Román Ladislav (1838) je z hľadiska vývinu slovenskej prózy pozoruhodný z viacerých hľadísk, estetických i ideových. Kuzmány toto dielo napísal v spisovnej češtine a román je označovaný ako ,,všeslovanský“. ,,Zo všetkých pohrôm, ktoré sa kedy privalili na všeslovanský národ či už vinou krivého osudu, či zo strany zlých susedov, ani jednu nepokladám za takú nešťastnú a nakoniec záhubnú, ako našu roztrieštenosť v spisovnom jazyku.“ (Kuzmány – Pišút, 1986, s. 140). Bol to román určený vzdelanému čitateľstvu.

Formou patril ešte do klasicizmu, ale propagoval romantickú poéziu (Mickiewicza, Puškina). Autor ponúka kritiku klasicistickej a výklad romantickej poézie, úvahy o národnostnej otázke, o slovanskej vzájomnosti, o náboženstve. Kuzmány týmto románom konkretizoval úlohy inteligencie v živote národa.

Román má kompozične dve roviny, jednu dejovú, druhú ,,filozofickú“ či úvahovú. Obe roviny románu sú spojené postavami, z ktorých každá je zaujatá nejakou vysoko mravne–spoločenskou ideou. Ladislav je mladý právnik, zaujatý aj otázkami literatúry a umenia, jeho otec, vidiecky šľachtic a statkár, dobrovoľne sa zriekajúci privilégií svojho zemianstva, je zaujatý výchovou ľudu a hospodárskymi reformami, Ladislavov vychovávateľ Ľuboš je filozof a estét, pôvodom Poliak, oduševnený za romantickú poéziu a za Mickiewicza, odchovanec Ľuboša, maliar Konrád, tiež Poliak, je oduševnený za romantickú poéziu a za nezávislosť Poľska. Farár Váhorád je ideálny typ učiteľa a vychovávateľa. Ladislavov priateľ, ruský maliar, je nadšený umením talianskych majstrov a verí vo veľkú budúcnosť Ruska. Ladislavov spolucestujúci Srb Radić bojoval desať rokov za slobodu Grékov.

Všetky tieto postavy stelesňujú časové pokrokové snahy: vzdelanosť, umenie, demokratičnosť, boj za slobodu národa. Ladislav ako syntéza týchto snáh predstavuje ideálny typ národného vzdelanca, prvý svojho druhu v slovenskej próze, ktorý sa potom zjavuje v prózach štúrovcov i v prózach Svetozára Hurbana Vajanského.

Vlastný príbeh románu nemá nijaký silný konflikt. Ladislav vyrastá v Podháji a jeho otec mu je vzorom v príkladnom mravnom správaní. Otec nič nedbá na posmešky starých sedliakov, keď sa snaží pomáhať celej dedine, a najmä mladým ľuďom. Ladislav, už ako dospelý muž, sa zhovára s Ľubošom o poľských i slovenských básňach, o poslaní jednotlivca. Po čase sa s Ľubošom musí rozlúčiť. Ladislavov otec prichýli dievčatko z Poľska, ktorého rodičia sa stratili. Toto dievčatko sa volá Kamilka.

Spolu s Konrádom Ladislav porovnáva antické a romantické postupy básnickej tvorby. Plavia sa na plti, zrazu narazia na skalu a Ladislav zachráni topiaceho sa Konráda. Tento moment je veľmi silný a autor ním deklaruje aj všeslovanskú vzájomnosť.
Ladislav sa zaľúbi do sestry svojho priateľa zo štúdií – Ctiboha, do Hanky, dcéry farára Váhoráda. Po čase sa však s touto rodinou musí rozlúčiť a na príkaz strýka odísť do Trenčianskych Teplíc na bál, kde sa má uchádzať o ruku Gizely z grófskeho maďarského rodu. Tu má skrývať svoju otvorenú národnú hrdosť. Ladislav odmietne návrh bohatého strýka, aby sa ako šľachtic oženil s dcérou magnáta a venoval sa vysokej politike. Vráti sa k Hanke a vyzná jej lásku. Po čase sa musia rozlúčiť a Ladislav sa vráti k otcovi.

Ladislav povie otcovi o láske k Hanke a zisťuje, že Kamilka sa doňho zaľúbila. Trápi ho, že Kamilka sa dúfa v jeho lásku k nej, i keď on ľúbi Hanku. V liste Konrádovi napíše, že i keď Kamilku z celého srdca miluje, predsa sa Hanky nechce vzdať, je preňho nenahraditeľná. Ladislav čoskoro odcestuje do Viedne, odtiaľ cez Chorvátsko do Benátok. Cez Švajčiarsko prechádza do Nemecka, zastaví sa vo Weimare, Postupime a v Berlíne. Píše listy Hanke i Konrádovi, píše o pamiatkach a o všetkom, čo ho zaujalo. Veľkú radosť pocíti, keď prichádza do Čiech. Zdrží sa v Prahe. Je svedkom úsilia Nemcov o násilné i nenápadné ponemčovanie českého národa. Náhodou stretne istého Poliaka, odcestuje s ním do Krakova, zaujme ho poľská kultúra (najmä divadelné umenie), no srdce ho čoraz mocnejšie ťahá k vlasti. Po návrate domov sa vyberie aj do Drieňova a požiada rodičov Hanky o jej ruku. Tí privolia a on, spolu s Konrádom, odídu do Florencie.