XIII. kapitola:

Okolického, sotva dýchajúceho, prinesú domov. Hneď prikáže žandárom, aby chytili Adama. Žandári prídu k Trnčíkovi a pýtajú sa ho na Adama. Klame im, že nevie, kde je a pošle ich opačným smerom, ako išiel Adam. Oni idú ale do lesa, ako Adam, lebo tam sú ostatní žandári. Adam sa žandárom úspešne vyhne a poberie sa do Ráztok. Grünberg naláka Kristu do školy, zamkne sa s ňou a zapchá jej ústa. Vtedy vojde druhými dverami Adam, udrie a poviaže Grünberga. Krista ujde domov.

XIV. kapitola:

Ľudia sa buď modlia alebo si chcú užiť život naplno: niektorí pijú, vdovy zvádzajú nedospelých chlapcov, dievčatá behajú za vojakmi, ženy bez hanby chodia tehotné, aj keď mužov majú na vojne. Lányi stále nahovára Kristu, aby šla do mesta, stretáva sa s ňou každý deň, nakoniec sa s ňou vyspí a hrdo sa postaví pred Grünberga. V Ráztokách vypukne červienka. Deti zomierajú, ľudia prestávajú chodiť do kostola.

XV. kapitola:

Nemanželské dieťa Evy Hlavajovej tiež zomrie na červienku. Na jeseň nákaza zmizne. Ilčíčka sa stará o malého Adama, vyhlasuje, že páni im posielajú vápno, ale múku nie. Jedna vdova, vidiac svoje dieťa v kŕčoch, zo zúfalstva alebo z nevedomosti naleje ešte horúce vápno do chorého dieťaťa, ktoré umrie v strašných bolestiach. Nešťastná matka sa obesí, ľudia ju neodsudzujú, iba poľutujú. Bolesťou ohlušení ľudia začnú hľadať útechu v alkohole. Sú to hlavne ženy a matky, ktoré prišli o svoje deti. Vyniká medzi nimi Matajka, silná, vysoká žena s pohybmi chlapa a smelou rečou paholka. Kaplán Létay príde raz do krčmy a vyháňa ženy domov. Matajka ho pošle späť do kostola, nech si tam rozkazuje.

XVI. kapitola:

Krista si stále namýšľa, že Lányi ju dostane z Ráztok, ale vycíti, že Lányi k nej už necíti to, čo predtým. Povie mu to, Lányi sa urazí a niekoľko dní sa jej neozve. Chváli sa pred vojakmi, ako Kristu oklamal. Kriste konečne dôjde, že ju Lányi oklamal, zanevrie na všetko, chce sa len pomstiť.

XVII. kapitola:

Po dedinách sa ozývajú výkriky: „Nech žije sloboda!“ „Preč s vojnou!“ Vojaci sa vracajú z frontu, opíjajú sa, prinášajú zvesti, že vo svete sa rabujú a bijú páni. To pripomenulo ľudu na dedinách, že aj on má svoje účty s pánmi nevyrovnané. Prišlo im na um, čo za štyri a pol roka prežili, podstúpili a – nevedeli si predstaviť, že to všetko by malo byť len tak nič pre nič zabudnuté.

XVIII. kapitola:

Okolický sa dozvie, že vojaci prichádzajú ozbrojení a zľakne sa. Prikáže, nech každého odzbroja. Hlavaj príde do krčmy, kde sa všetci opíjajú. Zaútočia na Árona, lebo si spomenú, ako sa k nim správal predtým. Prídu žandári a vyzvú ľudí, aby sa v mene zákona rozišli. Chlapi zaútočia aj na nich. Adam ich odhovára, nech si ich nechajú napotom a ženy pošle domov.

XIX. kapitola:

Na Áronov podnet privedú Kúrňavu do školy a zbijú ho do krvi. Ľuďom je Kúrňavu ľúto, uvedomia si, že aj on je jeden z nich. Adam navrhne, aby odzbrojili stráže, čo chodia po dedinách. Györi, veliteľ vojakov, povie Okolickému, že odchádzajú z dediny, lebo sa nenechajú roztrhať dedinčanom. Nahovára aj Okolického, aby odišiel s nimi, ale on nemôže, je chorý. Okolický si uvedomí, že počas života robil len zlo, prikáže slúžke baliť, ale nevie, ako to všetko odnesie. Keď Ilčíčka vidí, kto všetko sa vracia z vojny, rozplače sa, lebo jej syn sa nikdy nevráti.

XX. kapitola:

V okolitých dedinách sa strhávajú bitky, žandári strieľajú po ľuďoch, ľud sa búri. Ráztočania to počúvajú s nadšením. Lányi navštívi s vojakmi Kristu, udobruje si ju, ale Krista ho udrie po tvári. Príde Adam s chlapmi a odzbroja vojakov. Poviažu ich a zatvoria do humna. Ďalších vojakov hodia chlapi do jám na zemiaky. Hlavaj zavelí ísť do školy. Domin sa bojí, aké následky bude mať to, že má v stajni vojakov a radšej ich pustí. Vyberú sa do strážnice k žandárom.

XXI. kapitola:

27. 10. 1918 sa Ilčíčka poberie k žandárskej strážnici. Pridajú sa k nej aj ďalší. Ilčíčka chce od Györiho, aby jej dal syna. Pevne ho drží, keď tam zrazu priskočí vojak s bodákom a prepichne Ilčíčku. Nastane zmätok a boj. Odzbrojených vojakov vyvlečú na dvor, stiahnu im nohavice a došľahajú ich opaskami. Potom sa poberú k Áronovi.

XXII. kapitola:

Ilčíčka je mŕtva. Nik sa nezarazil nad tým, ako zomrela. Najsilnejším pocitom, ktorý toho dňa panoval v Ráztokách, bola azda hrdosť, vedomie sily, že sa nezľakli vojska, vrchnosti, pred ktorou sa toľké roky triasli. I ožili vtedy náramne, vystreli sa po toľkoročnom hrbení. Vedomie, že majú ruky a ony že sú strašné nástroje, ktorými sa dá biť, zabíjať, udrelo im do hlavy. Cítili sa ako chlapci, ktorým dali strelnú zbraň do ruky a poslali ich do lesa. ‚Predsa nie sme takí slabí, ako by sa zdalo,’ mysleli si, ‚hľa, môžeme aj zabíjať.’ Bola to pre nich nová možnosť, nový, ohromujúci obzor. Zúrili a borili, len akoby sa chceli presvedčiť, či naozaj sú takí mocní.

XXIII. kapitola:

Okolický chce od Vorčiaka, aby ho odviezol do Vranova. Vorčiak ho odváža skrytého vo voze so slamou. Chlapi ho však zastavia, a keď zistia, že je v slame notár, prinútia ho ísť k Áronovi. Ľudia posadia Okolického do vody, kde sa utopila Eva.

XXIV. kapitola:

Ráztočania lejú Áronovi a jeho žene nasilu do úst alkohol. Ráztočania, mäkký, poddajný ľud, čo toľké roky dal sa hniesť príkorím, zmenil sa na živý, mocný bič, vystrel sa vo vzduchu, zapráskal a po dlhom váhaní, okolkoch zaťal do živého. Ľudia rozbíjajú všetko, čo im príde pod ruku, každý si chce vziať čo najviac domov, berú dokonca aj periny a posteľ. Poberú sa aj k notárovi a vyrabujú mu dom. Ondrej sa smeje pri priekope, kde sedí Kúrňava v sukni od Áronky. Vedľa neho je Komár s vyvráteným obsahom žalúdka. Na poludnie zvonia zvony a ľudia si uvedomia, čo robia, váhajú, či pokračovať alebo sa modliť. Modliť sa ale môžu aj zajtra, takže pokračujú. Adam, vidiac všetko, čo sa robí, vojde do Áronovho domu, a keď sa vráti, zo strechy vyšľahne plameň. Dav nechá všetko tak a zmätene uteká.

„Čo si to urobil?“ zašepkal Kramár, zarazene hľadiac na Hlavaja, opierajúceho sa chrbtom o plot. „Ako vidíš.“ Potom sa zasmial. Zasmial. A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!

•unanimistický román (una anima – lat. jedna duša) s kolektívnym hrdinom
•autor zobrazil nekontrolovateľný sociálny pohyb dediny ako celku, nevytvoril klasickú hlavnú postavu, ktorá by bola nositeľom deja
•vplyv Dostojevského, ale tu nejde o zločin a jeho potrestanie, ale o etický princíp viny a trestu:

1. Čatár Róna neľudsky zaobchádza s podriadenými vojakmi, provokuje hlavne Štefana Ilčíka, ktorý ho v afekte zabije – vina, ktorá je potrestaná podľa práva – trestom je smrť.
2. Za zneužitie sľubuje Okolický Eve vybavenie návratu jej muža z frontu – je to morálny prečin s následkami, ale ona nedokáže žiť s toľkou potupou a utopí sa – trestom je smrť.
3. Tragédia – potrestanie notára Okolického kolektívom dediny.

•autor konanie Ilčíka a Hlavajovej ospravedlňuje a odôvodňuje
•autorovým zámerom bolo vystihnúť vnútorný svet ľudí