Rudolf Fabry- Ja je niekto iný- Prvé stretnutie s Féneom

ZANECHAJTE NÁDEJE
vy všetci ktorí ste
a viďte budúcnosť cez ťažké závesy tušenia
tú strašnú chvíľu posledného dychu
5 keď zrazu sa ukončia všetky slávnosti
ako tragač vyšinie sa telo zeme z cesty

Sústavu stálic zastihne besná triaška
horšia než podúcnica
napádajúca sprievod flagelantov

10 Súcno sa bude podobať vajcu škovránka
ba vylúpnutému oku ryby
na ktoré mlátiš chrbtom ruky

Slnce odletí za svojím tieňom
na vŕšok všetkej tej hrôzy

15 Hadité stoky vôd zalejú obzor zeme a nebies

Kto potom pomôže prosiacemu ľudstvu
keď ľudia so psami zaľahnú do údolia osamelosti
obalení povetrím ktoré vylučuje krvavú rosu

Dobro sa zamení zlom
20 a ústa človeka zmenšené na rozmer pijavice
neprehlušia túto muziku smrti

Pečate neciteľnosti budú mať na hrudi tí
čo neutiekli pred smrťou
a hroby prevrátia sa jeden za druhým
25 vysýpajúc obsah ako kuchár múku z dlane


Niet už moci proti zmeraveniu tohto pohybu

Nekonečnosťou poletia skaly zmenené na páper popola
jak ovady víriace v zdochlinách
poletia hory so zvesťou zničenia

V 30. rokoch 20. storočia slovenskú poéziu obohatila svojimi prvotinami skupina básnikov vedených zásadami umeleckého štýlu nadrealizmu. Spolu sa usilovali o poéziu nového videnia, odsunuli nabok tradičné hodnoty s cieľom šokovať, kritizovali meštiactvo, no i ľudáctvo a fašizmus. Odtrhli sa od zachovaných spoločenských konvencií, nechali priestor svojmu podvedomiu a rozumnému spracovaniu vzali priestor. Svoje voľné myšlienkové pochody vyjadrili básnici ako Vladimír Reisel, Pavel Bunčák, či Štefan Žáry. Takisto Rudolf Fabry vstúpil do svojho podvedomia a to, čo tam našiel, začal spájať do nadrealistických reťazí veršov. Mal talent pravdivo a priamo posunúť čitateľa do pozadia bez zbytočných okľúk. Vychádza s pravdou von niekedy až surovým spôsobom. Zvlášt pocity z povojnového obdobia s prorokovaním záhuby sveta.

Jeho umelecké hľadačstvo vyvrcholilo v zbierke Ja je niekto iný (1946). Prevládajú v nej apokalyptické vízie očami autora schopného vykresliť ich s neuveriteľným zmyslom skĺbiť alegóriu s presnosťou svojich myšlienok. Takistu sú tu básne určené jeho milej napísané perom smútku, nenávisti a zároveň nezabudnuteľnej lásky. Poeta sprevádza ,,diabol metafory" Féneo. Dôvod vsadenia práve tejto postavy je myslím jasný a zároveň diskutabilný. Vysvetlením by bolo, že Féneo ako diabol pozná i druhú tvár sveta, o ktorej je schopný informovať i nás. Prorokuje, zatracuje i vysvetľuje.