O rok neskôr v roku 1520 sa osemnásťročný Viliam vydal na miesto, kde vypukla vojna – čiže do dediny Ripin. Keď prišiel do dediny, myslel si, že sa pomýlil a je niekde úplne inde. Preto sa šiel spýtať do prvého domu či je v dedine Ripin. Vonku bol starký, ktorý ho milo privítal. Hneď ako sa Vilo uistil, či je v dedine Ripin, spýtal sa starkého, kde by sa mohol ubytovať. Starký mu ihneď ponúkol svoj dom.
Po večeri, ktorú varila starká, mu starký rozpovedal príbeh o vojne, presne o takej istej akú mu vyrozprávala jeho mama. Vilo sa robil, že príbeh nepozná a kládol otázky. Veď by mohol zistiť, kde je hrob vraha Lamperta. Starký to hneď povedal. Hrob vraha je na miestnom cintoríne. Je tam aspoň deväť hrobov z roku 1141 no neviem, ktorý je ten správny. Vilo sa poďakoval a šiel si ľahnúť.
Nasledujúce ráno sa išiel pozrieť na miestny cintorín. Zbadal hrobára a poprosil ho, či by bol taký láskavý a poukazoval mu deväť hrobov z roku 1141. Hrobár bol milý a hneď doobeda mu ukázal všetky hroby z toho roku. Vilo sa mu poďakoval a pobral sa od prvého hrobu v druhej rade obzerať okolie. Hroby tu boli veľmi staré, akoby ani v tejto dedine nik neumieral. Pri prvom nezbadal nijakú vežu a tak sa pobral k druhému hrobu v prvom rade. Teraz sa všímal aj vysokú mrežu, no videl len kostolnú vežu. Takto postupne prešiel deväť hrobov. Dva z nich boli kopcovité mohyly zarastené trávou a jeden hrob bol postavený naopak ako iné.
Vrátil sa unavený ani sa nenavečeral a ľahol si spať.
Tento prvý týždeň nemal veľa šťastia. Hľadal vysokú mrežu a neďalekú vežu. No ako chodil hore – dole, nič nemohol nájsť. Prehľadal skoro všetky hroby no nič, keby aspoň našiel ďalší bod! No nič!
Po týždni sa už chcel vzdať, ale šťastie stále prelieta.
Išiel už ku šiestemu radu a piatemu hrobu, tu z ničoho nič zakopol i spadol na nos. Keď sa postavil v hneve si kopol a zasa spadol. Nazlostený a rozzúrený si kvokol a pozeral do trávy čo je v nej. Zrazu z nej vytiahol obrastený päť metrový kríž. Až zvreskol od radosti. No to by bolo pomyslel si. Takže vysoká mreža bol v skutočnosti päť metrový kríž. Na to by nikdy neprišiel. Mal šťastie v nešťastí. Teraz zas hľadal vežu. Jediná veža bola kostolná. Večer prišiel a porozprával sa so starkými. Ani jeden z nich nevedeli či bola niekedy v roku 1141 postavená veža v dedine. Nik mu nepomohol dokonca ani hrobár nič nevedel.
Tak si stále hovoril nech je pokojný, veď veža bola len jedna. Na druhý deň pred deviatou vyrazil ku kostolnej veži. Hneď ako ku nej došiel bolo desať hodín. Celú ju poobchádzal nuž nič, ani mesiac na ňu nezasvietil! Hrozné!
Vrátil sa domov a ľahol si spať.
Ďalší deň sa rozhodol, že poprezerá celú hrobku. Aj tak urobil. Poprezeral ju zvonku, celú ju obišiel asi desať ráz. A odrazu ho napadlo, že poprosí hrobára, či mu požičia od hrobky kľúče. Hrobár mu poprial veľa šťastia, aby si dával pozor, nech sa naňho nič nezrúti.
Vilo otvoril hrobku. Celú polhodinu sa s ňou nadrapoval až v zámke puklo a dvere sa rozleteli.
Celý od prachu vykročil dnu a oprel sa o kamennú truhlu. Truhla sa pohla. Vilo odskočil a za ním sa otvorili tajné dvere. Na toto vôbec nečakal. Len tak z ničoho nič! Bol celý udivený. Teda nestrácal čas, zobral zavesenú fakľu a zapálil ju. Hneď sa okolo neho vytvoril svetelný kruh. Pustil sa chodbou. Táto bola tmavšia ako doma v pivnici, ale nebál sa. Chodba bola dlhá asi tridsať metrov a za ňou bola ďalšia dlhá okolo desať metrov. Za nimi stáli dubové dvere celkom ako u nich doma. Skúsil ich otvoriť. Boli zamknuté. Čo teraz? Šmátral po stenách, nič. Nadvihol fakľu a na strope bolo napísané niečo v latinčine. Keďže sa učil po latinsky ako každý bohatier, mal latinčinu nesmierne rád. Na strope bolo po latinsky napísané: