Maxim Gorkij (1868-1936)

Maxim Gorkij (Alexej Maximovič Peškov) je kľúčovou postavou sovietskej ruskej literatúry. Jeho dielo svojimi ideovými a umeleckými kvalitami, silou spoločenského dosahu otvorilo novú etapu vo vývine ruskej literatúry. Gorkij položil základy socialistického realizmu, a tým ovplyvnil tvorbu mnohých spisovateľov svetovej literatúry. Význam jeho tvorby spočíva aj v tematickej presnosti a v druhovej bohatosti. Písal prózu, drámy, poéziu (Dievča a smrť). Tematické okruhy tvorby boli predurčené jeho životnými cestami.

Od piatich rokov, po smrti otca, žil v rodine starého otca. Choroby, týranie a bitky zapĺňali mladosť Peškova. Len stará matka mu vštepila obdivuhodnú vieru v ľudské šťastie.

Od desiatich rokov si zarábal rozličnými prácami a spoznával biedu najnižších vrstiev spoločnosti. Tu ľudia žili na úrovni otrokov, zo života sa strácali ako veci. Nemal školské vzdelanie, no morálna sila ho viedla ku knihám a do revolučných krúžkov.

Vedomosti a spoznávanie revolučnej sily ho presviedčali o možnosti vrátiť utláčaným ľuďom ich ľudskú dôstojnosť. Vzdelával sa a poznával krivdy i veľkosť ruského ľudu. Putoval temer po celom Rusku. Vo svojej pamäti Peškov nahromadil nevyčerpateľné bohatstvo poznania. Keď mal dvadsaťtri rokov, vyšla mu prvá poviedka Makar Čudra (1892). Človek z ľudu, samouk Peškov zmenil sa na Gorkého, profesionálneho spisovateľa a revolucionára. Gorkého, búrliváka revolúcie, cárska vláda väznila, dala ho pod stály policajný dozor a nakoniec musel odísť do cudziny. Spoznal Európu i Spojené štáty americké. V Taliansku sa liečil na tuberkulózu. V spisovateľskej praxi však neúnavne pokračoval. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii združoval okolo seba mladých spisovateľov, viedol formovanie socialistickej literatúry v Sovietskom zväze.

Začiatky Gorkého tvorby tvoria poviedky. V tzv. bosáckych poviedkach drsnými ťahmi vykreslil obrazy prostredia a portréty ľudí, ktorým spoločnosť uprela právo na život. V ich predstavách o ľudskom šťastí však odhaľuje iskierky ľudského citu a dobra. V romantických poviedkach temno spoločnosti policajného teroru a morálneho úpadku presvietil ideálmi priateľstva, obety a slobody (Pieseň o sokolovi, Stará Izergiľ). Na rozhraní 19. a 20. storočia prehlbuje sa realistické videnie Gorkého tvorby. Jeho diela z tohto obdobia odkrývajú pravú tvár ruského meštiactva. Adresný útok proti vykorisťovateľom vedie cez postavy uvedomelých robotníkov ( napr. Nil v hre Meštiaci). Do tohto obdobia patrí román Foma Godejev (1899), hry Meštiaci (1901), Na dne (1902).

Román Matka(1906) a drma Nepriatelia (1906) sú prvými dielami socialistického realizmu. V nich na základe priamych zážitkov umelecky pravdivo zobrazil vývin triedneho uvedomenia ruskej robotníckej triedy až do jej revolučného vystúpenia.

Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii Gorkij v románoch a drámach prehĺbil svoje triedne a umelecké videnie. Zobrazil celú dejinnú cestu ruskej spoločnosti po jej vstup do epochy socializmu (romány Podnik Artamonovovcov, Život Klima Samgina, dráma Jegor Bulyčov a iní, Dostigajev a iní, Vassa Železnovová.