Povesť - Veľké Ripňany

Rok 1141. Tráva sa jemne vlní a hompáľa v slnečných lúčoch. Vietor zľahka pofukuje a vlní trávu tak pekne, ako keď naráža na oceánske vlny. Slnko sa mäkko usmieva na rozľahlé zelené lúky. Nádherné lúky s rozkvitnutými púpavami sú nachystané na večerný koncert cvrčkov...
Zrazu sa začala otriasať zem. Dunenie stupňovalo a stupňovalo. Tu sa začali vynárať tmavé postavy v posledných bezoblačných slnečných lúčoch dopadajúcich na zem Boli ich celé lúky. Zastali..
Ďaľší hrmot. Ešte silnejší ako predchádzajúci. Teraz bolo vidieť, že postáv, ktoré ešte len prichádzali, je viac ako predtým. Sú v presile. Nastúpili sa a čakali.
Ticho. Ticho. Ticho. Vietor prestal fúkať. Tráva nehybne stála. Slnko rýchlo zašlo za najvyšší kopec.
A keď zašlo, vojaci sa rozbehli oproti sebe...
Začala sa neľútostná a krutá vojna.
... brnenie hrkotalo, zbroje rachotili.
Vojakom tiekol po čele pot. Boli nervózni.
Začala sa vojna Belu II a jeho syna Gejzu II proti najväčšiemu nepriateľovi ich oboch. Otca a syna. Mali menšie vojsko. Hneď na začiatku vedeli, že prehrajú. No nemohli sa vzdať. Oproti nim na čele utekal Župan Lampert z rodu Hunt – Poznanovcov. Ich nepriateľ.
Prečo začala vojna?
Vhodná otázka!
Otec so synom putovali do Nitry už dlho. Niesli poklad. Veľmi skvostný poklad, ktorý si poctivo vybojovali vo Francúzku. A nijakému nevďačnému vrahovi by nemal patriť. Ten poklad niesli kráľovi Kolomanovi, ktorý im pomohol v tých najhorších časoch, keď potrebovali pomoc.
Župan Lampert sa proti nim postavil z nevďačnosti a závisti. Nie len pre poklad. Sklamal ich oddaný príbuzný. Župan Lampert, ktorý založil kláštor benediktínov v Bzovíku, bol nevlastný bratranec Gejzu II a synovec Belu II. Jeho otec Henrich IV bol na výprave, takže na syna nedával pozor a matka nemohla urobiť nič. Župan Lampert neprávom odsúdil svojho staršieho brata pod podozrením, že zabil jeho milenku. Brata odsúdili a nevine zomrel. Belu II zasa upodozrieval, že proti nemu poštval kráľovninho syna. Lenže to nebola pravda, Belu to už poriadne nazlostilo a začala vojna.
Rozbehnutí v najväčšej rýchlosti mysleli len na jedno, sklamú kráľa? Alebo mu poklad prinesú.
Lampert sa rozbehol a napichol na svoj meč Belu II.
Bela padol.
Vytryskla krv. Otec naposledy vydýchol a syn zareval na plné hrdlo. Kričal, kričal a plakal. Bol plný nenávisti.
O dve hodiny neskôr sa Lampert zmocnil pokladu. Gejza sa dal na ústup. Nepodarilo sa mu zvíťaziť. Sklamal kráľa!

O šesť rokov neskoršie v roku 1156 v Nitre šiel Gejza do paláca ku kráľovi.
Kráľ ho vypočul a potešil sa. Myslel si, že ho sklamal. No nebolo to tak. Bojovali za neho. A prehrali.
Gejza II sa však nevzdal. Nemohol dovoliť, aby nejaký nevlastný bratranec pozabíjal jeho rod. Po posilnení a prebratí starostí po otcovi vytvoril také vojsko, že v roku 1155 porazil Lamperta ako nič. Rozprášil ho ako všivavého psa! Našiel poklad a priniesol ho kráľovi. Ten mu ho zato, že bol taký odvážny a chrabrý, nechal a dovolil mu vybudovať si mesto blízko Nitry.
Gejza sa potešil a tam kde zabil Župan Lampert jeho otca začal stavať mesto Pin. Mesto bolo bohaté, úrodné a také ľudnaté ako nijaké v jeho okolí. Obyvatelia boli veľmi spokojní a spolunažívali. Sťahovalo sa sem mnoho ľudí.
Mimoriadne veľa miest mu závidelo a chceli vedieť, prečo je tam tak príjemne a pôvabne.
Povrávalo sa, že Gejza II mal poklad, ktorý rozdelil na dve časti.
Jednu menšiu a druhú väčšiu.
Niekde ho zakopal alebo skryl s tajnými šiframi a nechal od neho kľúč v nejakom texte, ktorý je uchovaný u jeho najväčšieho priateľa. Gejza zomrel a nik nepoznal jeho tajomstvo, ktoré si so sebou zobral do hrobu.
V roku 1456 mesto skoro zaniklo. Premenovalo sa na dedinu Ripin.

*****
Viliam sa hral doma v paláci Jagehabovcov so svojou sestrou, pretože ich rodičia išli na kráľovský dvor. Aj keď sa mu veľmi nechcelo hrať sa so svojou štvorročnou sestrou (Veď má už sedemnásť rokov!) musel ju strážiť na príkaz rodičov. Radšej by si skúšal svoje znalosti meča.
Hrali sa na skrývačku. Vilo sa schoval do pivnice a čakal na svoju sestru. Stále nechodila a už ho omrzelo len tak čakať. Porozhliadal sa po pivnici a hneď zbadal na stole položený meč v puzdre. Okamžite ho zobral, vytiahol z puzdra a bombardoval všetko čo zbadal. Keď robil otočku tak omylom prerezal spráchnivenú policu za sebou. Polica sa zlomila a rozpolená padla na zem. Vilo sa otočil a cez víriaci prach uvidel neznámu chodbu celú v tme. Celý bez seba sa ňou pustil. Chodba bola plná pavúkov a všelijakých potvôr, no nebola dlhá. Hneď sa točila a za rohom sa črtali tmavé dubové dvere.
Myslel si, že sú zamknuté, no keď zavŕzgali v tme, už si to nemyslel. Teraz sa zas čudoval, prečo sú odomknuté. V strede malej komory ležala ošarpaná truhlica. V šere svetla ju otvoril a obdivoval jej nádherné vyrezávané vnútro. Boli v nej špinavé krabice, ktoré už aj vytiahol a pod nimi ležala obálka. Zobral ju otvoril, vytiahol list a čítal:

Drahá sestra,

do rúk ti vkladám veľké tajomstvo. Takže pozorne čítaj! Budeš ho strážiť ako oko v hlave a budeš ho tradovať po dcérach, ktoré budeš mať. Keď budeš mať synov povedz toto tajomstvo najmúdrejšiemu a najodvážnejšiemu. Ty to tajomstvo veľmi dobre poznáš a nebudem sem písať do tohto listu, pretože by ho mohli prečítať nežiadúce oči. Tu v tejto básni je skrytí kľúč, ktorý nájde len ten, kto nebude chcieť náš Skvost:

Tam, kde vojna vypukla
nevďačný vrah striehne.

Pozerá sa na vežu
nie na vysokú mrežu.

O desiatej hodine mesiac tu svieti
vidíme ho pekne stáť pri tej krásnej veži.

Keď na ňu už zasvieti
miesto ona ukáže ti.
Na tom mieste Skvost náš leží
je už tvoj a nie môj.

Stráž tieto slová!
Tvoj brat Gejza II.

List si zobral so sebou. Krabice nahádzal naspäť do truhlice a zavrel dvere. V pivnici všetko upratal a vrátil sa hore. Sestra už plakala, pobehovala po paláci a kričala naňho.
Práve keď ju konečne upokojil, prišli rodičia. Vilo im nič nepovedal.
O týždeň sa ho mama pýtala, či náhodou nebol v pivnici. Nechcel ju klamať a povedal jej všetko, čo zažil v pivnici aj čo objavil.
Myslel si, že sa naňho bude hnevať a bode naňho kričať. No mama spokojne začala rozprávať príbeh o rodine Gejza II.
Povedala mu príbeh o vojne, o tom ako prehrali i o tom ako sa Gejza nevzdal a pokračoval vo vojne s Lampertom. Ako vybojoval poklad a priniesol ho kráľovi.
Ako založil mesto a ako sa v ňom dobre žilo.
Začala rozprávať, ako Gejza zomrel a ako sa hovorilo, že má poklad. To však bola čistá pravda. Keď založil mesto Pin, rozdelil poklad na dve časti – na jednu menšiu a druhú väčšiu. Tú väčšiu niekde odložil a nechal od nej kľúč v tomto liste. Ukázala mu list. V liste znamená slovo Skvost – poklad. Tú menšiu časť pokladu rozpredal a peniaze nechal na učte mesta. Preto bolo mesto také veľké a hospodársky vyspelé. Preto sa doňho sťahovalo toľko veľa ľudí a preto bolo také početné.
V roku 1456 mesto skoro zaniklo a premenovalo sa na dedinu Ripin, pretože Gejza zomrel a peniaze sa v meste rýchlo míňali.
Keď Gejza zomrel, všetci si mysleli, že si tajomstvo zobral do hrobu. Ale nebolo to tak. Vedela o ňom ešte jedna osoba – jeho najväčší priateľ. Bola to jeho vlastná sestra. Prečo sestra? Gejza sa bál, čo ak tajomstvo vyjde na povrch len kvôli tomu, že ľudia budú povrávať hoci čo. Preto povedal jednému človeku, ktorý to rýchlo rozniesol ďalej, že tajomstvo vie len on a jeho najväčší priateľ. Nijaký človek preto nevedel kto to môže byť. Jeho vlastná sestra!
Jeho sestra mala dcéru, ktorej to povedala. Generácie zasvätene tajomstvu sa báli kliatby a preto ho zachovávali v tajomnosti. Takto ubehlo veľa rokov generácií, kde mama rozpovedala tento príbeh dcére a dcéra svojej dcére...
A teraz boli tam, kde ho vyrozprávala mama svojmu synovi. Poprosila ho, aby o tajomstve nikomu inému nehovoril, lebo sa bála kliatby, ktorá by na ňu prišla, pretože to povedala synovi. Syn ju upokojil a sľúbil jej, že poklad nájde.

O rok neskôr v roku 1520 sa osemnásťročný Viliam vydal na miesto, kde vypukla vojna – čiže do dediny Ripin. Keď prišiel do dediny, myslel si, že sa pomýlil a je niekde úplne inde. Preto sa šiel spýtať do prvého domu či je v dedine Ripin. Vonku bol starký, ktorý ho milo privítal. Hneď ako sa Vilo uistil, či je v dedine Ripin, spýtal sa starkého, kde by sa mohol ubytovať. Starký mu ihneď ponúkol svoj dom.
Po večeri, ktorú varila starká, mu starký rozpovedal príbeh o vojne, presne o takej istej akú mu vyrozprávala jeho mama. Vilo sa robil, že príbeh nepozná a kládol otázky. Veď by mohol zistiť, kde je hrob vraha Lamperta. Starký to hneď povedal. Hrob vraha je na miestnom cintoríne. Je tam aspoň deväť hrobov z roku 1141 no neviem, ktorý je ten správny. Vilo sa poďakoval a šiel si ľahnúť.
Nasledujúce ráno sa išiel pozrieť na miestny cintorín. Zbadal hrobára a poprosil ho, či by bol taký láskavý a poukazoval mu deväť hrobov z roku 1141. Hrobár bol milý a hneď doobeda mu ukázal všetky hroby z toho roku. Vilo sa mu poďakoval a pobral sa od prvého hrobu v druhej rade obzerať okolie. Hroby tu boli veľmi staré, akoby ani v tejto dedine nik neumieral. Pri prvom nezbadal nijakú vežu a tak sa pobral k druhému hrobu v prvom rade. Teraz sa všímal aj vysokú mrežu, no videl len kostolnú vežu. Takto postupne prešiel deväť hrobov. Dva z nich boli kopcovité mohyly zarastené trávou a jeden hrob bol postavený naopak ako iné.
Vrátil sa unavený ani sa nenavečeral a ľahol si spať.
Tento prvý týždeň nemal veľa šťastia. Hľadal vysokú mrežu a neďalekú vežu. No ako chodil hore – dole, nič nemohol nájsť. Prehľadal skoro všetky hroby no nič, keby aspoň našiel ďalší bod! No nič!
Po týždni sa už chcel vzdať, ale šťastie stále prelieta.
Išiel už ku šiestemu radu a piatemu hrobu, tu z ničoho nič zakopol i spadol na nos. Keď sa postavil v hneve si kopol a zasa spadol. Nazlostený a rozzúrený si kvokol a pozeral do trávy čo je v nej. Zrazu z nej vytiahol obrastený päť metrový kríž. Až zvreskol od radosti. No to by bolo pomyslel si. Takže vysoká mreža bol v skutočnosti päť metrový kríž. Na to by nikdy neprišiel. Mal šťastie v nešťastí. Teraz zas hľadal vežu. Jediná veža bola kostolná. Večer prišiel a porozprával sa so starkými. Ani jeden z nich nevedeli či bola niekedy v roku 1141 postavená veža v dedine. Nik mu nepomohol dokonca ani hrobár nič nevedel.
Tak si stále hovoril nech je pokojný, veď veža bola len jedna. Na druhý deň pred deviatou vyrazil ku kostolnej veži. Hneď ako ku nej došiel bolo desať hodín. Celú ju poobchádzal nuž nič, ani mesiac na ňu nezasvietil! Hrozné!
Vrátil sa domov a ľahol si spať.
Ďalší deň sa rozhodol, že poprezerá celú hrobku. Aj tak urobil. Poprezeral ju zvonku, celú ju obišiel asi desať ráz. A odrazu ho napadlo, že poprosí hrobára, či mu požičia od hrobky kľúče. Hrobár mu poprial veľa šťastia, aby si dával pozor, nech sa naňho nič nezrúti.
Vilo otvoril hrobku. Celú polhodinu sa s ňou nadrapoval až v zámke puklo a dvere sa rozleteli.
Celý od prachu vykročil dnu a oprel sa o kamennú truhlu. Truhla sa pohla. Vilo odskočil a za ním sa otvorili tajné dvere. Na toto vôbec nečakal. Len tak z ničoho nič! Bol celý udivený. Teda nestrácal čas, zobral zavesenú fakľu a zapálil ju. Hneď sa okolo neho vytvoril svetelný kruh. Pustil sa chodbou. Táto bola tmavšia ako doma v pivnici, ale nebál sa. Chodba bola dlhá asi tridsať metrov a za ňou bola ďalšia dlhá okolo desať metrov. Za nimi stáli dubové dvere celkom ako u nich doma. Skúsil ich otvoriť. Boli zamknuté. Čo teraz? Šmátral po stenách, nič. Nadvihol fakľu a na strope bolo napísané niečo v latinčine. Keďže sa učil po latinsky ako každý bohatier, mal latinčinu nesmierne rád. Na strope bolo po latinsky napísané:

Latinčina zvučná je tak mi povedz slovko pekné. To slovko nieje ťažké ani veľmi ľahké. Povedz mi keď máš list, čo znamená slovo Skvost po latinsky.

Vilo rozmýšľal. To slovko sa nachádza aj v liste! No jasné!

Poklad.

Dvere zavŕzgali a otvorili sa dokorán. Vnútri stála veža. Pekná veža. Podišiel k nej bližšie. Tak tu si, pomyslel si. Mám ťa! Celú ju obišiel. Teraz hľadal na klenbe štrbinu. Aspoň malú štrbinku. Mal ešte hodinu do desiatej. Mesiac už vyšiel a prenikavo svietil. Vilovi sa pred očami zjavil otvor. Malá štrbinka. Konečne, pomyslel si. Natiahol ruku a rozšíril ju. Bola veľká asi tri centimetre. To úplne stačí!
O desiatej hodine stal Vilo v pozore a sledoval vežu. Presne ako sa mu na hodinkách ukázalo desať hodín večer zasvietil na vežu pásik svetla. Viac mu nebolo treba. Okamžite skúmal to miesto. Otočil nejakým mechanizmom, ktorý šťukol. Nič. Až o chvíľu vyfrčali z veže dva šípy, ktoré vrazili do stien. Akonáhle sa dotkli stien, veža sa začala sťahovať pod zem. Stiahla sa celá a okolo otvoru, ktorý vznikol sa zosypávala zemina. Vilo rýchlo odskočil ku stene. Keď sa zem prestala zosypávať dolu v kruhovom otvore okolo stien vzbĺkol oheň.
Zvedavý Vilo vystrčil hlavu a zbadal kopu nádherných diamantov, zlata, striebra, bronzu, opálov, smaragdov a veľa ďalších druhov drahých kameňov. Poklad bol taký veľký, že sa naň nemohol vynadívať. Ešte nikdy nebol taký užasnutý, šťastný a nadšený naraz.
Všetko potom sa zbehlo narýchlo.
Vytešený vybehol von . Utekal za hrobárom, ktorý už spal. Poprosil ho, aby šiel strážiť hrobku. Utekal za starkými a zobudil celú dedinu, aby sa šli pozrieť do hrobky. Všetci boli užasnutí a natešení ako nikdy. Slávili ho. Niesli ho na pleciach. Vykrikovali a volali mu na slávu.
Deň nato poslal telegram rodičom, aby čo najrýchlejšie docestovali. Zatiaľ občania vynosili poklad von a nepretržite ho strážili. Prišli Viloví rodičia a nesmierne sa tešili zo syna. Poklad rozpredali a peniaze nahromadili na účet dediny.
Dedina rástla ako nikdy predtým. Rodili sa deti. Sťahovalo sa sem mnoho ľudí. Všetci spolunažívali. Hospodársky bola najväčšia v okolí. Mala aj vlastný priemysel.
Dedina sa zväčšovala až z nej zas vzniklo mesto Ripin.
A všetci sa čudovali aký bol zakladateľ ich dediny múdry a zároveň prešibaný. Spomínali na neho v dobrom.
Spomínali na veľkého Gejzu II.