Rok 1141. Tráva sa jemne vlní a hompáľa v slnečných lúčoch. Vietor zľahka pofukuje a vlní trávu tak pekne, ako keď naráža na oceánske vlny. Slnko sa mäkko usmieva na rozľahlé zelené lúky. Nádherné lúky s rozkvitnutými púpavami sú nachystané na večerný koncert cvrčkov...
Zrazu sa začala otriasať zem. Dunenie stupňovalo a stupňovalo. Tu sa začali vynárať tmavé postavy v posledných bezoblačných slnečných lúčoch dopadajúcich na zem Boli ich celé lúky. Zastali..
Ďaľší hrmot. Ešte silnejší ako predchádzajúci. Teraz bolo vidieť, že postáv, ktoré ešte len prichádzali, je viac ako predtým. Sú v presile. Nastúpili sa a čakali.
Ticho. Ticho. Ticho. Vietor prestal fúkať. Tráva nehybne stála. Slnko rýchlo zašlo za najvyšší kopec.
A keď zašlo, vojaci sa rozbehli oproti sebe...
Začala sa neľútostná a krutá vojna.
... brnenie hrkotalo, zbroje rachotili.
Vojakom tiekol po čele pot. Boli nervózni.
Začala sa vojna Belu II a jeho syna Gejzu II proti najväčšiemu nepriateľovi ich oboch. Otca a syna. Mali menšie vojsko. Hneď na začiatku vedeli, že prehrajú. No nemohli sa vzdať. Oproti nim na čele utekal Župan Lampert z rodu Hunt – Poznanovcov. Ich nepriateľ.
Prečo začala vojna?
Vhodná otázka!
Otec so synom putovali do Nitry už dlho. Niesli poklad. Veľmi skvostný poklad, ktorý si poctivo vybojovali vo Francúzku. A nijakému nevďačnému vrahovi by nemal patriť. Ten poklad niesli kráľovi Kolomanovi, ktorý im pomohol v tých najhorších časoch, keď potrebovali pomoc.
Župan Lampert sa proti nim postavil z nevďačnosti a závisti. Nie len pre poklad. Sklamal ich oddaný príbuzný. Župan Lampert, ktorý založil kláštor benediktínov v Bzovíku, bol nevlastný bratranec Gejzu II a synovec Belu II. Jeho otec Henrich IV bol na výprave, takže na syna nedával pozor a matka nemohla urobiť nič. Župan Lampert neprávom odsúdil svojho staršieho brata pod podozrením, že zabil jeho milenku. Brata odsúdili a nevine zomrel. Belu II zasa upodozrieval, že proti nemu poštval kráľovninho syna. Lenže to nebola pravda, Belu to už poriadne nazlostilo a začala vojna.
Rozbehnutí v najväčšej rýchlosti mysleli len na jedno, sklamú kráľa? Alebo mu poklad prinesú.
Lampert sa rozbehol a napichol na svoj meč Belu II.
Bela padol.
Vytryskla krv. Otec naposledy vydýchol a syn zareval na plné hrdlo. Kričal, kričal a plakal. Bol plný nenávisti.
O dve hodiny neskôr sa Lampert zmocnil pokladu. Gejza sa dal na ústup. Nepodarilo sa mu zvíťaziť. Sklamal kráľa!

O šesť rokov neskoršie v roku 1156 v Nitre šiel Gejza do paláca ku kráľovi.
Kráľ ho vypočul a potešil sa. Myslel si, že ho sklamal. No nebolo to tak. Bojovali za neho. A prehrali.
Gejza II sa však nevzdal. Nemohol dovoliť, aby nejaký nevlastný bratranec pozabíjal jeho rod. Po posilnení a prebratí starostí po otcovi vytvoril také vojsko, že v roku 1155 porazil Lamperta ako nič. Rozprášil ho ako všivavého psa! Našiel poklad a priniesol ho kráľovi. Ten mu ho zato, že bol taký odvážny a chrabrý, nechal a dovolil mu vybudovať si mesto blízko Nitry.
Gejza sa potešil a tam kde zabil Župan Lampert jeho otca začal stavať mesto Pin. Mesto bolo bohaté, úrodné a také ľudnaté ako nijaké v jeho okolí. Obyvatelia boli veľmi spokojní a spolunažívali. Sťahovalo sa sem mnoho ľudí.
Mimoriadne veľa miest mu závidelo a chceli vedieť, prečo je tam tak príjemne a pôvabne.
Povrávalo sa, že Gejza II mal poklad, ktorý rozdelil na dve časti.
Jednu menšiu a druhú väčšiu.
Niekde ho zakopal alebo skryl s tajnými šiframi a nechal od neho kľúč v nejakom texte, ktorý je uchovaný u jeho najväčšieho priateľa. Gejza zomrel a nik nepoznal jeho tajomstvo, ktoré si so sebou zobral do hrobu.
V roku 1456 mesto skoro zaniklo. Premenovalo sa na dedinu Ripin.