Zajtrajšok!... Tí, čo prídu po nás, sotva si budú môcť predstaviť, čo nemého zúfalstva a nekonečného smútku vzbudzovalo toto slovo vo štvrtom roku vojny. Aká hrozná únava! Nádeje boli už toľkokrát sklamané! Stá zajtrajškov nasledovalo po sebe a každý z nich bol podobný včerajšku a dnešku, každý bol rovnako plný ničoty a čakania, čakania na ničotu. Čas prestal plynúť. Zajtrajšok? Zajtrajšok je mŕtvy.
V srdci dvoch detí zajtrajšok náhle vstal z mŕtvych.
„Treba žiť... Ak človek myslí, prestáva žiť... A ja chcem žiť, chcem žiť. V tom, čo chcem ja, niet nič zlého.“
„A čo chcete vy?“
„Chcem predovšetkým žiť.“
„Ľúbite život?“
„Ale áno. Je v tom azda niečo zlé?“
„Och, nie, naopak, je to také krásne, že žijete!“
„A čo vy, vy ho neľúbite?“
„Neľúbil som ho, až pokým...“
„Pokým?“
(No táto otázka nevyžadovala odpoveď. Obidvaja ju dobre poznali.)
Peter pokračoval vo svojej myšlienke:
„Povedali ste: „predovšetkým“... „Chcem predovšetkým žiť“... A čo potom? Čo ešte chcete?“
„Neviem.“
„Ale áno, vy to iste viete...“
„Ste všetečný.“
„Áno, veľmi.“
„Ostýcham sa vám to povedať...“
„Pošepkajte mi to do ucha. Nikto nás nepočuje.“
Usmiala sa:
„Chcela by som... (zaváhala). Chcela by som aspoň trochu šťastia...
(Boli teraz celkom blízko seba.)
Pokračovala:
„Je to azda priveľa čo žiadam?... Často mi hovorili, že je to sebecké, a ja sama si niekedy hovorím: „Na čo má vlastne človek právo...?“ Keď tak vôkol seba vidím toľko biedy, toľko útrap, človek sa naozaj neodvažuje dožadovať niečoho... No moje srdce jednak sa dožaduje a volá: „Áno, mám právo na trochu, na byľku šťastia...“ Povedzte mi celkom úprimne: je to sebecké? Myslíte si, že je to zlé?“
Zachvátil ho nesmierny súcit. Tento výkrik srdca, tento úbohý, nepatrný, prostý výkrik otriasol ním do duše. Slzy mu vhrkli do očí. Ako tak sedeli bok po boku na lavici, opierajúc sa o seba, cítili teplo svojich nôh. Pochytila ho túžba obrátiť sa k nej a vrelo ju objať. No neodvážil sa pohnúť, obávajúc sa, že by už neovládol svoje vzrušenie. Hľadeli nehybne pred seba, k nohám. A tu Peter náhle, hlasom vrúcnym a tichým, takmer ani nepohnúc perami, riekol:
„Ó, moje drahé, milé telo! Ó, moje srdce! Chcel by som držať vaše nôžky v dlaniach, na pery by ich pritisol, od samej lásky chcel by som vás celú zjesť...“
Nepohla sa, no aj ona náhle hlasom priam takým vrúcim a tichým ako Peter vzrušene riekla:
„Vy blázonko! Blázonko!... Mlčte!... Prosím vás pekne...
Nadurdený vrabec vystrájal nezdoby v piesku. Fontána rozprašovala jasné krôpky vody. Ich tváre sa bojazlivo obrátili k sebe, a sotva sa ich pohľady stretli, vtáčím letkom sa ich ústa spojili, bojazlivé a akési náhlivé, a potom sa hneď zasa rozleteli. Lucia vstala, odchádzala. On tiež vstal. Riekla mu: „Ostaňte tu.“
Neodvážili sa už na seba pozrieť. Peter zašeptal:
„Lucia... Tú trochu... Tú trochu šťastia... povedzte, teraz ju máte?“