Ján Kollár sa narodil 29.júla 1793 v Mošovciach. Svoje spomienky na detstvo, rodinné prostredie, na latinskú školu v Kremnici, Banskej Štiavnici, lýceum v Bratislave, na univerzitné štúdia v Jene veľmi živo vyrozprával v knihe Paměti z mladších let života Jána Kollára sepsány od něho samého, ktoré vyšli až po jeho smrti.

Otec, remeselník a richtár, povinný ešte robotami na panstve, z ktorých sa vykupoval, chcel mať v synovi nástupcu a pomocníka. No syn sa vzoprel vôli panovačného otca a odišiel z domu, živil sa sám ako výpomocný učiteľ, neskôr ako žiak lýcea v Banskej Bystrici súkromným vyučovaním. Po trojročnom štúdiu v Bratislave (1812-1815) odišiel za vychovávateľa do Banskej Bystrice, kde sa zoznámil so Samuelom Rožnayom, vtedy už známym prekladateľom antickej i slovanskej poézie.

Sčítaný v klasickej i v novšej literatúre, oboznámený so snahami národnej literatúry prichádza ako dvatsaťštyriročný do Jeny zavŕšiť svoje teologické štúdia. Neskôr upriamil svoju pozornosť k najstarším dejinám Nemecka v súvislosti s dejinami Slovanov. V miestnych názvoch miest, dedín a riek poznával dedičstvo slovanského jazyka, ktorý podľahol ponemčeniu. Dejiny mu pripadali ako reťaz násilí, spáchaných na slovanských národoch. V tých chvíľach mu boli posilou Herberove myšlienky o budúcom rozkvete slovanskej kultúry.

Na jar 1819 sa pri návrate do vlasti v Bratislave zvítal s Palackým, s ktorým si vymenil náhľady na súčasný neblahý stav národa a povzbudil sa v odhodlaní pracovať na jeho kultúrnom povznesení. Toho istého roku prijal miesto kaplána evanjelickej cirkvi v Pešti. Tu prekonával ťažké boje o osamostatnenie a oddelenie slovenskej cirkevnej obce od nemeckej, ako aj o zabezpečenie slovenskej školy.

Zaťažený povinnosťami kňaza a starosťami o školu nemohol sa venovať literatúre naplno. Mladistvé nadšenie, z ktorého vzniklo jeho najznámejšie dielo Slávy dcéra, pohaslo. Jeho záujem sa sústredil najprv na otázku spisovného jazyka, pričom sa snažil češtinu reformovať a slovakizovať, operujúc teóriou ľubozvučnosti bez ohľadu na zákonitosť jazyka. Ďalej organizoval zbieranie ľudových piesní a študoval kultúrne dejiny Slovanov. Okolo neho sa sústreďovala i chorvátska a srbská mládež. Jeho básne sa prekladali do slovanských rečí, do nemčiny, angličtiny, ba niektoré aj do maďarčiny.

Jeho slávy dcéra aktivizovala mládež na lýceu v Bratislave a bola silným impulzom pri vznikaní celej štúrovskej básnickej školy. V roku 1935 sa oženil so svojou Mínou (F.Schmidtová), s ktorou sa zoznámil v Lobede, kde zastupoval jej otca - farára pri bohoslužbách. Domácnosť viedol po nemecky. Podporoval hnutie mladej slovenskej generácie a svoje známosti vo vyšších kruhoch využil na získanie povolenia pre Štúrove Slovenskie národnie noviny. Za revolúcie roku 1848 odišiel z Pešti do Viedne, kde sa stal profesorom slovanských starožitností a poradcom vlády v otázkach slovenského školstva a spisovného jazyka Slovákov. Zomrel 24.januára 1852 vo Viedni. Jeho Slávy dcéra, ako i jeho koncepcia slovanskej vzájomnosti mali i naďalej dôležitú úlohu v národnooslobodzovacom hnutí a kultúrnom živote Slovákov.