nahnevane. Mara sa ostatných pýta, prečo sa k nej tak správa, Paľo jej odpovie, že Anča sa vždy na celý svet hnevá. Mara poučuje Anču, ako jej má šiť čepiec. Anča jej odvrkne, že ak sa jej nepáči, môže si ho ušiť sama. Mara si sadne k stolu a rozpráva sa s ostatnými. O desiatej po ňu prichádza Jano.

Mrzáčka cítila túžbu roztrhať šitie na kusy. A keď prišiel Jano, hlava sa jej krútila. Nič jej nebolo treba, len aby ich spolu videla. Ruky sa jej chveli; dobrého stehu nespraví, iba si prsty dopichá!

O pol hodiny Jano so ženou odídu a Anča má zase slzy v očiach. Okríkne všetkých, nech už idú spať. Zrazu vojde Zuza a povie, že Ili sa zbavia, lebo ide pracovať k pani rechtorke. Všetci okrem Paľa a Anče sa smejú. Paľo nepočúva, čo hovoria a Anča je nahnevaná. Okríkne Paľa, či si nechá robiť hanbu od ženy. Ale Paľa to nezaujíma. Vojde Iľa a tvári sa víťazoslávne a šťastne. Povie všetkým, že im už nebude dlho zavadzať a okríkne ich, prečo neupratali stôl. Je nahnevaná, že sa nikto nebojí toho, ako budú žiť, keď ona odíde. Najviac ju hnevá Paľovo správanie.

„Počkaj, veď ty zvieš, keď celý mesiac budeš chodiť v jednom oblečení; keď ti nebude mať kto oprať, zistíš, že ti chýba žena!“ Po tom, ako Paľo odíde do Ardieľa, Iľa ide do služby k pani rechtorke. A, bože, či je služba ťažká takej, ktorá bola naučená rozkazovať v dome. Tu aj keby krídla mala, a nie nohy. Hodinu posedieť nedovolia, sto robôt rozkážu naraz. Nebola by si myslela, že vzdelaní ľudia sú takí. Ona si myslela, že ako predtým, keď prišla na posedenie, i teraz posadia ju na stoličku alebo na kanapu, aspoň raz za deň... Nezaobchádzajú s ňou ako s osvietenou, ale tak, ako zaobchádzali s ktoroukoľvek slúžkou...

Stále počuť Ilin smiech a hlučnú vravu. Najviac to dráždi uši Ťapákovcom, ktorí bývajú najbližšie k škole. Anča stále vysedáva vonku a dusí sa v bezvládnej zlosti. Čaká na Paľa, kedy príde a urobí so ženou poriadok. Aj Iľa čaká na Paľa. Myslí si, že hneď za ňou pribehne. V škole má veľa roboty, ale stále pozerá na cestu, či už Paľo nejde. Po vyše troch týždňoch Paľa konečne uvidí a nahlas vykrikuje, aby si ju všimol. Ale on si ju nevšíma a ide ďalej. Iľa je nahnevaná a znovu sa púšťa do práce.

Keď Paľo príde domov, ide sa prezliecť a umyť, lebo je celý zašpinený. Keď si pýta čisté oblečenie, Anča mu povie, že mu ho nemá kto dať, lebo mu žena ušla. Paľo sa tvári ľahostajne a ide sa umyť. Anča do neho stále dobiedza kvôli Ili. Paľo jej nakoniec povie: „A prečo šla? Kto ju vyháňal?“ Paľo ide k susedom, aby rozdelili ovce. Cestou popri škole počuje zas Ilin smiech, ale nevšíma si ho. Keď príde domov, Anča sa mu zas sťažuje na Iľu, ale Paľo ide bez slova spať. Iľa si namýšľa, že Paľo po ňu hneď príde. Spať chodí neskoro večer oblečená, aby bola hneď pripravená na odchod a dvere na dvore „zabúda“ zamknúť, aby Paľo nemusel chodiť cez les.

Ale Paľo neprichádza. Chodí orať na pole a doma žije spokojne. Gazdinou sa stala Zuza. Mišo nosí vodu zo studne a stará sa o statok. Anča stále dohovára Paľovi, nech si ide po ženu, nech ju žaluje u notára, aby jej zakázal slúžiť. Potom si vypýta od Miša hrnček vody. Mišo jej ho podá so slovami: „Bodaj by si sa ňou zadusila!“ Anča sa zľakne, hodí hrnček o zem a rozplače sa. Mišo odchádza. Anču mal rád, ale teraz sa jej stráni, lebo mu nedovolí vziať si Katu.

Anča ide do stajne – tam spáva Mišo. Dvere sú zamknuté. Anča žiada Miša, aby jej otvoril, že ona chce pre neho len to najlepšie. Mišo jej však odpovie: „Choď odo dverí, zmija!“ Po týchto surových slovách sa Anča hodí na zem a šklbe si zúfalo vlasy. Doskacká späť k domu. Na podstene sa o ňu potkne starý Fuzák, Janov otec. Jano ju chce odniesť do domu, ale Anča sa bráni a chce ho udrieť. Jano ju nazve pyšnou a vojde do domu.

Medzitým chlapi v dome pijú pálenku. Jano povie Paľovi, nech si už ide po ženu. Paľo najprv nechce, ale keď mu Jano povie, že sa okolo školy motal Ďuro Úvodovie, Paľo vybehne von. Jano ide za ním, lebo chce ešte raz vidieť Anču. Keď ju však vonku uvidí, ako plače, pohladká ju po hlave, ako si zvykol, s ľútosťou a láskou.

Iľa aj v tento deň čaká na Paľa. Keď počuje, ako zavŕzgajú dvere na dvore, rýchlo si ľahne a tvári sa, že spí. Paľo ju zobudí a volá domov. Ale Iľa nechce, pripomína mu, že si vybral Ťapákovcov, nie ju. Paľo jej sľúbi, že postaví dom. Ale Iľa mu neverí. Keď Paľo vidí, že slovami nič nedosiahne, chce ju udrieť. Iľa ho poškriabe na tvári, Paľo odskočí a prevalí úľ s včelami. Nahnevane odchádza s vyhrážkou, že farár s ňou urobí poriadok. Iľa je urazená, že prišiel iba preto, lebo bol podnapitý a niekto ho nahovoril. Nahnevaná zobudí celý dom svojím krikom.

Onedlho príde Ili predvolanie k notárovi. Iľa sa zľakne. Keď príde k notárovi, ten jej povie, že ju predvolal preto, že nemôže slúžiť a zároveň byť aj babicou. Dáva jej na výber. Iľa sa upokojí, že chcel len to a zrieka sa slúženia. Pani rechtorka si musí nájsť novú slúžku a Iľa odchádza bývať k rodičom.

O týždeň prichádza za ňou Paľo. Oddelil sa od bratov a presťahoval sa k Ili. Celé leto vozil skaly na nový dom. V jeseni už stál pri Ilinej komore nový, pekný dom zafarbený nažlto, aký ešte nebol v dedine. Iľa je šťastná a chodí zas do školy, aby si pobesedovala s pánmi. Ťapákovci sú šťastní tiež. Dusia sa v jednej izbe štrnásti, nikto nepracuje, Zuza je gazdinou, Hagarcovkino dieťa na slnku cez leto vyzdravelo, Mišo na Katu zabúda na vojenčine.

A predsa mrzáčka, keď sa večer ostatní rozídu na odpočinok a ostane sama, pozerá očami plnými vášne a beznádeje do obloka, z ktorého vidno biely roh domu Jana Fuzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká: „Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie...!“