Romantizmus (koniec 18. storočia – polovica 19. storočia)
- romantizmus bol vymedzený francúzskou buržoáznou revolúciou 1789 a buržoáznymi revolúciami, ktoré prebiehali v celej Európe 1848 – 1849
- vytváranie základov na novú kapitalistickú spoločnosť založenú na peniazoch a dravosti – človek sa cíti neisto a osamotený, vzniká rozpor medzi jednotlivcom a spoločnosťou – rozpor je rozumovo neriešiteľný – do popredia sa dostáva cit
CHARAKTERISTIKA :
- Literatúra so znakom citu, estetický ideál – krása nie je formovaná, ale prežitá
- individualizmus – romantizmus vytvára nového hrdinu – je v rozpore so spoločnosťou, cíti sa nepochopený a osamelý, je to silná osobnosť, ovládaná citmi a vášňami, bojuje za ideál slobody, prejavuje sa uňho titanizmus
- hrdinom je zväčša zvláštny typ človeka – tulák, žobrák, zbojník...a takisto sa v jeho osobe prejavuje tragizmus, keď na konci umiera
- subjektivizmus – autor sa stotožňuje s postavou
- hranice medzi literárnymi druhmi a žánrami sú narušené, kríži sa lyrika s epikou a do literatúry sa dostáva hovorový jazyk
ZÁKLADNÉ ROMANTICKÉ KONFLIKTY:
- jednotlivec - spoločnosť
- sen - skutočnosť
- krása - ohyzdnosť
- láska - povinnosť
Jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie, ktorý veril v silu ľudu a vo vývin ľudstva k dobru, pravde a kráse, je Andrej Sládkovič (1820 – 1872).
ANDREJ SLÁDKOVIČ
A. Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Školský rok 1843 – 1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Hegelova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel.
Revolúciu roku 1848 privítal hymnickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Hoci sa priamo nezúčastnil na revolúcii, maďarskí gardisti ho pokladali za nebezpečného a uväznili ho.
Sládkovičove diela:
Detvan, Svätomartiniáda, Dcérka a mať, Nehaňte ľud môj, Znovuzrodenec, Prosba (na obranu spisovnej slovenčiny), Štiavnica, Duchu Puškinovmu, Opustená, Lipa cyrilometodejská, Omladinám, Pozdrav a mnohé iné...
DETVAN
Postavy: Maritn, Elena, Matiáš Korvín...
I. MARTIN
V tomto speve nás autor zoznamuje s hrdinom básne a s prostredím, kde sa narodil a kde žije. Opisuje tu tiež krásy slovenskej prírody spod Poľany, akoby s ňou človek splýval. V tej krásnej prírode, v jeden nedeľný podvečer videl Martin Hudcovie tancujúcu skupinku dievčat, kde neodolá a zatancuje si s peknou Elenou, napriek tomu, že o neho majú záujem všetky dievčatá. Stretávame sa tu s ojedinelou charakteristikou vonkajšej podoby človeka v Sládkovičovej poézii:
„Čierna kabanka plecom visiaca,
šírák kvietím operený,
červená stužka kvietím letiaca
a obličaj ozorený,
a mladý fúzik a briadka mladá,
a sokolieho oka lampada,
a vrkočov havraních pár,
a na opasku ligot storaký,
a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
to zmenilo tančníc tvár.“
Po chvíli odišiel preč. V lese zbadal sokola, ktorý útočil na zajaca. Martin – spravodlivý mladý muž nemohol dopustiť, aby silnejší zabil slabšieho, tak sokola zabil valaškou:
„Sokol nech si orla volí! –
Sedem hrmených ! – sokol zajaca!
Mal sa do mňa dať, aby tá práca
ctila aspoň dva sokoly.“
Potom vyšiel ku svojej širokej skale, kde hrá na fujare, po chvíli zaspí a prisní sa mu zlý sen. Z tohoto sna ho prebudí pes Belko.
II. DRUŽINA
Tento spev sa odohráva na Poľane, kde Martin so svojou družinou tancuje a veselí sa. Po opise tanca a hudby prichádza hostina. Keď sa skončí tanec a utíchne spev, básnik sa zamýšľa nad ľudom, ktorý veští slávnu budúcnosť:
„Never, že ľud ten, čo ovce pasie,
pred budúcnosťou svojou sa trasie –
moc zrodí čas, čas moc zmorí;
boh barlu cenou berly ocení,
boh ovce v obce ľahko premení,
boh zo stád štáty utvorí!“
V tom čase dvaja zbojníci odvádzajú Martinovu milú Elenu, ktorá ho zo strachu išla hľadať. Medzitým Janko Zvalovie zbadá žltú karičku na mŕtvom sokolovi, z čoho vyplýva, že sokol patrí kráľovi. Martin je ale statočný, a tak sa chce kráľovi priznať:
„Poviem mu: Škoda ho bola,
blúdil, po našej zbíjal Poľane –
a čo sa stalo, sa neodstane.“
Martin vracajúc sa z Poľany, vyslobodí Elenu za cenu ľudského života. Človeka však zabil v sebaobrane.
„Martin valaškou zvrtne dva razy-
jedno jednému padne na väzy,
druhé druhému obuch vyrazí;
ten v tráve jazyk zlostný vyplazí,
tento podobnej bojac sa skázy,
bokom do hory skokom odrazí. –
Víťazne Martinko stojí,
prestrašenú hladká, kojí,
a čo šuhaj dostal v boji,
okom Elenky si hojí.“
III. SLATINSKÝ JARMOK
Tu prichádza rozuzlenie v stretnutí Martina s kráľom. Martin sa priznal k svojim priestupkom, že zabil sokola aj zlodeja:
„Pán môj, nesiem vám tohto sokola,
smrť jeho moja robota bola,
či je to váš sokol, prosím?“
Od kráľa za to dostal kantár a koňa (vďaka starčekovi, ktorý sa ho zastal).:
„Na staji mojej rehce sto vrancov,
najkrajšieho si ty vyber,
tie statných nosia vlasti obrancov
a honia divú vrahov zber.
Podaj mi ruku, priateľ môj mladý,
okrasa našej vernej osady,
nezabudnem tvoju krásu:
ľúbim ja mladosť, ľúbim obete,
prázdnotu v tvojom nenechám kvete,
keď boh dá šťastia a času. -„
Kráľ Matiáš sa zaujíma o Martinov život, objavuje v ňom statočného človeka – „okrasu našej vernej osady“ a obľúbi si ho.
IV. VOHĽADY
Dej sa odohráva v noci, keď Elena čaká na Martina a hrá na drumbli. Vtedy k nej príde mladý vojak a nadbieha jej (ponúka jej prsteň). Tu sa prejaví Elenina vernosť:
„Teda ti dačo šepnem do ucha –
vraví pán, k nej sa pritiera,
na mäkké pricko ruku opiera: -
Bojte sa, pán vojak, zaucha!
Sprostá vám dievka také vysolí,
že kedy v Detve smelým ste boli,
o dva týždne obadáte!
a ešte viac sa bojte Martina:
príde, toto je jeho hodina,
ten vám povie, kade máte! -“
Keď príde Martin, vojak kapituluje, pretože vidí, že Elena je beznádejne zaľúbená do Martina (vojak = kráľ Matiáš). Martinovi sa zdalo, že Elena nebola ešte nikdy krajšia:
„Jej vrkoč z hladkých pletených vlasov,
na hrdle čierna tkanička,
oplecko snežné, vyšité krásou,
ľaliová kabanička;
bielenej sukne záhyb storaký,
červené kycky, uzly a traky
a čižmičky z kordovánu;
postava driečna a tvár okrúhla,
oči zložené z ohňa a uhlia.!“
No Martin aj v ľúbostnom opojení cíti čas skorého odlúčenia.
V. LAPAČKA
Na Detve verbujú chlapcov. Pretože si kráľ obľúbil Martina, požiadal ho, aby vstúpil do jeho čierneho pluku. Martin súhlasil, ale mal podmienky, že si ponechá tieto veci:
valašku
„Keby valaška táto nebola
zabila toho vášho sokola,
keby od nej ten vrah nebol padol,
nebol bych teraz pod vašou vládou.“
fujaru
„Ona mi mladosť moju sladila,
ona každú mi chvíľu zmladila,
s jej piesňou mi rástla sila;
Tú nedám za všetko na svete.“
Oblečenie
„Keď mi opasok pekný vezmete,
tým na dvoje mi telo pretnete:“
vrkoče
„A zrezať tieto vrkoče vranie?
Radšej dolu celú hlavu!
Oj, to nie, pán môj! To, preboha, nie!
Čo, takú špatu smatlavú!
Bez nich by moja Elena milá
Martina svojho ver´ neľúbila,
takú ovcu ostrihanú.“
Elenu
„Bez nej, bez krásnej, vám je ver´ darmo
priahať v krvavé rozbrojov jarmo
dušu moju rozdelenú.“
Andrej Sládkovič: Detvan
1. Každý spev nahradiť nejakým synonymom.
Martin = zmysel pre spravodlivosť
Družina = Odvaha
Slatinský jarmok = Čestnosť
Vohľady = Vernosť
Lapačka = Vlastenectvo
2. Kde sa odohráva dej, ako idú za sebou udalosti.
V Detve, v chronologickom slede.
3. Rozdiel medzi Detvanom a Marínou
Marína – subjektívne dielo
Detvan – objektívne dielo
MARÍNA
Andrej Sládkovič: Marína
Autor: Andrej Sládkovič
Útvar : básnicka skladba
- veľké dielo ľúbostnej a reflexívnej lyriky v štúrovskej literatúre
- považuje sa za ústredné dielo slovenského romantizmu a podľa literárnej vedy je Marína „dcérou Kollárovej Slávy dcéry“
- inšpiráciou bol ľúbostný cit k Márií Pišlovej z Banskej Štiavnice
- A. Sládkovič sa prvý osmelil osláviť krásu, lásku a mladosť, čo Ľudovít Štúr prijal s nevôľou, lebo tému považoval za málo vlasteneckú
- Skladba má 2 veľké časti:
- lyricko – epická – zobrazuje nešťastnú lásku k Márií Pišlovej
- reflexívno – symbolická – láska nadobúda nadosobný spoločenský charakter
- tematicky sú najrozpracovanejšie 4 témy:
1. krása
2. láska k Maríne
3. láska k Slovensku
4. mladosť
kompozícia: 291 slôh po 10 veršov
1. téma: Krása: - vyjadruje túžbu po kráse, splynutie predstavy krásy a Maríny – autor je opojený krásou a stelesnenie nachádza v dievčine
„Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
Krás mojich moja Marína!“
-nachádzame tu aj autorove myšlienky o kráse, ktorú spája s mravnosťou a pravdou, človek sa ochudobňuje a vo svete, ktorý ho obklopuje, nevidí krásu.
„Beda, kto v mori vidí len vodu,
kto nepočuje nemú prírodu,
a v skaôách vidí len skaly.“
- Autor nemá oči len pre krásu duchovnú, intenzívne vníma krásu dievčaťa
2. téma: Láska: - téma lásky rozvíja politický odkaz J. Kollára v básnickej skladbe Slávy dcéra. Kollár tu rozvíja myšlienku všeslovanskej vzájomnosti. Je to básnická skladba o láske k žene a slovanskej vlasti inšpirovaná láskou autora k Frederike Smidtovej. Ústrednou témou je láska, lyrický hrdina vyznáva lásku Míne, ktorá sa stáva Slávy dcérou. Láska, zaľúbenosť posúvajú 1. časť Slávy dcéry k preromantizmu. V kráse Míny sa ukrýva krása Poľky, Srbky, Slovenky, Rusky, z čoho vyplýva, že ide o symbiózu osobného a slovanského u Kollára. U A. Sládkoviča ide o symbiózu osobného a slovenského. A. Sládkovič spája lásku k žene a k vlasti.
„Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine, A obe v jednom objímať!“
- Kollár rozdelí lásku na dve časti, oddeľuje lásku k vlasti a lásku k Míne – víťazí rozum a povinnosť (hlavný znak klasicizmu)
- Sládkovič v Maríne vykreslil v 41. slohe jedno z najoriginálnejších vyznaní lásky v literatúre
- Láska dvoch mladých ľudí v Maríne nenašla naplnenie; lyrický hrdina cíti, že jej hrozí nebezpečenstvo.
„Svety závistné medzi nás stali.“
- Moderne vyznieva obžaloba spoločnosti, v ktorej dievčina nemôže byť paňou svojho srdca a stať sa ženou muža, ktorého miluje
- Ich láska bola z tohto sveta, preto nebola večná. No ušľachtilo básnik ďakuje za jej cit.
3. téma: Slovensko: - symbióza lásky k Míne a lásky k Slovanstvu u Kollára sa prevtelila u Sládkoviča do symbiózy lásky k Maríne a lásky k Slovensku. Slovensko je tu prítomné od Tatier až po Ostrihom, autor má vrúcny vzťah k Tatrám, Sitnu a Hronu. Jeho láska Marína sa mení na vidinu – vílu. Ich láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky. Uvedomuje si však, že jeho rozchod so ženou, ktorú ľúbi, neznamená koniec jeho povinnosti voči národu. U Kollára rozlúčka s Mínou neznamená rozchod, ale dávajú si sľub vernosti. Kollár túži po posmrtnom stretnutí s Mínou.
- V 4. speve (Léthé) sa Mína mení na vílu a sprevádza autora po slovanskom nebi, kde sú všetci, čo priali Slovanom. V 5. speve (Acheron) po slovanskom pekle, kde sa stretávajú s neprajníkmi slovanského národa.
- Sládkovič v závere vyvyšuje lásku k pozemskému životu a rodnému kraju nad nadpozemskú blaženosť po boku víly Maríny. Spoznáva, že život je nekonečná premena a to mu vlieva novú silu a nádej. Pokúša sa nájsť princíp, ktorý by trvalejšie a hlbšie osvetľoval zmysel života pred prchavým ľúbostným citom. Nachádza ho v mladosti.
4. téma: Mladosť: - mladosť nevníma ako fyzický vek, ale ako stav ducha, živú túžbu, zmeniť skutočnosť a uskutočniť svoje túžby a ideály. Toto je revolučné jadro Sládkovičovej filozofie života. Z tohto hľadiska odoláva volaniu víly Maríny, ktorá ho stále vábi do vĺn Hrona a večnosti. Premáha nával žiaľu, víťazí v ňom vôľa a povinnosť k životu.
- Takto vyrovnaný dopísal Sládkovič záverečné slohy, v ktorých už niet bolesti a trpkosti, len blažená spomienka na krásu, lásku v poslednej 291. slohe.
„Marína moja! Teda tak sme my
ako tie Božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
A pekný život tie kvety žili,
A diamant v hrude nezhnije!“.
Realizmus v slovenskej literatúre (1880 – 1918)
-Realizmus v slovenskej literatúre nastupuje s časovým oneskorením takmer pol storočia
Spoločensko – politická situácia
-Obdobie politickej pasivity
-Zaostávanie Slovenska v oblasti kultúry aj hospodárstva
-Vplyv maďarizácie
-Boli prijaté APONIHO ZÁKONY – povinné zavedenie maďarčiny na školách
Nástup novej generácie spisovateľov
-Prvýkrát sa objavila v Almanachu NAPRED (1871) – zostavil ho Pavol Országh Hviezdoslav a Koloman Banšel, vyjadrili v ňom názory na slovenskú literatúru; chceli presadiť:
- slobodný rozvoj všetkých stránok básnickej osobnosti
- tematickú rôznorodosť
- štylistickú a veršovú novosť
- demokratizmus v cítení a myslení mladej generácie spisovateľov
Stretli sa s kritikou staršej generácie
-Mladá generácia u nás nastupuje v 70. a 80. rokoch, patria sem:
P. O. Hviezdoslav
Martin Kukučín
Božena Slančíková – Timrava
Jozef Gregor Tajovský
Terézia Vánsová
Elena Maróthy Šoltésová
Slovenské Pohľady začali znovu vychádzať v roku 1881 a sú významným časopisom tohto obdobia. Centrom slovenskej kultúry sa stalo mesto Martin, kde bolo založených mnoho spolkov:
-Muzeálna slovenská spoločnosť
-Kníhtlačiareň a vydavateľstvo
-Ženský spolok ŽIVENA
Vzniklo tu ochotnícke divadlo.
Toto prostredie ovplyvňovalo aj podobu spisovného jazyka – tzv. Martinský úzus
Teoretickým dokumentom nástupu realizmu sú Kritické listy (v časopise Orol – 1880) – korešpondencia medzi Škultétym (listy 2, 4) a Vajanským (1, 3, 5). Vyjadrovali svoje názory na literatúru, poéziu, prózu; formovali umelecký program mladej generácie.
Znaky slovenskej realistickej literatúry
- Téma – zo súčasného života, spoločenské problémy; život na slovenskej dedine, sociálna problematika
- Žánre – lyrické cykly, lyricko – epické skladby, epické skladby
- Sylabotonický veršový systém (striedanie prízvučných a neprízvučných slabík)
- Žánre – próza :
o dedinská poviedka – Kukučín
o spoločenská novela – Vajanský
o romány – Vajanský
-dráma – málo rozvinutá – Tajovský
Prvá vlna slovenského realizmu (1880 – 1900)
-Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín, Vánsová, Šoltésová
-Dominantná téma – zemianska otázka – ktorá spoločenská vrstva sa stane vedúcou a posunie spoločnosť ďalej (keďže bolo obdobie politickej pasivity)
-Vajanský tvrdí, že to bude inteligencia spolu so zemianstvom
-Hviezdoslav zobrazoval úpadok zemianstva, tvrdil, že hlavná morálna sila je v ľude
-Kukučín zobrazoval absolútny úpadok zemianstva – absolútne nehybná sila
Druhá vlna slovenského realizmu
-Timrava, Tajovský
-Zobrazovali najmä sociálne problémy
PAVOL ORSZÁGH - HVIEZDOSLAV
P. O. Hviezdoslav, vlastným menom Pavol Országh, je najväčší slovenský básnik. Jeho veľkosť nie je len v rozsiahlosti básnickej tvorby, ale predovšetkým v jej umeleckej hodnote a vo význame, aký má pre život nášho národa. Jeho tvorba je zrastená so životom slovenského ľudu. Sám vyhlásil, že kým trpí rod, musí trpieť i jeho básnik. Jeho dielo verne odzrkadľuje skutočnosť, preto je realistické. Hviezdoslav však túto skutočnosť aj posudzuje, odkrýva a kritizuje jej chyby. Preto sa aj stal zakladateľom nášho básnického kritického realizmu.
Narodil sa vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849. Okolie básnikovho rodiska si získalo jeho srdce už za detstva. Jeho rodičia pochádzali zo zemianskeho rodu, ale už chudobného, takže celkom splývali s oravským roľníckym ľudom. Zo svojich učiteľov si veľmi obľúbil Adolfa Medzihradského, ktorý neskoršie vplýval aj na jeho národné uvedomenie. Do trinásteho roku žil v rodinnom kruhu, kde sa s veľkou láskou vinul najmä k matke. Mal dvoch starších súrodencov - brata a sestru. Keď brat ostal pri gazdovstve, rodičia sa rozhodli Pavla dať do škôl. Dali ho na gymnázium do Miškovca, kde býval u otcovho brata. Keď prišiel do Miškovca, po maďarsky nevedel, ale usilovnosťou dokázal, že už na konci prvého ročníka patril k najlepším žiakom. Už tu si obľúbil básne maďarských básnikov Petofiho a Aranya. Pod ich vplyvom v maďarskom prostredí maďarskej školy začal písať básne po maďarsky. Po ukončení troch tried odišiel z Miškovca do Kežmarku, kde sa naučil po nemecky. Vo štvrtej triede už písal i nemecké básne. Ako žiak piatej triedy prevýšil i žiakov ôsmej triedy. Domov chodil len na prázdniny, takže bol od rodnej Oravy skoro celkom odtrhnutý. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa odnárodní.
Zásluhou oravských národovcov dostali sa mu do ruky diela našich slovenských básnikov, z ktorých najmä Ján Kollár a Andrej Sládkovič blahodarne vplývali na jeho rozhodnutie stať sa slovenským básnikom, na jeho rozhodnutie mala vplyv aj jeho matka a jej láska k rodnej reči. O svojom prebudení neskôr píše v básni Mňa kedys´ zvádzal svet. O sile jeho lásky k slovenskému národu svedčí jeho prvá básnická zbierka, ktorá vyšla už r. 1868 s názvom Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1868) –prvotina, ktorý vydal v devätnástich rokoch za pomoci oravských národovcov. Venoval je Andrejovi Sládkovičovi, námety čerpal z Oravy. Po maturite v Kežmarku odchádza do Prešova študovať právo.
So svojím druhom Kolomanom Banšellom r. 1871 vydali literárny almanach Napred - 1.spoločenský zborník prác mladej nastupujúcej generácie.
Po skončení práva stal sa advokátskym osnovníkom v Dolnom Kubíne a neskoršie v Martine, kde zásluhou Matice slovenskej a slovenského gymnázia bol čulý kultúrny ruch. R. 1873 sa zúčastnil Jungmannových slávností v Prahe. Tu sa zoznámil s predstaviteľmi českého národa a poprednými osobnosťami iných slovanských národov. Návšteva Prahy v Pavlovi Országhovi utvrdila cit československej spolupatričnosti.
Neskoršie bol podsudcom na okresnom súde v Dolnom Kubíne. Boli to práve kritické časy, keď sa začal stupňovať maďarizačný tlak. Prejavilo sa to v postupnom zatváraní matičných gymnázií a išlo aj o osud Matice slovenskej. Pavol Országh vtedy v Dolnom Kubíne otvorene vystúpil na obranu národných práv Slovákov. Ako štátny úradník nemohol bojovať proti maďarskému politickému šovinizmu. Zatúžil po slobodnom prostredí, potrebnom pre básnickú tvorbu. Preto sa vzdal úradu. Prijal básnické meno Hviezdoslav a jeho rozhodnutie, bojovať za slobodný, ľudsky dôstojný život svojho národa a ľudu, dozrelo. V roku 1876 sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou ev. farára z Oravy.
R. 1879 opúšťa štátny úrad v Dolnom Kubíne a odchádza do Námestova za advokáta, kde žije dvadsať rokov. Boli to roky jeho najplodnejšiej tvorby. Čarokrásna hornooravská príroda pod Babou horou a styk s roľníckym ľudom boli dva hlavné pramene jeho tvorby obdobia námestovského. Zaujal ho najmä život nášho dedinského ľudu a veľmi kriticky sa vyslovil o vzťahoch, aké mali k nemu páni. Rozhorčovalo ho opovrhovanie ľudom. Hviezdoslav ostro šľahal neslovenskú i slovenskú buržoáziu. Kriticky sa postavil aj proti tej časti slovenskej inteligencie, ktorá pasívne očakávala pomoc zvonku. Volal po aktivite nášho vzdelanstva, po jeho väčšom záujme o ľud. V Námestove vznikli jeho vrcholné epické skladby: Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský a iné.
Po dvadsiatich rokoch sa vracia do Dolného Kubína, odkiaľ so živým záujmom sleduje domáce i svetové udalosti, veľa tvorí a prekladá. Tam ho zastihla i prvá svetová vojna. Hneď v auguste a septembri roku 1914 napísal svoje Krvavé sonety ostro zamerané proti vojne. V máji r. 1918 na čele slovenskej delegácie ide do Prahy na oslavy 50. výročia založenia Národného divadla.
Hviezdoslav bol celý život hlásateľom bratskej jednoty oboch národov. Dožil sa jej 28. októbra 1918, keď na troskách macošskej Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla Československá republika. Básnikove sedemdesiate narodeniny oslavoval celý národ. Prišla ho pozdraviť i mládež z československých škôl, oslobodených spod národného útlaku. Jej zástupcom dal svoj odkaz slovami: ,,Mládež, uč sa!" Zaplesal, že sa slovenská a česká mládež už môže vzdelávať v materinskej reči a v národnom duchu. Hviezdoslav sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Karlova univerzita v Prahe ho poctila čestným doktorátom. Pozdravil oživotvorenú Maticu slovenskú a stal sa jedným z jej predsedov: Nebolo významnejšieho národného podujatia, ku ktorému by nevytvoril báseň. Po prekročení sedemdesiatky začal rapídne slabnúť a chorľavieť. Nepomohlo mu ani liečenie v Prahe. 8. novembra 1921 umrel v Dolnom Kubíne a tam je i pochovaný.
Tvorba
Hviezdoslavovo dielo možno rozčleniť na štyri skupiny: lyrika, epika, dráma, preklady.
LYRIKA: Celá lyrická tvorba je oslavou hornooravskej prírody a jej ľudu, príroda je nenahraditeľným zdrojom inšpirácie, je mu symbolom pokoja a spravodlivosti. Ideou jeho básnickej tvorby je PRAVDA, DOBRO a KRÁSA. Vytvoril osem básnických cyklov, ktoré predstavujú jeho životopis.
1) Sonety - sú prvým väčším znelkovým celkom v modernej slovenčine v sylabotonickom veršovanom štýle. Dielo obsahuje 21 zneliek. Básnik vníma poéziu ako niečo božské. Zamýšľa sa nad záhadami vesmíru, možnosťami ľudského poznania, hľadá únik do sveta fantázie, nakoniec si uvedomuje, že jeho miesto je na Zemi.
2) Letorosty (1885-1896) Letorosty I. - vyslovuje v nich realistický, estetický obraz vlastnej tvorby, opakuje tu svoj básnický program: "čo dávam, dávam z úprimnej duše". Hneď na začiatku určil základnú vlastnosť svojej poézie - úprimnosť. Z jeho veršov zaznieva úcta k prírode. Letorosty II. - sú poznačené smútkom "čierneho roku", ktorý privádza básnika na hranice zúfalstva, beznádeje. V tomto roku zomiera jeho matka, otec a po roku aj brat zanechávajúci dve siroty, ktoré si básnik adoptoval - báseň Pustý dom - smrť najbližších ho núti zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Letorosty III. - básnik postupne prechádza od osobných hodnôt k problémom života slovenského ľudu: báseň K vám, urodzeným, veľkomožným je ostrou kritikou vykorisťovania a príživníctva. Napísal spomienkové básne na matku - Priadka, na otca - Roľník.
3) Žalmy a hymny (1885-1895) - básnik tu porovnáva svoje predstavy o živote a ľudstve so skutočným stavom sveta. Žiali nad postavením slovenského národa, búri sa voči Bohu, že opustil národ.
4) Prechádzky jarom a 5) Prechádzky letom - inšpirovaným zdrojom je príroda v mnohorakých podobách. Jej úchvatná krása, nezničiteľná sila a schopnosť neustálej regenerácie vyvoláva predstavu o nezničiteľnosti ľudstva, ktorá sa tak isto obnovuje novými a novými generáciami.
6) Stesky - napísal ich po príchode z Námestova do Dolného Kubína, sú žalostným povzdychom nad tým, že zostarol, prešla jar i leto jeho života a nadišla jeseň - báseň Ach, nie som viac ten, čo som býval.
7) Dozvuky - základným motívom je myšlienka staroby, lúčenia sa so životom, básnik však verí v ľud, v jeho lepšiu budúcnosť - báseň Ľud sa budí, ľud sa budí.
8) Krvavé sonety - napísal ich v roku 1919, sú najväčším dielom Hviezdoslava, obsahujú 32 sonetov. Vojna, mier, všeľudské otázky. Autor reaguje na poníženú a pošliapanú ľudskosť v čase 1. sv. vojny. Vytvoril otrasný obraz vojny a jej ničivých dôsledkov pre ľudstvo. Trápi ho otázka kto je za túto hrôzu a utrpenie zodpovedný. Hoci nenachádza priamu odpoveď, tuší, že je to egoizmus jednotlivcov, skupín, národov založený prospechárstve. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. Ostro obžalúva, nemilosrdne súdi buržoáznu spoločnosť, jej vzdelanosť i kultúru, ale aj pokrytectvo kresťanstva, ktoré nedokázalo zabrániť krviprelievaniu. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho aj osud Slovanstva a vlastného národa. V záverečných sonetoch tohto "spevu o krvi" vyslovuje túžbu po miery i vieru v ľudskejšie, spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti.
EPIKA: Je písaná len vo veršoch, hlavnou témou je života ľudu, autor sa sústredil na vykreslenie jednotlivých postáv svojich diel. Vytvoril veľké epické skladby a z menších básnických poviedok utvoril navzájom súvisiace obrazy, najmä zo života dedinského ľudu: Poludienok (1891), Večera (1892), Na obnôcke (1889), Na žatvu (1890) a Bútora a Čutora (1888), v ktorej ide o susedský spor, rozoženie ho láska ich detí.
Ďalší okruh tvoria básne s biblickou tematikou: Agar (1883) - osud Agar a jej syna Izmaela po vyhnaní Sárou, Abrahámovou manželkou, ich postavenie symbolizuje postavenie Slovenska v Uhorsku. Ráchel (1891), tiež môžeme nájsť symbol utrpenia národa. Kain (1893), Sen Šalamúnov (1900), Vianoce (1897) - historická tématika vývoja ľudstva.
HÁJNIKOVA ŽENA
Literárny útvar: Lyricko-epická báseň
Kompozícia: 15 kapitol
Postavy:
Michal Čajka – syn zosnulého hájnika
Hana Čajková – Michalova žena
Artuš Villáni – syn zemana
Dej:
Starý hájnik Čajka na Jána zomrel. Ráno ešte vstal svieži ako vždy a vybral sa do lesa. Na Poľane si chcel na chvíľu pospať, ale už sa neprebudil. Ešte v ten deň ho tam valasi našli mŕtveho a odniesli ho k jeho chalupe hlboko v lese. Po hájnikovej smrti sa jeho syn Michal rozhodol pokračovať v jeho zamestnaní. Dal výpoveď u svojho vtedajšieho pána, ktorý ho len s veľkou nevôľou prepustil. Obliekol sa do sviatočných šiat a šiel do kaštieľa poprosiť pána o prácu. Pán ho najskôr vyhrešil za to, že sa ho opovažuje vyrušovať, ale keď sa dozvedel, že to bol práve jeho otec, kto mu v minulosti zachránil život, prijal ho. Michal sa v chalupe hneď udomácnil, dal ju opraviť a zariadil ju. Chýbala mu už len žena. Keď ešte pracoval ako čeľadník, spoznal Hanku. Stretávali sa len zriedka a prevažne tajne. Pred tým bol Michal chudobný, nemal ani kde bývať, a tak si netrúfal pýtať ju o ruku. Ale keď sa stal hájnikom, už sa nebál a išiel k nej na vohľady. Spočiatku sa Hankiným bohatým rodičom nepáčil, ale neskôr si ho obľúbili.
Chodil k nim celú zimu, až sa napokon na jar zosobášili a odišli bývať do chalupy. Raz v nedeľu cestou do kostola Hanka povedala Michalovi o jej hroznom sne: obluda ju vliekla do priepasti, on ju prišiel zachrániť ale napokon do nej obidvaja spadli. Hanka mu tiež povedala, že takéto sny mávala aj jej matka, a onedlho na to sa jej otec v hore podťal. Jedného dňa, keď bol Michal v hore a Hanka bola sama doma, vynorili sa z hory dvaja jazdci: pán Artuš Villáni a jeho sluha Janči. Pán sa dal s Hankou do reči a nechcel jej dať pokoj. Tá sa ho veľmi hanbila a bála. Doniesla mu krčah s vodou a kvet zo záhrady, preto že bez neho nechcel odísť. Po jeho odchode Hanka vyliala vodu z krčahu a zistila, že pán jej tam nechal peniaze. Nechcela ich a tak ich hodila do kotliny. Čas plynul a prišlo leto. Ľudia v hore oberali maliny a spievali, len okolo hájnikovej chalupy bolo ticho. Odrazu však pribehli k chalupe dve deti a Hanka ich ponúkla jedlom. Len čo chlapci odišli, prišiel k chalupe pán Artuš. Koňa uviazal o javor a chcel ísť do chalupy, ale dvere boli zamknuté. Hanka bola skrytá v dome. Urazený pán vysadol na koňa, ktorý zlomil konár na javore a odišiel. Hanka opäť Miškovi o návšteve nič nepovedala a keď sa pýtal na zlomený konár, vyhovorila sa na vietor. Na jeseň sa konala v hore poľovačka, na ktorej sa okrem iných zúčastnil aj pán Artuš a Michal. Po nevydarenom love išli všetci na stanovisko, kde pili a zabávali sa. Odrazu sa z kríkov vynoril jeleň a všetci sa pustili za ním. Len pán Artuš sa potajmä vybral do hájnikovej chalupy. Chcel Hanku znásilniť, tá sa však bránila a zabila ho zarážcom. Keď Michal videl, že sa Artuš niekam stratil, hneď bežal za Hankou. Našiel ju ležať na prahu a v pitvore uvidel mŕtveho Artuša. Hanka mu musela prisahať, že o tom nikomu nepovie.
Onedlho prišli aj ostatní poľovníci a Michal sa im priznal k vražde Artuša. Na druhý deň sa išiel sám udať. Uväznili ho a Hanka odišla bývať k rodičom. Jej matka bola čoraz slabšia až onedlho zomrela. Otec to dával za vinu Hanke, tak odišla z domu a onedlho sa pomiatla. V posledný deň súdu Michal stále tvrdil, že je vinný, ale na súd prišla Hanka a povedala pravdu. Michal bol oslobodený a spolu s ňou sa vrátil do chalupy. Jednej tmavej noci kráčal Michal popri rieke, ktorá kvôli búrke zaliala most. Okolo išiel kočiar a on ho zastavil, aby nespadol do rieky. V koči bol starý pán Villáni s manželkou. Michal sa im predstavil a poprosil o odpustenie, ktoré aj dostal. Snažil sa pomôcť aj pomätenej Hanke, nič však nepomáhalo. Napokon jej pomätenie pominulo, keď sa im narodilo dieťa. Dali mu meno Janíček.
Úryvok:
Pozdravujem vás, lesy, hory,
Z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho ukrnul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete nás,
vy vzkriesite, vy zotavíte
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosťkde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada
bez dotazu, kto on? čo hľadá?
Na lono to, hľa, v objem sladký
Ramenom láskyplnej matky
Pritúliac verne človeka...
EŽO VLKOLÍNSKY
Žáner: Epická báseň
Téma: Problém zemianstva a jeho vzťah k sedliactvu
Dejiskom celého eposu je dedinka Vlkolín (Vlkolín je básnickým pomenovaním Hviezdoslavovej rodnej dediny Vyšný Kubín). Po smrti váženého zemana Beňa Vlkolinského sa paňou majetku stala jeho žena Estera a ich jediný syn Ežo (krstným menom Ezechiel), z ktorého vyrástol statný mládenec. Žili spolu bez hádok, pretože Ežo matku vždy poslúchal. Až do jednej májovej noci, keď sa Ežo spolu s dedinskými mládencami vybral stavať dievčatám máje. Ežo postavil jedličku pred dom Žofky Bockovie – krásnej dievčiny, do ktorej sa zahľadel. Vravelo sa o nej, že je najkrajšou dievčinou vo Vlkolíne. Má však jednu veľkú chybu a to, že nie je zo zemianskej, ale zo sedliackej rodiny. Napriek tomu sa Ežo rozhodne požiadať Žofku o ruku. Jeho matka Estera sa dozvie, čo chce urobiť a povie mu, že pokiaľ ona bude žiť, on – zemiansky potomok si žiadnu sedliačku za ženu nezoberie. Medzi Ežom a matkou vzniká ostrý spor. Estera je zarytá zemianka, tvrdá a panovačná žena. Ežovo rozhodnutie ju pobúri, sedliackou dievčinou opovrhuje, navyše mu už vybrala nevestu – svoju krstnú Marku Tomášovie, samozrejme zemianku. Ežo sa však nepoddá a zaumieni si, že sa s Žofkou ožení a rodové predsudky nerešpektuje. Estera zahlási, že celé gazdovstvo je jej, že jemu otec nenechal vôbec nič, a vyženie ho z domu s tým, že už nie je jej syn.
Eža prichýli do domu jeho strýko Eliáš, tiež zarytý zeman a Beňov starší brat. Príjme ho síce do domu, ale len z vypočítavosti. Na svojho brata Beňa, ktorému neprišiel ani na pohreb, mal celý život ťažké srdce, pretože dostal vzdelanie, zatiaľ čo on drel na hospodárstve. A keď do toho vstúpili spory o majetok, bratia sa úplne rozišli. Navyše sa nenávisť preniesla aj na bratovu ženu Esteru, ktorá mu ju vracala rovnakou mierou. No Eža víta s otvorenou náručou. Získa v ňom lacnú pracovnú silu a myslí si, že to bude aj sladká pomsta Beňovej žene. A taktiež v ňom vidí syna, ktorého nemá.
Estera stále syna čakala, no neprišiel a až od slúžky sa dozvedela, že je u Eliáša a plakala. Ežo naďalej navštevoval svoju milú Žofku. Raz prišla za Esterou Tera Jonkovie – dedinská dievčina a ľutovala ju, že je na celé gazdovstvo sama. Estera jej však povedala, že všetko predá Židovi a potom si bude dobre žiť. Tera rýchlo bežala k Ežovi, aby mu povedala, čo sa jeho matka chystá urobiť a tak ho chcela prinútiť nech sa vráti domov, lenže strýko sa ho zastal a povedal, že nikam nepôjde.
Po čase Esteru navštívi Zuzana, Eliášova sestra, chudobná vdova s niekoľkými dcérami a nahnevaná Estera si od nej vyžiada jednu dcéru, ako náhradu za Eža. Zuzanu to najprv prekvapí, ale uvedomí si, že jej dcéra sa tam bude mať lepšie ako u nej a tak sa rozhodne jej dať svoju najmladšiu dcéru Uličku.
U Bockov bol Ežo vítaný, veď to bol mládenec ako sa patrí – usilovný a pracovitý. A tak nastal deň, keď Ežo aj so strýkom išli k Bockovcom požiadať Žofku o ruku. Po Žofkinom súhlase im celá rodina požehnala a bola hostina. Svadba sa konala v pondelok. A hoci je Eliáš vychýrený skupáň, vystrojil Ežovi takú svadbu, akej vo Vlkolíne už dávno nebolo. Všetci boli vyobliekaní tak, ako sa na takýto slávnostný deň patrí. Po obrade sa všetci vybrali najprv k Bockom. Všetci sa zabávali, no tu si začali vymieňať názory strýko Eliáš so sedliakom Blažkom a zrazu boli proti sebe zemania a sedliaci. Zemania napriek svojmu úpadku boli stále veľmi hrdí a sedliackym ľudom opovrhovali. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:
„Sme rovní! Áno zeman, nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví - nezná časy
Alebo je zatvrdilý - čo je nerozum."
V tretí deň svadby sa všetci vybrali k Eliášovi. Hostina trvala až do bieleho rána. V posledný deň svadby sa Bocko s Eliášom pohádal kvôli tomu, kde budú mladomanželia bývať. Nakoniec sa dohodli, že budú bývať u Bockov na statku. Estera medzitým sama pracovala na gazdovstve, aby zabudla na trápenie, ktoré jej zapríčinil jej syn. No bola tvrdá ako kameň a ani po rokoch sa nevedela zmieriť so skutočnosťou.
Po piatich rokoch išla raz Estera z poľa domov, keď jej zrazu malý chlapček objal kolená. Veľmi sa nahnevala, keď sa dozvedela, že je to Ežov syn Benko. Chlapček si od nej pýtal jablko a nazval ju starou mamou. Nakoniec mu dala plný klobúk jabĺk. Ľad okolo jej hrdého zemianskeho srdca roztopí až nežnosť vnúčatka a rozhodne sa prijať syna i nevestu do domu.
Postavy:
Ežo Vlkolinský – hlavný hrdina, zemiansky mládenec, hrdý, nenechá si rozkazovať a riadiť život od svojej matky, cieľavedomý, ochotný ísť za svojimi snami za každú cenu.
Estera Vlkolinská – Ežova matka, zarytá zemianka, tvrdá, panovačná, hrdá, neústupná a neustále chce synovi riadiť život.
Eliáš Vlkolinský – Ežov strýko, brat jeho otca, zarytý zeman, skúpy, vypočítavý. Eža pokladá za syna, ktorého nikdy nemal, ale aj za človeka, ktorý mu má pomáhať na dvore.
Žofka Bockovie – Ežova manželka a matka jeho syna, krásna, mladá dievčina zo sedliackej rodiny, trochu hanblivá.
Vedľajšie postavy:
Gábor Šimúnov – Ežov verný priateľ
Judka – Eliášova manželka
Mara, Zuza – Esterine slúžky
Zuzana – Eliášova sestra
Ondráš Blažkovie – oddávač
Gábor Vlkolinský
Gábor Vlkolinský (1901): je epická skladba, je voľným pokračovaním eposu s pokrokovou myšlienkou, že zemianstvo dohralo už svoju úlohu. Hviezdoslav tu ukazuje hospodársky i mravný úpadok zemianstva v plnej miere. Jeho jedinou záchranou je splynutie so sedliackou vrstvou. Hviezdoslav zobrazuje jeho hynutie problematikou alkoholizmu v obraze Gáborových rodičov, spočiatku len matky neskôr aj otec Šimon, ktorí prepijú celý majetok. Gábor je nešťastný, odmieta ho každá bohatšia dievčina. Chce sa zmárniť, nakoniec však poslúchne radu Eža a ožení sa s dievčaťom zo sedliackej rodiny Blažkovcov.
DRAMATICKÁ TVORBA:
V počiatkoch jeho dramatickej tvorby vznikli hry: Vzdelanie, Pomsta, Otčim. Vrcholným dramatickým dielom je historická tragédia Herodes a Herodias (1909): námet čerpal z Biblie.
V slovenskej literatúre niet básnika, ktorého dielo by bolo tak úzko zrastené so životom svojho tvorcu a so životom ľudu, pretože život básnika a život národa tvoria vzácnu jednotu. Rovnako skvelý je v lyrike i epike, pričom zvláštnosťou epiky sú jeho biblické skladby. Postavy, ktoré sa v týchto skladbách zvlášť výrazne vynímajú, svojím cítením a myslením v mnohom pripomínajú slovenskú skutočnosť.
Herodes a Herodias
Postavy:
Herodes Antipus – dobyvačný, bez mravných zábran
Tamar - manželka Herodesa, verná, skromná
Aretas - kráľ arabský, hrdý, odhodlaný pomstiť dcéru
Filip - veľkostatkár a obchodník, pohostinný, sklamaný
Herodias - jeho manželka arogantná, namyslená
Salome - ich dcéra, hračka v rukách arogatných ľudí
Ján /Jochanan/ , krstiteľ, kritik Herodesa a Herodiady
Ján, Ondrej .. jeho učeníci
Omru a vojaci vojska Herodovho
Manahen
Choza
Peritus a ďalší kráľovskí úradníci
Severus - prepad posádky rímskej v Teseriáde
Kňazi, hradník, hradní strážcovia, poslanci a poslovia
Johana - manželka Chozora a priateľka kráľovnej Tamar
a ďalšie
Obsah:
V tragédii Hviezdoslav predstavil zápas židovského národa proti rímskej vláde, v ktorej odhaľuje mravný úpadok vládnucej triedy. Je to vlastne obraz vtedajších pomerov, zaodetý do biblického rúcha.
V Herodesovi, jeho spoločnici Herodias a v ostatných príslušníkoch ich družiny kreslí básnik vládnucu statkársku vrstvu a buržoáziu Uhorska. Násilie, despotizmus, spupnosť a mravné neresti akými sa tu charakterizuje Herodesov svet, sú podobné s príznakmi utláčateľov slovenského ľudu.
V meste Tberias v kráľovskom paláci očakávajú kráľa Herodesa, ktorý sa má vrátiť z Ríma. Predchádzajú ho zlé chyry, že na ceste domov odviedol bohatému Filipovi jeho ženu Herodias a dcéru Salome. Zákonitá Herodesova manželka Tamar sa začína strachovať o svoj osud. Kráľ ju po návrate prepustí a Tamar volá za sudcu* celý národ. Aj Filip sa chce pomstiť, ale prehovoria ho, aby počkal, až bude mať viac spojencov, otca Tamary a ľud.
V kraji pri Jordáne objaví sa Ján Krstiteľ a pred ľudom ostro obviňuje kráľa pre jeho hriešny život. Ľud sa začína proti Herodesovi búriť. Herodias pod lstivou zámienkou dá priviesť Jána Krstiteľa a keď ten jej vyčíta smrť muža, ktorého dala zabiť, rozkáže ho uväzniť. Na oslavách svojich narodenín podnapitý kráľ v záchvate obdivu nad tancom Salome jej sľubuje, že splní každú jej žiadosť. Salome na pokyn matky si vyžiada Jánovu hlavu. Keď ju žoldnieri donesú, nastáva zdesenie a zmätok. Najostrejšie vystúpi proti nim dvormajster Manahen. V tomto zmätku vbehne stráž a oznamuje, že sa blíži cudzie vojsko.
Prečiny a poklesky Herodesa nezostanú teda nepotrestané. Vojsko arabského kráľa Arebasa, otca zákonitej, ale zavrhnutej Herodesovej manželky Tamar, porazí Herodesovo vojsko a potom nasleduje pád, vyhnanstvo. Pokorená Tamar dostáva tak zadosťučinenie. To je povzbudivý odkaz pre tých, ktorí trpia.
Približme si záverečné vystúpenie, v ktorom Severus, prefekt rímskej posádky v Tiberiáde, oznamuje Herodesovi a Herodiade výsledok...
"Mám nariadenie z Ríma úradné, s najvyššou na ňom pečaťou, hneď ťa, nespoľahlovca, nehodného trónu... mám zajať a odviesť k moru na loď, čo do vyhnanstva doprevadí ťa do chmúrnej Gálie. Tak výrok znie, a – koniec. Rušaj, pane, podobrotky...."
Vtedy mu Herodias oznamuje, že budú zdieľať spoločný osud. "Och, spolu: ten čím skôr zniesť tú – za hriech- pokutu!"
Okrem pokrokovej myšlienky, ktorá tkvie v boji za práva utláčaných, dielo vzbudzuje pozornosť majstrovskou kresbou postáv s rozmanitými charakterovými odtienkami. Ako v iných prácach i tu je prítomný osobitný Hviezdoslavov jazyk s obrovským počtom básnických novotvarov a jazykových prostriedkov vôbec i osobitný básnický štýl.
