Útvar: román o 1. svetovej vojne a jej dopade na obyvateľstvo
Kompozícia: dve časti: 1. Stratené ruky, 2. Adam Hlavaj
Postavy:
Ilčíčka:
- najprepracovanejšia, najdynamickejšia postava diela
- tragická postava, bojuje proti bezpráviu svojím spôsobom
- vdova, má jediného syna, ktorého úprimne ľúbi, všade chodia spolu
Štefan Ilčík:
- syn Ilčíčky
- má 19 rokov
- telesne vyspelý, ale žije životom dieťaťa, nehľadá zmysel života, má blízky vzťah so svojou matkou, o ktorú sa môže vždy oprieť
Komár:
- má 7 synov
Ondrej Koreň:
- po vojne sa vráti nemý, bez pravej ruky a zjazvený
- Ilčíčkin krstný syn
- pred vojnou si chcel vziať za ženu Kristu Dominovú
Koreň:
- otec Ondreja Koreňa
- odkedy mu rozdlávilo v lese nohy, sedí pri peci a nehybne hľadí do vzduchu
Eva Hlavajová:
- mladá, krásna, miluje svojho muža Adama
- má plavovlasého synčeka Adama
- notár Okolický ju zneužije a Eva s ním otehotnie
- pre tehotenstvo ju dedina vylúči so svojho spoločenstva
Adam Hlavaj:
- Evin muž, prchký
- symbolizuje živelný odpor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku
Okolický:
- notár, má 45 rokov, červenú mäsitú tvár, nečestný, vypočítavý, zo zemianskeho rodu
- po obede ho nik nemôže vyrušovať – spí, ľudia ho nemajú radi
- má slúžku - Marka
Vorčiak:
- richtár
Mrva:
- dekan
- ľudia majú k nemu rešpekt, majú ho radi
Létay:
- kaplán
- odchovanec mesta a škôl, ktoré stále prízvukovali národnosť
- aristokrat celým svojím založením, pre dedinu nemá veľa pochopenia
- sedliakov pokladá za nižší druh podriadených tvorov
Krista Dominová:
- mladá, pekná, z chudobnej rodiny
- vojna je jej ľahostajná
- nie je stvorená pre robotu, je to dievka len na parádu
- páči sa jej Ondrej Koreň, ale keď je na vojne, zabudne na neho
Angyal:
- žandársky strážmajster
- chudorľavý mládenec odkiaľsi od Budapešti
- má čierne oči, pristrihnuté fúziky a dlhé jemné prsty
- s Kristou sa chce iba pobaviť
Jano Kúrňava:
- na jednu nohu kríva, ale je živý ako vreteno, prezývajú ho Jonášom
- hovorí sa o ňom, že ho vypľula veľryba, ktorá sa raz dostala do Ráztok
- Tvár mal pošinutú doľava, preto vraj, lebo hneď pri stvorení mu pánboh jednu zavesil, oči malé, zlé, sediace pod pohyblivým obočím, z ktorých lišiactvo len tak sálalo. Na všetko mal svoj vlastný náhľad, presiaknutý šibeničným humorom. K nemu patrili aj smiešne pohyby, ktoré strhovali ľudí do smiechu i v najtrápnejších chvíľach.
Matej Kramár:
- vyše 50ročný, ozrutný, silný
Áron:
- krčmár a obchodník
- do Ráztok prišiel chudobný, ale nadobudol si slušný kapitál
- využíva biedu ľudí, požičiava im na vysoké úroky
- jeho synovia študujú, dcéra Šárika sa hrá na dámu
Dej sa neodohráva na fronte, ale v zázemí, v dedine Ráztoky (v najsevernejšej časti Slovenska), kde vojna bez rozdielu psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie.
Obsah diela:STRATENÉ RUKY
I. kapitola:
Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: poznali to slovo i užívali ho vo svojich rečiach týkajúcich sa minulosti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašné. Hladko im plynulo z úst a vyvolávalo predstavy, plné rozprávkovej hmly a obratov, ktoré príjemne vzrušovali.
Obyvatelia Ráztok nechápali vojnu, ani už keď bola v plnom prúde. Predtým o nej počuli len z rozprávania Komára a znelo to, akoby rozprával rozprávku z Tisíc a jednej noci. Ľudia ho radi počúvali. Ráztočania nepoznali kanóny ani guľomety a delá pokladali za nadprirodzené tvory, ktoré ničili len zlých ľudí a zlé mestá; dobrí ľudia víťazili, a ak niekto z nich padol, bol hrdinom a išiel rovno do neba. Keď prišiel domov Komárov syn Vojtech s prestrelenou rukou, ľudia si ju prezerali ako nejakú nevídanú zvláštnosť. Na vojnu sa pohoršili až vtedy, keď videli, ako chlap, ktorý sa vracia na vojnu, plače. Potom bolo stále menej a menej potravín, mužov ubúdalo, všetko začalo dražieť, zavládol zmätok. Po troch rokoch vojny príde domov Ondrej Koreň. Nemá pravú ruku, na tvári má dlhú jazvu a je nemý. Stretne Ilčíčku, ktorá ho takmer nespozná. Vzkypí v nej hnev, keď vidí Ondreja v takom žobráckom položení a ťahá ho do Koreňov.
II. kapitola:
Štefan Ilčík dostane predvolanie na odvod. Je hrdý, lebo sa tak stal dôležitým človekom, ktorému chodia dôležité úradné listiny, podpísané veľkými pánmi. Nepáči sa mu však, že bude musieť odísť z domu a nechať matku samú. V deň odvodu má hlavu plnú otázok, načo je vojna dobrá, pýta sa sám seba, či nejdú na smrť a pod. Niektorí si spievajú, ale vo Vranove už nepočuť ani jedného.
III. kapitola:
Pred mestským domom vo Vranove stojí kopa ľudí. Očakávajú správy o svojich synoch. Ženy plačú, omdlievajú. Zdraví mládenci závidia zmrzačenú ruku, za ktorú by teraz dali pol majetku. Vtedy Štefan Ilčík pochopí, aká je vojna.
Vtedy akosi podvedome začal chápať, že vojna je veľké zlo, že to, čo kaplán Létay hovorí u nich o vlasti, o kráľoch a o nepriateľoch, je lož. A čím dlhšie hľadel na svoje okolie, tým tá lož stávala sa určitejšou. Za čo pôjdu tí chlapi, majúci doma kŕdeľ detí, bojovať? Za vlasť? Ale kdeže je tá vlasť? Nik ju nevidel, nik necítil. Robili do úmoru a vlasť im nepomohla. Nebolo čo do úst položiť a vlasť nedala. Treba bolo dane platiť; nebolo z čoho, ale exekútori prišli, zobrali posledné, čo bolo, a vlasť – nemala zľutovania. A za tú vlasť teraz musia ísť bojovať.
Vzali Štefana Ilčíka a Komárovi vzali aj posledného syna.
IV. kapitola:
Ondreja Koreňa privíta matka plačom. Ilčíčka s nenávisťou hovorí, že z Ondreja urobili žobráka, jeho otec je tiež žobrák a pýta sa Koreňovej, čo si počne. Jej slová prenikajú až do duše. Ondrej sa dozvie, že Ranostaj (blízka rodina Koreňovcov) padol na fronte, Kramára zatvorili a Hlavajová, ktorej muž je na fronte, čaká nemanželské dieťa. O Kriste Dominovej sa dozvie, že sa vláči za inými.
V. kapitola:
Vorčiak navštívi Okolického. Oznámi mu, že všetci ľudia sa sťažujú a najviac Ilčíčka, lebo jej vzali jediného syna. Okolický nie je spokojný s popisom dobytka, lebo to dlho trvá a vojsko nesmie hladovať. Vorčiak mu povie o tehotnej Hlavajovej a o jej žiadosti, aby sa jej muž vrátil z frontu. Vorčiak odíde a za notárom príde Eva Hlavajová.
Okolický pozrel nepokojne na ňu, no zbadal hneď, že je to už nie Eva Hlavajová z Ráztok, hanblivá dedinčanka, ktorá na svojho predstaveného hľadí ako na nadprirodzeného tvora a každé jeho slovo pokladá za sväté. Nie, to už nebola plachá Evička s očami srny a s telom pokorným ako páperie. Dnes sa jej oči nezakolísali. Keď vošla dnu, pod nežnou kožou mladej ženy hýbali sa akési dosiaľ nezbadané oceľové svaly, ktoré jej krok robili rozhodným a tvári dávali pevný, odhodlaný výzor.
Eva Okolickému potvrdí, že je tehotná. Notár si preto myslí, že by bolo najlepšie, keby sa jej muž z vojny nevrátil. Ale Eva je opačnej mienky. Notár jej sľúbi, že sa postará, aby sa Adam vrátil, pod podmienkou, že Eva neprezradí, že on je otcom jej dieťaťa. Eva mu to sľúbi.
VI. kapitola:
Ilčíčka sa poberie jedného dňa na faru. Vyžaluje sa dekanovi, že jej odobrali jediného syna, práve keď je v poli najviac roboty. Dekan jej povie, nech nechá veci tak, ako sú, lebo to aj tak nemôže zmeniť. Ilčíčka odíde z fary s ešte väčším nepokojom, ako prišla. Nasledujúci deň sa vyberie k notárovi. Prosí ho, aby sa jej syn vrátil z vojny. Chce mu dať za to peniaze. Notár váha, ale potom sa na ňu rozkričí, že je burička. Ilčíčku to hrozne urazí a nazve notára zloduchom. V Ráztokách sa všetci udivia nad tým, že sa niekto opovážil postaviť vrchnosti a Ilčíčka sa v ich očiach stane nebojácnou ženou, budiacou obdiv.
VII. kapitola:
Štefana prekvapilo matkine správanie. Rozhodne sa, že utečie. Matke nič nepovie a ide za kamarátmi Vavrincom a Chovancom. Dohodnú sa, že nepôjdu na vojnu, ujdú do Piľska a budú žiť tak, ako žil Jánošík. Nasledujúce dni si Ilčíčka všimne, že hoci ide jej syn na vojnu, smeje sa. Je rada, že sa nesťažuje ako ostatní. Deň pred odchodom na vojnu, povie Štefan matke, že utečie. Ilčíčka je najprv šťastná, ale hneď jej zíde na um, že ho budú všetci považovať za zbeha a budú ho prenasledovať. Preto mu zakáže ísť do Piľska. Štefan to nechápe, ale podvolí sa matkinmu rozkazu.
VIII. kapitola:
Krista Dominová sa stretáva so strážmajstrom Angyalom, čo jej rodičom nie je po vôli. Chcú, aby si radšej všímala Ondreja, ale Krista nechce za muža žobráka. Jedného dňa ho Krista stretne. Ondrej si chce vyjasniť situáciu medzi nimi, ale z úst mu nevyjde ani slovo.
IX. kapitola:
Popisovanie dobytka v Ráztokách vykonávajú richtár Vorčiak, žandársky strážmajster Angyal a boženík Jano Kúrňava. Ľudia nechcú svoje zvieratá dať „vlasti“. Kramár vyjadrí svoj odpor tým, že hodí Kúrňavu do hnojovky, na čo sa kopa prizerajúcich začne smiať.
X. kapitola:
Niektorí ľudia, čo boli pri Kramárovi, keď hodil Jana do hnojovky a nadávali na Jana aj richtára, išli potom richtára a aj Jana odprosiť. Za Janom príde aj Komár. Jano mu najskôr nechce odpustiť, ale nakoniec mu predsa len odpustí a začnú hromžiť na Kramára. Do Ráztok príde vyšetrujúca komisia a predvolajú najprv Kramára a potom i ostatných, čo tam boli. Nikto sa však neprizná, že urážal vrchnosť. Okolický dá zavolať Ilčíčku a obviní ju z huckania ľudí na vzburu. Ilčíčka v Kramárovom dvore ani nebola, ale Kúrňava klame, že ju tam videl.
XI. kapitola:
Štefana Ilčíka a Chovanca pridelili do Trenčína. Tam ich čakali hrozné podmienky – hmyz, špina, neporiadok. Pomaly si na to však zvykli. Čatár Róna ich nemilosrdne preháňal, nútil ich do spevu, keď boli unavení, pochodovali aj v lejaku. K čate bol pridelený aj slabý plavovlasý mládenec, ktorého prezývali „pánča“.
XII. kapitola:
Róna nenávidel „pánča“, vojaci mu však o to viac pomáhali. Ilčík videl nepekné obrazy, spôsobené vojnou a zdalo sa mu, že svet je jedinou krvavou ranou, jediným výkrikom bolesti. Noviny však písali o víťazstve a radosti.
XIII. kapitola:
Kaplán Létay nadá ľudom na omši do buričov, čo mu dekan Mrva vytkne. Kramára zavreli. Ilčíčku sa im nepodarilo dostať, aj keď Kúrňava proti nej svedčil. Istého dňa sa Jano prebudí a zistí, že celý dom má zamazaný blatom a na streche ma vápnom napísané Jonáš – zradca. Ide za richtárom, notárom, žandármi, no nikto mu nepomôže. Nadíde deň, keď majú odvádzať dobytok. Sivonka, malá, šmatlavá vdova, sa nechcela so svojou kravou Rybenkou rozlúčiť, išla s ňou až na železnicu. Ľudia ju považovali za bláznivú, ale Sivonka každému tvrdila, že jej Rybenka plakala.XIV. kapitola:
Prišlo leto. Krista sa naďalej stretáva s Angyalom. Raz v poli ju Angyal objíme, Krista sa zľakne a utečie. Stretne Ondreja, ktorému dôjde, čo sa stalo. Doma si uvedomí, že Angyal sa isto nahneval. Vyjde na cestu, chce sa s ním stretnúť. Stretne však znovu Ondreja. Privedie ho k sebe domov, pritisne sa k nemu a povie mu, že bude jeho ženou.
Ondrej Koreň sa skrútol, sťaby hľadal pri sebe kohosi. Keďže videl len tmu a v nej Kristu, chcel vysloviť ukrutné slovo, ktorým by ju ohromil, spálil. Ale potom odrazu odpľul si pred ňou a obrátiac sa, strmým krokom vošiel do tmy. To bola jeho reč.
XV. kapitola:
Potraviny sa začínajú míňať, ľudia sú nespokojní, za všetko vinia vojnu. Vojna je však príliš ďaleký pojem, preto nadávajú na pánov. Verejne však mlčia. Čakajú, že niekto príde a pomstí sa za nich.
XVI. kapitola:
Eva Hlavajová musí pracovať a starať sa o dom sama, ľudia ju považujú za falošnicu, lebo každému vraví, že jej Adam chýba. Raz odpadne od únavy a leží tri dni. Prosí ľudí, aby jej pomohli, lebo jej zmokne seno. Nikto jej však nepomôže. Ondrej jej zoberie z poľa, čo sa dá, ostatné je zničené. Ľudia Evu neľutujú, myslia si, že je to Boží trest. Nikto Evu nenavštevuje, iba Ondrej, aj keď mať mu to zakázala.
XVII. kapitola:
Eva je čoraz slabšia, nemá čo dať jesť malému Adamovi. Dekan si ju raz zavolá a dá jej kus chleba so slaninou, za čo mu je Eva veľmi vďačná.
XVIII. kapitola:
Eva navštívi Okolického a pýta sa ho, kedy príde Adam. Okolický ju oklame, že poslal oslobodenie, ale že to chvíľu potrvá. Eva je nešťastná a vykričí mu, že ju zneužil. Kúrňava to všetko počuje a potichu odíde. Okolickému sa zdá, že počuje kroky, ale keďže nikoho nevidí, myslí si, že sa mýli. O tri dni Eva porodí chlapca.
XIX. kapitola:
Ilčíčka píše každú nedeľu Štefanovi listy, potom chodieva posedieť ku Koreňom. Raz jej Koreň povie, že Štefan sa nevráti. Ilčíčka sa zľakne a ide sa domov modliť. U Árona sa schádza smotánka a hodujú. Dekan Mrva oznámi ľuďom, že veľký zvon, „Ondreja“, musia obetovať vojne, aby z neho vyrobili kanóny. Nechápu to a nechcú zvon dať.
XX. kapitola:
Chlapi chcú zvon ukryť v hore, ale dekan im radí nerobiť to. Poslúchnu ho. O pár dní ľudia pozorujú, ako sa „Ondrej“ rozbije pádom na tri kusy a odvážajú ho.
XXI. kapitola:
Komár sa skamaráti s Janom a v krčme sa opijú. Jano cestou z krčmy spadne do priekopy a vyspevuje. Keď sa ho ľudia pýtajú, čo robí, povie im, že pozerá, aká bude zajtra pohoda. Odvtedy ho začnú všetci prezývať prorokom. Jano sa im za to pomstí tým, že sa z neho stane udavač. Ľudia sa ho preto začnú báť. Áron Janovi už nechce nalievať, lebo má u neho velikánsky dlh.
XXII. kapitola:
Raz ráno nájdu vojaci „pánča“, obesené na remeni. Ilčíka sa jeho smrť veľmi dotkne a začne sa priečiť rozkazom. Pri kopaní zákopov už nevládze, ale Róna ho stále núti pracovať. Štefan mu podá lopatu, nech kope sám. Róna ho udrie po tvári, Štefan mu to vráti lopatou po hlave, čím ho zabije.
XXIII. kapitola:
Ilčík si až vo väzení uvedomí, že zabil človeka, ale neľutuje to. Tak nech zhynie každý, kto užívajúc svoj život, nevie si vážiť život iných, kto využíva bezmocnosť iných na to, aby strpčoval ich dni. Nech ho vyvlečú na smetisko a nech ho zabijú ako psa pred verejnosťou.
21. septembra vyvedú Ilčíka zo žalára za mesto, zaviažu mu oči a troma výstrelmi zabijú.
XXIV. kapitola:
Krstnými rodičmi Evinho syna sa rozhodnú byť Ondrej Koreň a Sivonka, ale kaplán Létay odmietne dieťa pokrstiť. Eva je nešťastná, chodí po žobraní. Jedného večera ide k rieke, rozmýšľa o Adamovi. Urobila krok k vode, súc kdesi v podvedomí presvedčená, že stúpi na čosi pevné. Ale vtedy zem pod ňou sa uviezla a Eva cítila, že letí dolu... ‚Dieťa neokrstené!’ Prišlo jej mimovoľne na um. Zdesila sa. Chabo vystrela ruku, ale vtedy bolo už neskoro. Voda sa pod ňou rozčerila a na druhej strane, ešte poniže lavice, ktosi sa rozbehol k dedine, volajúc: „Topelec, topelec!“
XXV. kapitola:
Evu vytiahnu z potoka mŕtvu. Okolický sa ide na ňu pozrieť. Vyzvedá sa, či Eva nenechala nejaký list. Keď mu povedia, že nie, upokojí sa a ide domov. Dekan Mrva napriek všetkým protestom babičiek pochová v sobotu Evu na cintoríne a jej dieťa pokrstí. V nedeľu sa koná prosebná procesia okolo kostola za ukončenie vojny. Ľudia chodia, občas pokľaknú na zem, volajú, nech sa Boh nad nimi zmiluje.
Bez konca, ako more bolo to volanie, zmäknuté bezmedznou dôverou, zatopené vrúcnosťou ranených sŕdc. Chvel sa v ňom bezmocný, k stene pritisnutý človek, ktorý zablúdil vo svojom poznaní a východiska nevidel. Bezmocný, úbohý človek, žobrák pri ceste, ktorý zabudol, že má ruky. Zabudol... Sadol si do priekopy ako Jeremiáš, volajúci kohosi z vesmíru, kohosi nepodliehajúceho zákonom zeme, kohosi vzdialeného od špiny a hriechu, kohosi, kto nepoznal čas ani ľudskú horkosť v ňom. A ruky, ako v tej priekope sedel, mocné ľudské ruky plné svalov, plné krvi, ležali vedľa neho zabudnuté. Stratené ľudské ruky...ADAM HLAVAJ
I. kapitola:
Jediným kladom vojny bolo, že vojaci prestávali veriť na zázraky, začali cítiť svoju osobitosť, padlo im beľmo z očí a s ním aj lož, ktorou ich obklopovali. Tu, v krvi sa rodil nový vek, plný smelých slov a odvážneho hovoru, plný stretania sa človeka s človekom, tu z krvi vstával nový človek, čo našiel ruky, smelé, silné ruky, ktoré už tak ľahko okovy nezomknú a ktoré sa už tak ľahko nezatrasú. V krvavých protikladoch trhali sa zákony, spoločenské formy deraveli, padali tróny, triedne rozdiely sa vyrovnávali a masky boli strhávané z tvárí nedotknuteľných autorít tohto sveta. Nový človek nechcel stredoveký pancier ani záhady: nechcel byť kaukliarom ani farizejom, ale tým, čím je, smelým, odbojným, dravým tvorom, človekom bez ozdobných prívlastkov.
Adam Hlavaj mal už po krk vojny a utiekol. Prenasledovali ho, ale on im unikol. Cestou videl, čo všetko spôsobila vojna a chcel sa pomstiť. Keď doma nenašiel Evu, naľakal sa a išiel do dediny.
II. kapitola:
Okolického stále máta v hlave Evina mŕtvola. Myslí si, že Kúrňava niečo tuší, lebo sa mu zdalo, že sa na ňom smial. Jedného dňa Jano Okolického navštívi. Povie mu, že mu asi vezmú chalupu kvôli dlhu u Árona. Okolický chce zistiť, čo všetko Jano vie o ňom a Eve, a preto mu povie, že je mu ho ľúto a snaží sa niečo zistiť. Príde Angyal a povie mu, že Adam Hlavaj ušiel. Okolický ho káže chytiť.
III. kapitola:
Adam vojde do domu, kde je Kramár, Ondrej Koreň s matkou a Rončiačka. Pýta sa ich, kde je Eva. Z Ilčíčky vyhŕkne radosť, že okrem nej aj iný trpí a zvestuje mu, že sa Eva utopila. Rončiačka mu povie, že mala dieťa, ale nikto nevie s kým. Adam je nahnevaný, ale cíti, že Eva nebola na vine. Chce sa pomstiť, zbaviť sa pánov, pohlušiť ich, povie: „Zákon sme my!“ Ilčíčka s ním súhlasí.
Nebola už matkou: tej hodnosti ju zbavili, ale zbavili ju aj ohľadov. Zostala jej len ukrutná nenávisť, ktorej sa bolo treba zbaviť.
Rončiačka pochybuje, považuje to za hriech. Adam nesúhlasí.
„Hriech?“ zvolal. „A či tisíce ľudí zabíjať nie je hriech, či tu slobodno zbíjať a kradnúť? Berú dobytok, potraviny, berú vám synov, mužov, bratov a robia z nich žobrákov. To sa môže? Nie, to nie je hriech. Hriech je, keď vy chcete žiť, keď nechcete krv, keď chcete, aby vám bolo dobre. Roďte deti, chovajte ich, aby mali čo škrtiť, dávajte im všetko, až do žobráckej palice, veď ste dobytok!“
Do domu príde žandár, ale Adam ujde.
IV. kapitola:
Angyal vyšetruje, kam ušiel Adam, ale nedozvie sa. Ilčíčku dá odviesť do Vranova, lebo je nespoľahlivý živel a úrady jej nedôverujú. Okolický sa bojí Adama, rozmýšľa, ako by sa ho zbavil. Adam sa skrýva v lese.
V. kapitola:
Kúrňavovi je ľúto, že bude musieť opustiť svoj dom a ide do krčmy s Komárom. Cestou z krčmy stretne Okolického. Dohodnú sa, že ak Jano oznámi Okolickému, že je Adam v dedine, Okolický sa postará o Janov dlh.
VI. kapitola:
Adam sa jedného dňa zastaví u Kramára. Do domu vojde Kúrňava, Adam sa skryje. Jano sa vypytuje Kramára, či nevie niečo o Adamovi. Kramár povie, že nie a pýta sa ho, po čo prišiel. Jano ho oklame, že po sánky. Kramár mu ich dá a Jano odíde. Povie Okolickému, že Hlavaj je u Kramára. Žandári Adama chytia.
VII. kapitola:
Adama s Kramárom zatvoria do väzenia. Jano je šťastný, má od Okolického kopu peňazí a pozve Komára do krčmy. Keď sa Komár dozvie, že to Jano zradil Adama, nazve Jana špiónom a Judášom a nahnevaný odíde. Jano pomôže Adamovi utiecť. Kramár to nestihne. Kúrňava Adamovi prezradí, že to Okolický zneužil Evu.
VIII. kapitola:
Kúrňava oznámi Okolickému, že Adam utiekol. Ľudia majú z toho radosť. Adam sa pre nich stane pojmom odboja, príkladom smelosti. Janovi začnú robiť znova napriek: nahádžu mu do studne výkaly, z plotov vylámu laty a na dvere mu napíšu: ‚Tu býva Judáš.’ Jano to mlčky pretrpí. Adam sa skryje u švagra Trnčíka, Evinho brata, na Žiaroch. Chce potrestať Okolického, Trnčík s tým nesúhlasí. Adam si ale nie je istý, či to bol Okolický, preto sa ho to chce opýtať.
IX. kapitola:
Raz ho Adam počká pri ceste, ale Okolický sa mu neprizná. Adam vykričí všetkým naokolo, že Okolický przní ich ženy a ujde. Adam si stále nie je istý, či to bol ozaj Okolický. Ľudia všade rozchýria, že Okolický zneužil Evu. Nadávajú na neho a rozhodnú sa zaniesť mu jeho pankharta. Vykrikujú pred notárovým domom a rozpŕchnu sa, až keď prídu žandári.
X. kapitola:
Do Ráztok príde desať vojakov, aby tam udržovali poriadok. Usadia sa v škole, vyprázdnenej a premenenej na kasáreň. Traja z nich sa začnú zaujímať o Kristu. Grünberg, tenký syn bohatého fabrikanta, Lányi, nedoštudovaný medik, príbuzný veľkostatkára, a Pavol Záň, ľahší invalid chudobného pôvodu. Prví dvaja o Kristu „súťažia“ ako o nejakú trofej, iba Záň má o Kristu skutočný záujem, ale má u nej najmenšie šance. Lányi nahovára Kristu, aby išla do mesta a sľubuje jej, že jej pomôže dostať sa „do sveta“.
XI. kapitola:
Ilčíčka behá celé dni po susedoch a plače nad mŕtvym synom, chce sa pomstiť. Obviňuje Okolického, že priviedol vojakov. Koreňová je chorá, veľmi si praje zajesť bryndzových halušiek. Ondrej je nešťastný, ide k Áronovi po pol kila múky a bryndze. Áron mu bez kartičky nechce dať, ale keď vidí Ondrejov strašný pohľad, nakoniec mu predsa len dá. Ilčíčka urobí halušky. Koreňová je rada, že má halušky, ale nevládze ich vložiť do úst. So šťastným úsmevom zomrie.
XII. kapitola:
Adam je stále u švagra, občas príde do Ráztok pozrieť malého Adama. Raz v noci začuje na holi notárovho psa a rozhodne sa počkať si na neho. Nazve ho starou babou, lebo mu nechce povedať pravdu o Eve. Okolický sa naštve a povie mu, že Eva sa mu sama ponúkla, on ju odmietal. Adam mu neverí, zatrasie ním a vtom Okolického trafí šľak.XIII. kapitola:
Okolického, sotva dýchajúceho, prinesú domov. Hneď prikáže žandárom, aby chytili Adama. Žandári prídu k Trnčíkovi a pýtajú sa ho na Adama. Klame im, že nevie, kde je a pošle ich opačným smerom, ako išiel Adam. Oni idú ale do lesa, ako Adam, lebo tam sú ostatní žandári. Adam sa žandárom úspešne vyhne a poberie sa do Ráztok. Grünberg naláka Kristu do školy, zamkne sa s ňou a zapchá jej ústa. Vtedy vojde druhými dverami Adam, udrie a poviaže Grünberga. Krista ujde domov.
XIV. kapitola:
Ľudia sa buď modlia alebo si chcú užiť život naplno: niektorí pijú, vdovy zvádzajú nedospelých chlapcov, dievčatá behajú za vojakmi, ženy bez hanby chodia tehotné, aj keď mužov majú na vojne. Lányi stále nahovára Kristu, aby šla do mesta, stretáva sa s ňou každý deň, nakoniec sa s ňou vyspí a hrdo sa postaví pred Grünberga. V Ráztokách vypukne červienka. Deti zomierajú, ľudia prestávajú chodiť do kostola.
XV. kapitola:
Nemanželské dieťa Evy Hlavajovej tiež zomrie na červienku. Na jeseň nákaza zmizne. Ilčíčka sa stará o malého Adama, vyhlasuje, že páni im posielajú vápno, ale múku nie. Jedna vdova, vidiac svoje dieťa v kŕčoch, zo zúfalstva alebo z nevedomosti naleje ešte horúce vápno do chorého dieťaťa, ktoré umrie v strašných bolestiach. Nešťastná matka sa obesí, ľudia ju neodsudzujú, iba poľutujú. Bolesťou ohlušení ľudia začnú hľadať útechu v alkohole. Sú to hlavne ženy a matky, ktoré prišli o svoje deti. Vyniká medzi nimi Matajka, silná, vysoká žena s pohybmi chlapa a smelou rečou paholka. Kaplán Létay príde raz do krčmy a vyháňa ženy domov. Matajka ho pošle späť do kostola, nech si tam rozkazuje.
XVI. kapitola:
Krista si stále namýšľa, že Lányi ju dostane z Ráztok, ale vycíti, že Lányi k nej už necíti to, čo predtým. Povie mu to, Lányi sa urazí a niekoľko dní sa jej neozve. Chváli sa pred vojakmi, ako Kristu oklamal. Kriste konečne dôjde, že ju Lányi oklamal, zanevrie na všetko, chce sa len pomstiť.
XVII. kapitola:
Po dedinách sa ozývajú výkriky: „Nech žije sloboda!“ „Preč s vojnou!“ Vojaci sa vracajú z frontu, opíjajú sa, prinášajú zvesti, že vo svete sa rabujú a bijú páni. To pripomenulo ľudu na dedinách, že aj on má svoje účty s pánmi nevyrovnané. Prišlo im na um, čo za štyri a pol roka prežili, podstúpili a – nevedeli si predstaviť, že to všetko by malo byť len tak nič pre nič zabudnuté.
XVIII. kapitola:
Okolický sa dozvie, že vojaci prichádzajú ozbrojení a zľakne sa. Prikáže, nech každého odzbroja. Hlavaj príde do krčmy, kde sa všetci opíjajú. Zaútočia na Árona, lebo si spomenú, ako sa k nim správal predtým. Prídu žandári a vyzvú ľudí, aby sa v mene zákona rozišli. Chlapi zaútočia aj na nich. Adam ich odhovára, nech si ich nechajú napotom a ženy pošle domov.
XIX. kapitola:
Na Áronov podnet privedú Kúrňavu do školy a zbijú ho do krvi. Ľuďom je Kúrňavu ľúto, uvedomia si, že aj on je jeden z nich. Adam navrhne, aby odzbrojili stráže, čo chodia po dedinách. Györi, veliteľ vojakov, povie Okolickému, že odchádzajú z dediny, lebo sa nenechajú roztrhať dedinčanom. Nahovára aj Okolického, aby odišiel s nimi, ale on nemôže, je chorý. Okolický si uvedomí, že počas života robil len zlo, prikáže slúžke baliť, ale nevie, ako to všetko odnesie. Keď Ilčíčka vidí, kto všetko sa vracia z vojny, rozplače sa, lebo jej syn sa nikdy nevráti.
XX. kapitola:
V okolitých dedinách sa strhávajú bitky, žandári strieľajú po ľuďoch, ľud sa búri. Ráztočania to počúvajú s nadšením. Lányi navštívi s vojakmi Kristu, udobruje si ju, ale Krista ho udrie po tvári. Príde Adam s chlapmi a odzbroja vojakov. Poviažu ich a zatvoria do humna. Ďalších vojakov hodia chlapi do jám na zemiaky. Hlavaj zavelí ísť do školy. Domin sa bojí, aké následky bude mať to, že má v stajni vojakov a radšej ich pustí. Vyberú sa do strážnice k žandárom.
XXI. kapitola:
27. 10. 1918 sa Ilčíčka poberie k žandárskej strážnici. Pridajú sa k nej aj ďalší. Ilčíčka chce od Györiho, aby jej dal syna. Pevne ho drží, keď tam zrazu priskočí vojak s bodákom a prepichne Ilčíčku. Nastane zmätok a boj. Odzbrojených vojakov vyvlečú na dvor, stiahnu im nohavice a došľahajú ich opaskami. Potom sa poberú k Áronovi.
XXII. kapitola:
Ilčíčka je mŕtva. Nik sa nezarazil nad tým, ako zomrela. Najsilnejším pocitom, ktorý toho dňa panoval v Ráztokách, bola azda hrdosť, vedomie sily, že sa nezľakli vojska, vrchnosti, pred ktorou sa toľké roky triasli. I ožili vtedy náramne, vystreli sa po toľkoročnom hrbení. Vedomie, že majú ruky a ony že sú strašné nástroje, ktorými sa dá biť, zabíjať, udrelo im do hlavy. Cítili sa ako chlapci, ktorým dali strelnú zbraň do ruky a poslali ich do lesa. ‚Predsa nie sme takí slabí, ako by sa zdalo,’ mysleli si, ‚hľa, môžeme aj zabíjať.’ Bola to pre nich nová možnosť, nový, ohromujúci obzor. Zúrili a borili, len akoby sa chceli presvedčiť, či naozaj sú takí mocní.
XXIII. kapitola:
Okolický chce od Vorčiaka, aby ho odviezol do Vranova. Vorčiak ho odváža skrytého vo voze so slamou. Chlapi ho však zastavia, a keď zistia, že je v slame notár, prinútia ho ísť k Áronovi. Ľudia posadia Okolického do vody, kde sa utopila Eva.
XXIV. kapitola:
Ráztočania lejú Áronovi a jeho žene nasilu do úst alkohol. Ráztočania, mäkký, poddajný ľud, čo toľké roky dal sa hniesť príkorím, zmenil sa na živý, mocný bič, vystrel sa vo vzduchu, zapráskal a po dlhom váhaní, okolkoch zaťal do živého. Ľudia rozbíjajú všetko, čo im príde pod ruku, každý si chce vziať čo najviac domov, berú dokonca aj periny a posteľ. Poberú sa aj k notárovi a vyrabujú mu dom. Ondrej sa smeje pri priekope, kde sedí Kúrňava v sukni od Áronky. Vedľa neho je Komár s vyvráteným obsahom žalúdka. Na poludnie zvonia zvony a ľudia si uvedomia, čo robia, váhajú, či pokračovať alebo sa modliť. Modliť sa ale môžu aj zajtra, takže pokračujú. Adam, vidiac všetko, čo sa robí, vojde do Áronovho domu, a keď sa vráti, zo strechy vyšľahne plameň. Dav nechá všetko tak a zmätene uteká.
„Čo si to urobil?“ zašepkal Kramár, zarazene hľadiac na Hlavaja, opierajúceho sa chrbtom o plot. „Ako vidíš.“ Potom sa zasmial. Zasmial. A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!
•unanimistický román (una anima – lat. jedna duša) s kolektívnym hrdinom
•autor zobrazil nekontrolovateľný sociálny pohyb dediny ako celku, nevytvoril klasickú hlavnú postavu, ktorá by bola nositeľom deja
•vplyv Dostojevského, ale tu nejde o zločin a jeho potrestanie, ale o etický princíp viny a trestu:
1. Čatár Róna neľudsky zaobchádza s podriadenými vojakmi, provokuje hlavne Štefana Ilčíka, ktorý ho v afekte zabije – vina, ktorá je potrestaná podľa práva – trestom je smrť.
2. Za zneužitie sľubuje Okolický Eve vybavenie návratu jej muža z frontu – je to morálny prečin s následkami, ale ona nedokáže žiť s toľkou potupou a utopí sa – trestom je smrť.
3. Tragédia – potrestanie notára Okolického kolektívom dediny.
•autor konanie Ilčíka a Hlavajovej ospravedlňuje a odôvodňuje
•autorovým zámerom bolo vystihnúť vnútorný svet ľudí