N E V Y P L A Z U J J A Z Y K N A L E V A

Daniel Hevier v úvode knižky píše, že je to „Knižka s 50 básničkami, s obrázkami Svetozára Mydlu, s rozprávkou, ako sa to všetko začalo, s plagátom a návodom na použitie, s predslovom, s prestávkou, cez ktorú môžeš robiť, čo sa ti len páči, s prídavkom a diplomom, so zvoncom, ktorý všetko vyzvonil, s listom pre teba a s obsahom, ktorý nie je len takým obyčajným obsahom, a najmä s upozornením:
NEVYPLAZUJ
JAZYK
NA
NA LEVA!“

Kniha začína Návodom na použitie tejto knihy, kde Hevier v 7 bodoch vtipne opísal jej využitie. S humorom tu používa rôzne slovné hračky (preskakovane, preskakovať), hyperbolu (dve – tri, prípadne dvadsaťsedem – dvadsaťosem), deminutíva (básnička), taktiež naopak napísal frázu: „naopak aj sa môže ale“, kde vlastne formou vyjadril obsah vety. Hevier deťom hovorí, že túto knihu môžu čítať vo výťahu, vo vani, pri jedení, kde je však nebezpečenstvo prehltnutia niektorých veršov alebo aj pod lavicou, môže sa tiež použiť ako podložka na stôl, ako zbraň, ktorou sa dá niekomu búchať po hlave, ale najlepšie je použiť ju predsa len na čítanie.

Základným zjednocovacím prvkom tejto knihy je hra a zábava. Od titulnej strany až po poslednú ju Hevier napísal ako veľkú „šou“. Autor tu vytvoril nezvyčajne dynamické predstavenie, v ktorom sa na každej stránke tejto knihy snaží dieťa zaujať hravosťou a popritom aktivizuje aj jeho intelektuálne, nielen emocionálne, schopnosti. Kniha je síce napísaná na motív cirkusu, avšak básne sa tematicky neviažu len na osoby, veci, zvieratá a javy z cirkusového prostredia, čo je dané autorovým vedomím, že cirkus – metonymicky – má svoje podoby aj mimo cirkusového priestoru, v bežnom živote. Tomuto poznaniu sa podriaďuje aj celoknižná kompozícia básnickej zbierky: v 1. polovici sa sústreďuje cirkusová tematika s atmosférou cirkusovej hry a zábavy; 2. časť vypĺňajú básne na cirkusovú prestávku a po prestávke – a tie predstavujú básnické obrazy plné fantazijných poetických výjavov prechádzajúcich až do výtvarných podôb kaligramov.

Autor v knihe ponúka svojmu malému čitateľovi pastvu pre oči v spolupráci s vynikajúcim ilustrátorom Svetozárom Mydlom. Ilustrácie výborne dopĺňajú text básní, mnohokrát slúžia na lepšiu predstavu toho, o čom autor píše (Jabloň schodíková, Stolička dvojnožička, Pištoľ zn. anihnúť, Obojručné rukavice, ...).

Takisto tu nájdeme aj piesne, ktoré Hevier sám zložil a rôzne slovné hry – jazykolamy – na „brúsenie jazyka“. Treba však podotknúť, že toto všetko Hevier nenúka detskému čitateľovi len na pasívne konzumovanie, ale snaží sa dieťa vtiahnuť do hry tým, že ho priamo oslovuje, dáva mu rôzne úlohy: napíš, skús, uhádni. Hevier tu však nevystupuje ako nejaký „inštruktor“, ktorý len dáva príkazy, ale ako „férový spoluhráč“, ktorý je na jednej úrovni s dieťaťom, nevyvyšuje sa nad neho. Prežíva s dieťaťom všetko dobré i zlé, chce, aby dieťa malo presnú predstavu o človeku, ktorý pre neho píše, lebo Hevier sa s ním chce naozaj hrať pre jeho i svoje potešenie. Nie je to však len o hraní. Autor má úžasnú schopnosť deti učiť a poučiť bez toho, aby si to všimli. Ukazuje im napr. ako obyčajné slovo dostáva vďaka predpone úplne iný význam (báseň Smiechuliak), hravým spôsobom dokazuje, aké je dôležité správne používanie i a y (lebo z toho potom môže byť veľká 5 v školskom zošite) alebo priamo v praxi (v básni) dokazuje, aký veľký význam má pre pochopenie textu čiarka (deti si samé môžu overiť, že bez čiarky tá báseň nemá význam – báseň Bez čiarky). PREČÍTAŤ BÁSEŇ BEZ ČIARKY!!!

Hevier taktiež svojich „malých“ (i „veľkých“) čitateľov zasväcuje aj do základov hudobnej výchovy, kde aj vďaka obrázkom im ukazuje, že slová, ktoré síce znejú rovnako, nemusia mať rovnaký význam – napr. čelo, basa, krídlo (báseň Chudobná škola – báseň s vysvetlivkami pre tých, ktorí nechodili do hudobnej školy).

Nezabúda tiež na dôležitosť prestávky, ktorá má za úlohu prebrať čitateľa z mechanického čítania básní a dáva mu možnosť sa trochu zahrať, pobaviť, zaktivizovať mozog, ... Môžeme tu nájsť hádanky (Koľko je päť stoličiek a päť stoličiek? = 1 000 líčiek, Čo je vo dne plné a v noci prázdne? = topánky, ...), slovné hry na „brúsenie jazyka“ (Straka s trakami strká strakatý struk do štrku, Holič Holý holí holiča z Holíča,...), ukážky z jeho školských zošitov (V tlačiarni sa tlačí veľa ľudí, Slepé črevo nevidí, lebo v našom tele je tma, Baletky chodia po prstoch, aby ich bolo vidieť aj z posledného radu, ..), pesničky (kde však autor možno naschvál, možno nevedomky urobil chybu v rytmickom zápise piesne, možno je to aj preto, aby zistil, či dieťa dáva pozor a či si to všimne), nechýbajú tu ani vtipné, všestranne zamerané úlohy, ktoré keď dieťa vyrieši, dozvie sa viac o spisovateľovi, napr. čo má vo svojej pracovni, akú pieseň hral pred chvíľou na gitare, meno jeho obľúbeného spisovateľa alebo koľko rokov mal, keď napísal túto knihu a mnohé ďalšie úlohy.

Hevier často používa rôzne slangové výrazy, vďaka ktorým sa môže cez jazyk lepšie priblížiť k svojim čitateľom. Významným znakom jeho tvorby je najrôznejšia hra so slovami – slová sú často poprehadzované, zle usporiadané, určené na to, aby si detský čitateľ precvičil svoje schopnosti a skúsil ich dať do poriadku (napr. Pomôžte dievčatku zložiť z týchto slov báseň – OTÁZKA: Tak kto z Vás jej pomôže? ... ).