V LETOROSTOCH III. už rieši básnik problémy národa.
Hviezdoslav nechce byť pasívny v národných otázkach, ale chce niečo spraviť. Zároveň si uvedomuje istú bezozvennosť svojej poézie, jej zbytočnosť. Cíti sa bezmocný proti tomu, zúfalý, cíti rezignáciu a smútok nad tým, čo nedokáže zmeniť. Uvedomuje si, že jeho poézia nie je čítaná, ...

Dokazuje to najmä báseň Ó, prečo nie som víchrom!?, v ktorej je navodený motív z Nového zákona, keď Ježiš vyhnal kupcov z chrámu a o to sa snaží aj Hviezdoslav. Básnik je veľmi expresívny. Chcel by byť víchrom, morom, sopkou (gradácia) a chcel by zničiť zlý svet, no uvedomuje si svoju bezmocnosť – začína pochybovať o svete, o svojej tvorbe – akú má úlohu jeho poézia, aké má miesto vo svete. Autor rezignuje a smúti...

„ – Takto, jak som, ach, človek bezvládny,
bez moci, pridať dôraz svätohnevu
a pohoršeniu výkon odplaty:
keď vývodiť zriem zlobu, podlosť skvieť sa,
a pravdu klesať, pykať nevinu:
čo môžem proti...? Do pŕs vzbúrených
pozapriem päste – skloním biednu hlavu
a horkosť duše v slzách vylievam – –„
(Hviezdoslav, 1951, s. 167)

V básni K vám, urodzeným, veľkomožným tvorí základ monológ básnika k vládnucim vrstvám. Hviezdoslav tu vystupuje v dvoch póloch – najprv ako sudca a potom ako obhajca. V úvode je obžaloba zameraná na tých, ktorí zanevreli na ľud, hovorí, že sme všetci „z Adamovej kosti“, všetci sme si rovní. Kritizuje „boháčov“, ktorí iba ľudu môžu ďakovať za to, kde sú.

„ K vám, urodzeným, veľkomožným...
mám veľké, vážne slovo!
Povedzte, ale stranou mam,
vyznajte jasno, bez obalu,
hej, srdcom všetkej úprimnosti možným:
čím zaslúžil si ľud ten môj i váš
to položenie zrovna otrokovo...

... Jak prehrešil sa kedy proti vám?
Čím zavinil, že nafúkaní vzdorom...

... ste pohrdli ním – odhodili sa ho,
jak prašivého, postihlého morom?“
(Hviezdoslav, 1951, s. 198)

Hviezdoslav hľadá príčinu, prečo pohŕdajú národom a pýta sa, kde vzali na to právo. V závere sa básnik mení zo sudcu na obhajcu a prosí vládnuce vrstvy, aby slovenskému ľudu ponechali aspoň rodný jazyk, ľudové zvyky a ľudovú slovesnosť, pretože tieto tri veci sú „studňou, z ktorej vody nikdy neubudne....“. Básnik si uvedomuje, že jazyk a zvyky tvoria základ, podstatu každého spoločenstva ľudí; tvoria jeho minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Iba s nimi je národ národom v pravom slova zmysle.

„ Zvlášť ale prosí: šetrite mu reč:
to dedičstvo, tú pozostalosť predkov
najdrahšiu, ten dar z neba soslaný,
odenie duše nachojasné!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 204)

Hviezdoslav je v našej slovenskej literatúre skutočným pojmom – pojmom, ktorý je známy každému. Je to meno, ktoré sa okamžite vynorí v našich mysliach tak, ako sa vynorí napr. u Angličanov Shakespeare, u Rusov Puškin, u Nemcov Goethe ... Je to meno básnika, ktorého pozná určite každý Slovák, len je škoda, že ho ľudia poznajú skôr z pozície jeho mena a z tých pár veršov, čo sa naučili kedysi dávno v škole. Ľudia často považujú Hviezdoslava za nášho najväčšieho spisovateľa, ale poznajú ho