(novela)

Dej:

Ondrej Baláž, manžel a otec dcéry, prichádza po 17 rokoch domov z vojny. Vo vojne prišiel o ľavú nohu (od kolena nadol). Na bojisku ho našli ležať, vyliečili, kamsi vyviezli a nechali ho tam. Zabudli na neho ako na zbytočnosť. Ľudia doma ho považovali za mŕtveho.
Teraz sa vracia domov, pomaly o barlách vstupuje do dediny, obzerá a rozpamätúva sa, až podíde k jednému kvádru – Pomníku obetiam svetovej vojny, kde okrem iných je napísané aj jeho meno:

Ondrej Baláž, *16.2.1887 

Prešiel prstom písmeno za písmenom a zastavil sa pri krížiku: Umrel... Dátum smrti chýbal...
Prestal existovať pre všetkých . Vtom momente prestal byť Ondrejom Balážom. Cíti sa byť neznámy, nepotrebný, zmätený. Ťažko a so zvesenou hlavou vlečie sa dolu cestou. Automaticky prejde cez potok a jarmočný rínok, okolo sypární. Tu sa zháči. Hľa, dom Ondreja Baláža. Díva sa na neho cudzo a bezcitne. Pripomína mu akési dávne príhody.
Prikráda sa k svojmu domu ako zlodej. Otvára dvere, uvidí ohnisko a pri ňom svoju ženu – svoju milovanú ženu, rovnako krásnu ako pred 17 rokmi. Chvíľami má chuť celému svetu vykričať, že on – Ondrej Baláž žije, no vždy sa zháči a neurobí to. Žena ho nespoznáva a on sa teda vydáva za úbohého pocestného a poprosí ju o kúsok jedla. Pri rozhovore zisťuje, že ich dcéra Miluška zomrela na „španielku“ a ona má teraz druhého muža. Vraví, že Ondreja Baláža poznal, boli spolu v nemocnici, keď zomieral na otravu krvi. Prezradil jej aj dátum ( svojej imaginárnej ) smrti. Uľavilo sa jej, že nebola svojmu „mŕtvemu“ mužovi v tom čase neverná, keďže v tej dobe si našla druhého. Vtedy jej notár poradil, aby ho úradne potvrdili za mŕtveho.
Jeho prítomnosť privádzala ju na myšlienky o jej prvom mužovi, ktorý je mŕtvy. Ale netreba rušiť pokoj mŕtveho. Mala svojho muža rada a rada by mu bola dala viac, keby jej ho vojna nebola vzala z náruče.
Ondrej si uvedomuje, že s druhým mužom je dlhšie, ako bola s ním. S tým už nič nenarobí. Nechce nič pokaziť, keďže jeho žena sa s jeho smrťou už zmierila.
Na druhej strane je pokojný, lebo vie, že ho kedysi milovala a život ide ďalej! Zmierený so skutočnosťou, že tu by už zbytočne narúšal pokoj novej rodiny, sa poberie svojím životom ďalej.
Berie teda barlu pod pazuchu, napraví si tanistru na prsiach a podíva sa na ženu. „Zdraví ostaňte“. Mädlí čiapku v prstoch, chce ešte čosi riecť, za čosi poďakovať, o čosi poprosiť. No všetko je strašne vzdialené, nedostihnuteľné a nie dôležité. Žena sa za ním díva nemo a meravo.

A von svieti slnko, osuheľ sa zdvihla, vzduch je zasa priezračný a nebo sa prívetivo nakláňa k tvári človeka spravodlivého.