Básnik taktiež uvažuje o mieste človeka na zemi a vo večnosti a vyslovuje podstatu ľudského bytia: „... som atom, iskra len, lež s jadrom trvalým; zhasnem-li na zemi, nad ňou sa zapálim, púť moju nadpradie mi jasná cesta Mliečna“ (Hviezdoslav, 1951, s. 24). Vidieť tu spojitosť zemského bytia človeka s nekonečným vesmírom, založenú na „duchovnom princípe“. Najväčšiu trvácnosť v živote vidí najmä v poézii, pretože „čo z ducha zrodilo sa, nikdy nezahynie“ (Hviezdoslav, 1951, s. 24). Práve do poézie vložil všetky svoje sny, myšlienky, nálady, pocity, v nej ukazuje svoje vnútro, svoje skutočné a nefalšované „JA“.
V sonete č. 10 však dochádza k zlomu navodenej jednoty človeka a sveta tam „hore“ – je to miesto, kde sa neskrotná túžba po odpútaní sa od zeme premení na drámu. Stane sa to práve vo chvíli, keď básnik „najhlasnejšie vykričí“ svoju túžbu.

„Hach, vyššie, ešte vyššie na perutiach svetla,
ty čarovtáku môj, nes ducha môjho, nes!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 26)

Tu sa chce básnik už úplne odpútať od pozemských strastí, od každodenného ťažkého života, preto, keďže mu to reálny svet nedovoľuje celému, tam posiela aspoň svoju dušu plnú túžob, ktorá má „krídla“. Posiela ju tam, kde je všetko krásne, dobré, čisté, kde je všetkého dostatok a nad čím držia ochrannú ruku anjeli – posiela ju do neba, do „raja“. Hviezdoslav tu na zdôraznenie blížiacej sa tragédie zámerne navodil známy antický motív, motív Ikara, vybájeného hrdinu, ktorý sa vzniesol na umelých krídlach k slnku, a keďže nepočúval rady svojho otca Daidala, aby neletel príliš vysoko, zahynul. Hviezdoslav tu hovorí, že úplne chápe, prečo chcel Ikaros letieť stále vyššie a vyššie – pretože mu výšiny poskytli aspoň chvíľkové odtrhnutie sa od reálneho sveta, bolo to aspoň chvíľkové víťazstvo ducha nad hmotou, aj za cenu straty vlastného života.

„Ikare, rozumiem už tvojej samopaši:
len raz si v nádhernom chcel kmitnúť prôčelí,
a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.“
(Hviezdoslav, 1951, s. 26)

Básnik je nadšený zo svojho „letu“, pretože konečne spoznal „pravú žitia snahu“, hovorí, že jeho obzor teraz nemá hraníc, vôkol neho je široké priestranstvo a on je stredom všetkého. Vidí to, čo dosiaľ nikdy nevidel – krásy nadpozemského sveta, vidí všetko, čo dokáže obsiahnuť jeho zrak.
„Z ľalie prerod v ružu, z ruže do nevädze,
dúh vlanie čudesné a drahokamov hra,
roj kúzel magických, jag, fatamorgána –
no oko zemšťana preds’ všetko požiť vládze!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 29)
Ani tento pohľad mu však už nestačí. Je nespokojný. Má ďalšie a ďalšie nároky a požiadavky, ktoré sú však nereálne – básnik túži vidieť tvár toho najvyššieho – BOHA.

„... teraz rád bych spatril rez i majstra čelo,
všeslávy obličaj! – Môj vodca, podaj ruku,
po stupňoch hviezd rušajme hore, hore smelo!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 34)

Hviezdoslav sa chce zmyslami presvedčiť o jeho existencii – čo by sa dalo pokladať za akési zvíťazenie zemského sveta, „ukojenie“ už pradávnej ľudskej (pozemskej) zvedavosti po odpovediach na túto otázku. Básnik je príliš smelý, to, čo dosiaľ videl, mu dodalo odvahy, preto tu musí zasiahnuť sám Boh, aby trochu zastavil básnika v jeho neskrotných cieľoch a prinútil ho porozmýšľať nad samým sebou. Ukáže mu kríž, na ktorom v ťažkých mukách skonal Ježiš, ktorý „trpev za pravdu, ten jasný zobjal Kríž“, aby vykúpil svet. Boh sa obracia na básnika a pýta sa ho, akú obeť priniesol on tomuto svetu, keď sa chce dostať do neba.

„Čo ty? – kde rany, obeť? – Mlčíš na otázky! –
Tvoj genij, vravím: Zpäť! – Príď, až mzdu zaplazíš!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 35)

Básnik po týchto slovách vytriezvie a vracia sa na zem. Pochopí, že trvácnosť ľudskej existencie je v činoch ľudí, ktoré ostanú navždy v pamäti druhých. Pochopí, že „kto zhorí za národ“, kto bude pracovať celý život pre jeho blaho, ten bude večný!!! Hviezdoslav sa štylizuje do podoby apoštola, pretože apoštoli sú ľudia schopní aj tých najväčších obetí. Aj on chce byť jedným z nich, chce byť básnikom svojho národa, ktorý na prvé miesto v živote stavia PRAVDU. Jasne tu vidno odklon od sonetu č. 10; básnik si už uvedomuje, že na zemi je mnoho zloby, neprávosti, ktorú treba napraviť – a to ho utvrdzuje vo vedomí, že je ešte potrebný na svete tu „dolu“.