Ondrej tak aj vykoná. Aduš je zhrozený, lebo pod jaseňmi sú pochovaný jeho rodičia a predkovia, nechcel ich obrať aj o posledný odpočinok. Aduš si uvedomuje, ako veľmi zle žil. Sľúbi Ondrejovi, že o týždeň mu desiatku vráti a tak sa aj stalo. Ešte v ten rok zomrel báčik z Chochoľova. Aduš Domanický plakal, jedni hovorili, že preto, lebo zostal na tenkom ľade; iní zas, že mu bolo ľúto, že musí báčika pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu. Na najbližšom jarmoku Aduš všetky peniaze vrátil a Ondrej sa odplatil gazdovi za nocľah i stravu i dobru radu. Onedlho zomrel starý báčik z Chochoľova, no Aduš nedostal to, čo si bol navymýšľal. Nech už bolo ako chcelo, ale od pána Aduša už nikdy nik nepočul to známe: ,,Keď báčik z Chochoľova umrie...“

Umelecké jazykové prostriedky:

- epiteton : svätá chvíľa, známy človek, kamenný náhrobok, mŕtve telo,...
- prirovnanie : rovné ani svieca, plakal ako dieťa,...
- personifikácia : slovo nachádzalo,...
- zdrobneniny : kotúľka, ženička, dverčiatka, priestorok, ...
- pejoratíva: luciferisko, grobianka...
- metafora : pohodil rukou, svetlo sa mu vkradlo do duše, v pohľade nebolo hnevu, ožila v ňom nádej, nočný mráz vykúzlil na sklo rastlinu,...

Citáty:

„Čo vycigánčiš na tom nemáš požehnania.“
„Aspoň nech vedia, čo majú za syna. Nech sa oni zaň hanbia, keď on nemá hanby.“
„Či dnes, či o dvadsať rokov – jeho majetok mi neujde.“
„Nech bolo, ako chcelo, ale od pána Aduša už nikto nikdy viac nepočul známe slová ´Keď báčik z Chochoľova umrie...´.“