Drak so Šimonom sa pohnú z domu, keď sa zmráka. Drak je celý v čiernom, u Šimona prevláda biela farba. Obaja majú kapsu s vecami prehodenú cez plece. Drak ide popredku, Šimon za ním. Tí dvaja nemajú si však čo povedať. Kráčajú mlčky, naoko len na pár krokov, v skutočnosti na míle vzdialení od seba.
Po pár hodinách Drak zastaví a rozhodne prenocovať v stodole. Založí oheň, nastokne na ražeň kus slaniny a opeká ju. Šimon sa k nemu pridá. Po jedle sa Drak napije a podá čutoru Šimonovi. Šimonovi sa zdá, že sa na neho Drak usmial a prijme čutoru. Šimon chvíľu pozoruje zo stodoly Draka pri ohni a potom zaspí. Ráno Drak valaškou pripraví dva drúčky, podobné ostrvám, ktoré sa používajú na sušenie ďateliny. Šimon si uvedomí, že celkom zabudol na požiar v lese, lebo jeho pozornosť zaujal Drak. Zrazu pocíti skrytú radosť z tej cesty a prvý raz po dlhom čase dostáva znovu chuť do života. Obaja sa umyjú a poberú sa znovu na cestu.
VIII. kapitola:
Šimonovi sa zdá, že Drak si pohvizduje.
Les náhle zredne a po pravej strane, z horného konca svahu vzplanie medzi kolmými kmeňmi stromov a medzi ich vodorovnými haluzami rovnoramenný kríž. Je to celkom blízko, nie ďalej než nejakých dvadsať – tridsať krokov. V jeho strede žiari nádherný ohnivý kotúč a vystreľuje snopy lúčov vpravo i vľavo, nahor i nadol.
Drak so Šimonom pozorujú zjavenie, potom znovu vykročia. Drak zastane pred Zeleným plesom, vezme drúčky a pustí sa dolu strmým svahom. Šimon rozmýšľa, že má možnosť ho zabiť, ak sa pustí hneď za ním, lebo cestou by na neho zváľal množstvo skál. Zrazu sa za Drakom zosunie veľký balvan a naberá čoraz väčšiu rýchlosť. Šimon zakričí na Draka a ten v poslednej chvíli uskočí. Keď je už Drak dolu, spustí sa Šimon. Vychutnáva si rýchlosť a smeje sa. Drak mu odpovedá miernym, chápavým úsmevom. Šimon roztopašne zakričí oproti skalnej stene a teší sa z ozveny. Šimon začína pomaly Drakovi dôverovať. Okolo poludnia prídu k čriede. Voly stoja s ovisnutými chvostami, neodháňajú od seba muchy, čo na ne sadajú, ich pohľad je neprítomný. Jediný zvuk, čo tam dolieha, je hučanie vodopádu. Drak sa poobzerá, podíde k volom a skúša, či nemajú horúčku. So Šimonom zráta zdravé voly (308). Drak začne plieskať voliarskym bičom, Šimon hvízda a potom tiež plieska bičom. Voly porozumejú. Pribehnú dvaja bieli psi, zháňajú voly do kŕdľa a duria ich za Drakom.
IX. kapitola:
Prídu k prázdnej kolibe. Šimon pripraví nocľah, Drak zatiaľ ide na blízky salaš a donesie odtiaľ baranca, žinčicu a hrudu syra. Drak hneď baranca zareže, čo v Šimonovi vyvolá odpor.
To všetko netrvalo ani minútu. A predsa sa za tú minútu odohralo v mrazivej skratke všetko, čo ľudí od Draka odpudzovalo, čo prezrádzalo jeho bezcitnú pokojnosť, jeho istotu v každom počínaní.
Drak sa na chvíľu rozhovorí, ale pri jedle a po ňom je ticho. Pre Šimona je táto zmena trochu náhla. Cíti, že premeškal príležitosť sa od Draka dozvedieť všetko, čo chcel. V hre, do ktorej sa s Drakom pustil, nie je len Eva, ale aj jeho a Drakova česť a stratená dôvera ľudí. Šimon cíti, že ho s Drakom viaže akési nevysloviteľné tajomstvo, pevné puto, ktoré spôsobí, že ich osudy sa rozhodnú spoločne, v ten istý deň, na tom istom mieste. Ráno je už Drak preč a Šimon sa rozhodne vyrezať kúdeľ. Vyrezáva naň cifrovaného hada. Drak sa vráti. Bol v Tomanovej zistiť situáciu. Sú tam Poliaci so stádami. Drak dá chlapcovi zo salaša zlatku a pošle ho za richtárom s odkazom, že sa s čriedou oneskoria, ale voly sú v poriadku. Drak chodieva každý deň do Tomanovej. Šimon sa chce niečo povyzvedať na Draka u baču, ale ten sa robí tajnostkárskym.
X. kapitola:
Drak so Šimonom opäť ženú stádo. Drak sa pozerá na Šimona, akoby mu chcel niečo povedať, ale mlčí a predbehne stádo. Šimonovi sa to nepáči a vidí, ako sa Drak rozpráva s dvoma chlapmi-Poliakmi. Drak si tľapne s jedným do dlaní. Šimon Draka upodozrieva, že práve predal čriedu Poliakom. Šľahne bičom Drakovi po tvári. Drak sa ani nepohne. Poliaci vrhnú po Šimonovi valašky, ale Šimon sa uhne. Šimon sa bije s Poliakmi. Drak sa zatiaľ pokojne opiera o valašku. Keď sa na neho Šimon vrhne, kopne ho do žalúdku. Prikáže Poliakom, aby ho niesli. Sám vezme Šimonov bič, kamizol a kúdeľ, počká čriedu a ide do doliny.
XI. kapitola:
Šimon sa prebudí v kolibe. Počuje ženský spev, nevie, či sa mu sníva alebo bdie. Náhle spev skončí. Šimon zistí, že je vo valaskej kolibe. Vyzrie von špárou v stene a vidí vatru uprostred poľany, okolo neznámi chlapi, jeden hrá na husle, žena spieva. Je tam aj Drak. Objíma spievajúcu ženu. Šimon si myslí, že pijú oldomáš. Žena sa zrazu nenápadne poberie ku kolibe. Šimon sa tvári, že spí. Keď otvorí oči, nik v kolibe nie je. Nevie teda, či sa mu to všetko len nezdalo. Vezme kapsu a kamizol a potichu sa vytratí z koliby. Nadránom dorazí k Leštinám a podpáli Drakovu chalupu. Pocit uspokojenia sa však nedostaví. Len pocit zbytočnosti a daromnosti toho, čo práve urobil. Poberie sa do dediny.
Predstiera, že sa vracia ako víťaz. Podpálil Drakovu chalupu. Ale je to len prázdne a lacné gesto, ktorým zbytočne na seba upozornil, pretože v skutočnosti prichádza ako porazený.
Šimon si myslí, že Drak sa už nevráti. Eva je teda len jeho, nemá však z toho radosť. Zaklope na richtárovo okno.
XII. kapitola:
Richtár si Šimona vypočuje a potom sa začne smiať. Povie mu, že všetko je v poriadku a že môžu ísť čriede naproti. Zrazu sa ozve „Horí!“. Richtár zo Šimonovej tváre vyčíta, že je podpaľačom. Spolu idú Drakovi naproti. Nikto sa nenáhli hasiť požiar. Šimon si sadne na zem. Richtár sa k nemu pridá. Šimonovi sa sníva, že sa nemôže dostať k Eve, ktorá spieva pieseň. Spomenie si na kúdeľ. Odniekiaľ sa vynorí Drak. Podáva Šimonovi kúdeľ a usmieva sa. Zrazu celá scenéria zmizne. Richtár štuchá Šimona palicou, aby sa prebral. Vedľa neho stojí Drak, drží za uzdu koňa, na ktorom sedí tá, ktorú včera objímal a v druhej ruke drží kúdeľ. Šimon vidí aj dvoch bielych psov a počuje čriedu volov. Drak šepká niečo richtárovi do ucha. Richtár povie Šimonovi, že sa s ním chce rozprávať Martin Lepiš Madlušovie. Šimon nechápe, až kým mu Drak nepovie, že to je jeho meno. Predstavuje mu svoju milú, Žošku. Richtár povie Drakovi, že sa stala chyba – jeho chalupu podpálili. Drak nechce vedieť meno toho, kto to urobil. Šimon sa pozrie na Draka. V jeho pohľade uvidí nečakanú mäkkosť, chápajúcu a odpúšťajúcu poddajnosť, ktorá ho zmätie. V pohľade richtára a Žošky nájde to isté, čo v pohľade Drakovom.
No má tu vyzerať ako slaboch, ktorého všetci ľutujú? Radšej nech... Áno, aby teda vedeli: sám to spravil, sám podpálil Drakovo bývanie... Pri slove „Drakovo“ sa potkol. Chcel ho vziať nazad, no bolo už neskoro. Drak mu nedal dokončiť, vzal to meno na seba a nedívajúc sa na Šima ani na richtára, ale kamsi bokom, prerušil ho vážnym, neobyčajne hlbokým hlasom. „Viem, nedalo sa inakšie, ten, čo to spravil, vrátil mi len, čo som dávno predtým vykonal jemu.“ Potom zdvihol hlavu k svojej milej, čo sedela na koni pri jeho boku, a dokončil s úsmevom. „Musíme dnes teda prenocovať v obecnej bujačiarni.“ Nato trhol uzdou a kráčajúc vedľa koňovej hlavy, pohol sa za čriedou, ktorá sa medzitým vzdialila od nich o hodný kus napred.
Epilóg:
Príbeh o Drakovi, ako zachránil čriedu z Temných smrečín, vyrozprávala stará mať svojmu vnukovi a priadkam, ktoré počas príbehu zaspali. Stará mať si na tento príbeh zo svojej mladosti spomína každú zimu. Vtedy bola mladá a pekná, rada tancovala a spievala, žilo sa vtedy ľahšie. Bola z chudobnej rodiny, preto ešte nebola vydatá. Keď zbierala ľan, spievala si a zrazu sa pred ňou zjavil Drak a začal ju bozkávať. Jej šťastie trvalo krátko, lebo ju vydali za iného, ktorého nemala rada. Až po rokoch, po dlhých rokoch bolestného odriekania a tupého utrpenia našla cestu k tomu druhému (Šimonovi). Vyšla mu v ústrety toho rána, keď sa vracal s čriedou a keď sa zvesť o tom rozletela po celej dedine.
Najprv videla Draka so svojou milou, potom Šimona so smutne spustenou hlavou. Išiel so spustenou hlavou, žiaľ a zármutok sedel mu v tvári. Preto ju nevidel. Dva psi, dva biele chlpáne, ju však zbadali. Zaštekali a len potom zdvihol on hlavu. Pristavil sa uprostred cesty a dlho sa na ňu díval. Čím dlhšie sa díval, tým viacej sa ona pýrila, až napokon musel tomu uveriť, osmelil sa, pristúpil k nej a dotkol sa jej. Zdvihla k nemu oči a v každom oku trblietala sa plachá odprosujúca slza. V tej chvíli spomenul si na vyrezávanú kúdeľ, ktorú držal v ruke: „Pozri, akú kúdeľ...páčila by sa ti?“ Podával jej kúdeľ. Nevzala ju priam, ale oblapila ho najprv okolo hrdla, schovala tvár na jeho pleci a ticho sa rozfikala. Potom... „Čo bolo potom, stará mať?“ Chlápä ešte vždy nespí. Zíza na babku, ktorej bezzubé ústa tíško čosi šepocú, oslovujú kohosi nežným, maznavým menom. Na chlapcov hlas preberie sa z driemot a odvetí mu mäkkým, trpezlivým hlasom: „Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili spolu šťastne, kým nepomreli... Spi, syn môj.“
