Rudolf Fabry- Ja je niekto iný- Prvé stretnutie s Féneom

ZANECHAJTE NÁDEJE
vy všetci ktorí ste
a viďte budúcnosť cez ťažké závesy tušenia
tú strašnú chvíľu posledného dychu
5 keď zrazu sa ukončia všetky slávnosti
ako tragač vyšinie sa telo zeme z cesty

Sústavu stálic zastihne besná triaška
horšia než podúcnica
napádajúca sprievod flagelantov

10 Súcno sa bude podobať vajcu škovránka
ba vylúpnutému oku ryby
na ktoré mlátiš chrbtom ruky

Slnce odletí za svojím tieňom
na vŕšok všetkej tej hrôzy

15 Hadité stoky vôd zalejú obzor zeme a nebies

Kto potom pomôže prosiacemu ľudstvu
keď ľudia so psami zaľahnú do údolia osamelosti
obalení povetrím ktoré vylučuje krvavú rosu

Dobro sa zamení zlom
20 a ústa človeka zmenšené na rozmer pijavice
neprehlušia túto muziku smrti

Pečate neciteľnosti budú mať na hrudi tí
čo neutiekli pred smrťou
a hroby prevrátia sa jeden za druhým
25 vysýpajúc obsah ako kuchár múku z dlane

Niet už moci proti zmeraveniu tohto pohybu

Nekonečnosťou poletia skaly zmenené na páper popola
jak ovady víriace v zdochlinách
poletia hory so zvesťou zničenia

V 30. rokoch 20. storočia slovenskú poéziu obohatila svojimi prvotinami skupina básnikov vedených zásadami umeleckého štýlu nadrealizmu. Spolu sa usilovali o poéziu nového videnia, odsunuli nabok tradičné hodnoty s cieľom šokovať, kritizovali meštiactvo, no i ľudáctvo a fašizmus. Odtrhli sa od zachovaných spoločenských konvencií, nechali priestor svojmu podvedomiu a rozumnému spracovaniu vzali priestor. Svoje voľné myšlienkové pochody vyjadrili básnici ako Vladimír Reisel, Pavel Bunčák, či Štefan Žáry. Takisto Rudolf Fabry vstúpil do svojho podvedomia a to, čo tam našiel, začal spájať do nadrealistických reťazí veršov. Mal talent pravdivo a priamo posunúť čitateľa do pozadia bez zbytočných okľúk. Vychádza s pravdou von niekedy až surovým spôsobom. Zvlášt pocity z povojnového obdobia s prorokovaním záhuby sveta.

Jeho umelecké hľadačstvo vyvrcholilo v zbierke Ja je niekto iný (1946). Prevládajú v nej apokalyptické vízie očami autora schopného vykresliť ich s neuveriteľným zmyslom skĺbiť alegóriu s presnosťou svojich myšlienok. Takistu sú tu básne určené jeho milej napísané perom smútku, nenávisti a zároveň nezabudnuteľnej lásky. Poeta sprevádza ,,diabol metafory" Féneo. Dôvod vsadenia práve tejto postavy je myslím jasný a zároveň diskutabilný. Vysvetlením by bolo, že Féneo ako diabol pozná i druhú tvár sveta, o ktorej je schopný informovať i nás. Prorokuje, zatracuje i vysvetľuje.
V tejto básni sa básnik vzdáva nádejí a povzbudzuje k tomu istému aj čitateľa. To všetko pod pokušením Fénea. Z básne je citeľná absolútna bezmocnosť a nenávratnosť zo zla. Nesie sa v pesimistickom tóne. Prvým veršom a zároveň nadpisom básne sú slová vystihujúce jej poslanie ,,zanechajte nádeje" (1). V nasledujúcich riadkoch zároveň vyzýva nahliadnuť do budúcnosti pravdivo, z iného pohľadu a zložiť si ružové okuliare ,,cez ťažké závesy tušenia" (3). Ľudia si pomaly uvedomujú skazu a bezmocnosť, ,,ukončia všetky slávnosti" (5) a prestanú sa oddávať radostiam života, čo je však skôr len zbožnou predstavou autora, než skutočnosťou, snaží sa len chabo varovať. V siedmom verši používa zvukovú figúru, zvýrazňuje sykavky, čím len zdôrazňuje jeho význam. Upozorňuje, že čo bolo dané a všetci na to boli zvyknutí, to sa zrazu stráca. Je to akýsi symbol úpadku, keďže verš útočí na to, čo sa považuje bežným. Veršom ,,ba vylúpnutému oku ryby" (11) naráža na surovú živočíšnosť a čerpá z naturalizmu. Spája ho s človekom, čitateľom, ,,mlátiš chrbtom ruky" (12).

Slnce odletí za svojím tieňom
na vŕšok všetkej tej hrôzy (13-14)

Na dovŕšenie a zdokonalenie uvedomenia si zániku nám básnik berie i ten posledný zdroj svetla a nádeje, ktorý akoby odchádzal dobrovoľne, na čo využíva personifikáciu ,,slnce odletí".

Kto potom pomôže prosiacemu ľudstvu
keď ľudia so psami zaľahnú do údolia osamelosti
obalené povetrím, ktoré vylučuje krvavú rosu

Rečníckou otázkou ukazuje na ľudstvo odkázané samo na seba. Ďalej pokračuje postrehom, že ľudia si už k sebe nenájdu cestu, čo skrýva za vzťah človek-pes. Ľudia strácajú jeden druhého pod vplyvom spločnosti a príchodom nových hodnôt. V poslednom riadku ,,obalení povetrím" cítime všadeprítomnú smrť symbolizovanej krvavou rosou.

Dobro sa zamení zlom
a ústa človeka zmenšené na rozmer pijavice
neprehlušia túto muziku smrti

Náhle nastupuje zlo. Vľúdnosť a otvorené srdce odchádza, človek sa stáva egocentrickým konzumným tvorom a tým sa rýchlejšie približuje skaze.

Pečate neciteľnosti budú mať na hrudi tí
čo neutiekli pred smrťou
a hroby prevrátia sa jeden za druhým
vysýpajúc obsah ako kuchár múku z dlane

V spoločnosti vládne nával negatívnych citov z vojny, necítia už len tí, ktorí sú mŕtvi. Hroby vysýpajú svojich mŕtvych v snahe ukázať svetu množstvo a zbytočnosť obetí.

Nekonečnosťou poletia skaly zmenené na páper popola
jak ovady víriace v zdochlinách
poletia hory so zvesťou zničenia

Zlo sa rozsype po celom svete ako rýchlo šíriteľný tovar, ktorému prajú okolnosti, všetko nakoniec pohltí ničota a smrť.

Strofy nemajú pravidelný počet veršov, avšak básnik presne vyjadril svoju myšlienku, v čom mu pomohlo i toto usporiadanie a zloženie básne z metrickej stránky. Autor uprednostňuje voľný verš, jednotlivé verše sa nerýmujú (schéma a b c d).

Čo sa architektoniky básne týka nemá určité pravidelné usporiadanie, básnik kládol dôraz skôr na význam veršov, ktoré majú vo všetkých strofách rovnakú hodnotu, nedelí básne) na dynamickejšie a pokojnejšie časti. Na začiatku vyzýyva čitateľa, pokračuje voľným spádom, plynule nadväzje na predošlý verš, v strede núti čitateľa znova sa zamyslieť (16-18) a dielo ukončuje definitívnym záverom.

Záver

V povojnovom období je pochopiteľný postoj básnika nadrealizmu. Dokázal podať obraz sveta pravdivo, priamo, miestami až surovo, čím len zdôraznil myšlienku. Z básne čitateľ akoby čítal jeho momentálne myšlienkové pochody, no nielen tie na papieri, ale všetky, ktoré im možno predchádzali a uvádzajú nás do lepšieho pochopenia tohto umeleckého smeru. Zbierka sa pre mňa stala maximálne pesimistickým vrcholom jeho tvorby, v ktorej ukázal všetok svoj talent, zámer šokovať a predovšetkým skúsenosti z predošlej tvorby.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rudolf Fábry - Ja je niekto iný - Prvé stretnutie s Féneom