„Ešte Slováci žijú, a budú žiť...“ Tieto slová vznikli v Maduniciach v časoch nedobrých pre slovenský národný život a dostali akoby krídla. Boli to slová, ktoré v týchto ťažkých časoch budili v srdciach ľudí nádej a vieru v lepšiu budúcnosť. Boli to slová Jána Hollého, významného literárneho buditeľa v slovenskej literatúre, ktorý ako prvý slovenský básnik využil a spracoval tematiku historicky významného veľkomoravského panovníka Svätopluka, ktorý svojimi činmi a rozvahou ovplyvnil dejiny síce malého, ale so silnými koreňmi, slovenského národa. Čo ho k tomu však viedlo? Hollého ako autora s mohutným národným povedomím dozaista ovplyvnilo Šafárikovo dielo Dejiny slovanskej reči a literatúry, ktoré v svojom úvode načrtli život Slovanov, obdobie Veľkej Moravy a ktoré svojím zápalom na obranu Slovanstva, hrdinstva Rastislava a následne Svätopluka autora natoľko ohromili, že sa rozhodol spracovať túto tematiku v epose Svätopluk, ktorý nesie podtitul Víťazská báseň ve dvanásťi spevoch.
Bohatiersky epos Svätopluk, ako ho mnohí označovali, je písaný v časomernom hexametri v kodifikovanom spisovnom jazyku bernolákovčine, ktorý vo svojich dielach používala vrstva katolíckych básnikov píšucich v tomto období. Hollý dodržiava kompozíciu antických eposov, aj keď v určitých miestach sa jeho Svätopluk od nich výrazne líši. Epos začína propozíciou, vyjadrujúcou zámer autora, v ktorej je niekoľkými veršami uvedená téma diela:
„Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel
Vojnu; i jak víťaz, seba aj svój od jeho vládi
Osvoboďiv národ, ňepodľehlí stal sa panovňík;
A zmužilích veľké založil královstvo Slovákov.“
(Hollý, 1985, str. 178)
Ďalej pokračuje Hollý invokáciou, čo je vlastne vzývanie Múzy, v tomto prípade konkrétnej slovanskej Umky. Básnik ju volá na pomoc, prosí o inšpiráciu, prosí ju, aby mu pomohla nabrať dych, zjasniť myseľ a zaplašiť „kadejaké chmúry“, aby zaspieval o týchto bojoch ako sa patrí a aby epos zavítal šťastne ku všetkým Slovákom.
„Umko milá, jestľiž mňe si v mích kedi prispela pesňách,
Včil najvác prispej na pomoc...“
(Hollý, 1985, str. 178)
„Tehdi ma už ponadíchňi; misel tvím zjasňi mi svetlom,
A všeľikú rozplaš tmu; abich tak hodňe o tíchto,
Od žádného ze všech posaváď až veščca ňereklích,
Prospevoval pótkách; a Svatopluka z mrákot i smutnéj
Vazbi na královskú hodnosť a na prestol uvédol.“
(Hollý, 1985, str. 178)
Po nej nasleduje dedikácia, čiže poďakovanie mecenášom, v tomto prípade je venovaná Jurajovi Palkovičovi, ktorý mu dielo vydal. Dedikácia nie je zasadená do textu, ale je vyjadrená v podtitule. Až po týchto úvodných častiach začína hlavný dej diela.
Kompozícia eposu sa skladá z 12 spevov. Pred každým spevom je stručný obsah. Dej začína in medias res (priamo doprostred deja, hneď k jadru veci). Autor tu rozvíja známy príbeh o tom, ako Svätopluk vydal Rastislava Nemcom, ktorí ho oslepili a uväznili. Neskôr uväznia aj Svätopluka. Nie je náhodné, že s hlavným hrdinom sa zoznamujeme práve vo väzení. Podľa Evy Fordinálovej ide o totálnu absenciu slobody – fyzickej i psychickej, prirodzenej i mravnej – o absolútnu nevyhnutnosť (Eva Fordináová, 1985, str. 59). Príčinu tejto situácie vidí Hollý v nesprávnom chápaní moci Svätoplukom, preto Svätoplukovo položenie slúži ako výstraha:
„Ó bídní! Čo na královskú sa drápeťe berlu,
Tich za blahoslaveních, čo dosáhnuľi túto, majíce!
Učťe sa, kdo z ľudskej múdrí je boľesťi, je múdrí,
Učťe sa ze mňa tu včil, čerství ze mňa berťe si príklad...“
(Hollý, 1985, str. 180)
„Aj včil mám ďekovať hodnosťi a berľe to všecko,
V temto že bez vlastnéj sa nachádzam vinní žalári...“
(Hollý, 1985, str. 182)
Svätopluk si najskôr nie je vedomý svojej viny, ešte nechápe, že aj keď má človek kráľovskú moc, tak nemôže robiť, čo sa mu zachce. Až časom si začne uvedomovať, prečo sa to všetko stalo, že si za svoje momentálne postavenie môže vlastne sám. Svätoplukov monológ je cestou poznávania, cestou za skutočnou, pochopenou slobodou. Z jeho otázok, ktoré adresuje Nemcom, však už cítiť uvedomovanie si vlastnej viny: že pre udržanie si vlastnej moci zradil základné morálne princípy a tým stratil aj právo na slobodu a ostatné ľudské práva.
„Ach, prečo sem, pre jakú sťe ma príčinu vsádľiľi Ňemci?
Čož sem vám zaviňil? čo mňe móžeťe zlého vitíkať?
Snaď do vašého že sem vekročil práťelstva ňemúdrí,
A v núdznéj seba vám sa pod ochranu bíďe oďevzdal?
Keď sťe braňú a krutím naše páľiľi končini ohňem;
Snaď mnú že sťe do svéj Rastislava dostaľi vládi:
Keď tajné, o život mňe idúcí, nástrahi kláďel,
Rozjedovan, do vašého že sem sa spolku upusťil...“
(Hollý, 1985, str. 182)
Svätopluk ľutuje, že sa stal kráľom a predstavuje si, ako by spokojne žil, keby bol pastierom oviec pod Tatrami.
„Ach, keď sem radšej sprostím tam ňekďe na Tatrách
Ovčákem ňemohel zostať! tam i veľmi pokojní,
Tam veselí, tam rozkošní, všech i pozbaven otrap
Bol bi pľinul veok mój a samé radovánki požíval.“
(Hollý, 1985, str. 182)
Žaluje sa Bohu a prosí ho o vyslobodenie. Boh vyslyší jeho prosby a posiela svojho posla ku Karolmanovi, aby mu vo sne zjavil vôľu Božiu. Prikazuje mu oslobodiť Svätopluka a vrátiť mu kráľovskú berlu Rastislava. Karolman zvoláva snem a rozhodnutie znie, že ho oslobodí, ale len pod podmienkou, že Svätopluk bude spolupracovať s Nemcami. Aby bol zväzok pevnejší, Britwald navrhuje, aby dostal Svätopluk za ženu Karolmanovu dcéru. Svätopluk súhlasí. Slováci na čele so Slavomírom sú sklamaní zradou toho, v ktorého dúfali. Svätopluk ostáva u Karolmana, ktorý na jeho počesť usporadúva rytierske hry a hostinu. Nad všetkými bojovníkmi vyniká Britwald. Svätopluk na hostine (v 6.speve) hrdo hovorí o pôvode Slovanov, ktorí do Európy prišli z bohatej Indie. Opisuje svoju pravlasť a hrdinskosť vlastných predkov. Pri čítaní tohto spevu človek chtiac, či nechtiac cíti šteklenie pri srdci, ktoré je dôkazom výraznej hrdosti nášho národa, ktorý sa napriek mnohým útrapám nevzdával, putoval a bránil sa, pokým nenašiel pravý pokojný život. V tomto speve čitateľ cíti výrazné poslovenčenie eposu, najmä vďaka Svätoplukovým živým opisom typických vlastností Slovákov – pracovitosti, hrdosti, miernosti, pohostinnosti, mierumilovnosti, sociálnej rovnosti a najmä láske ku slobode. Aj keď Hollý hovorí o Slovanoch, myslí tým Slovákov, čo cítime najmä z piateho spevu, kde používa geografické názvy slovenských oblastí a miest (napr. Brezno, Detva, Nitra, Piešťany, Kysuce), z ktorých pochádzali mnohí bojovníci, čím dvíha slovenské povedomie. Epos Svätopluk je celkovo geograficky začlenený do oblastí Slovenska.
Svätopluk sa teda vydá na čele vojska proti Veľkej Morave. Spočiatku sa správa rozumovo diplomaticky, čo je výrazný prvok klasicizmu. V jeho rozhodovaní však dôjde k obratu, keď stojí pred Devínom a začína sa prejavovať jeho emocionálne JA. Snaží sa zabrániť krviprelievaniu a jeho cieľom je dosiahnuť dohodu o dobrovoľnom vzdaní sa a prijatí podmienok Karolmana. S čím však Svätopluk nepočítal, bol návrh navrátiť sa na stranu Slavomíra a ujať sa dávno stratenej vlády. Zároveň si Svätopluk uvedomuje, že nechce, aby sa zo Slovanov stali otroci nemeckého ľudu.
„Či snad chceš mrzuté vácej poddanstvo si vážiť,
Nežli drahú volnosť, a slobodnú nad nami vládu?
Tak hlasními ťichí Slavimír bol rečnoval ustmi.
Než Svatopluk mešká, a na svéj mnoho misľi premítá.“
(Hollý, 1985, str. 430)
Svätopluk váha. Váha nad tým, či sa má prikloniť na stranu Nemcov, alebo sa vrátiť späť ku svojej rodnej vlasti. Jeho srdce tu zvádza tuhý boj s rozumom. A predsa srdce víťazí. Svätopluk dáva prednosť láske k vlasti pred daným slovom, čo môžeme považovať za výrazný prejav národných tendencií slovenského klasicizmu.
„Tam to mi víra daná, ku miléj toto káže mi vlasťi
Láska robiť. Poňeváč aľe každí túžňe za sladkú
Dichťívá slobodú, a hľeďí poddanstva sa pozbiť:
K vám radšej sa pridám: Královskú nad vami berlu
Vezmem, a údatné poveďme na Karolmana vojsko.
Tak mislím, že mu dosť úzkéj nahoďíme žalosťi.“
(Hollý, 1985, str. 430-431)
Svätopluk sa teda stane vodcom slovenského vojska a vedie ho proti nemeckému táboru. Bitka je veľmi nerozhodná a šťastena stojí raz na jednej, raz na druhej strane. Keď to Britwald vidí, vyzve Svätopluka na osobný súboj. Nastáva posledná bitka. Svätopluk hrdinsky bojuje a má pomoc i na nebesiach. Svätý Cyril prosí Pána Boha o pomoc. Jeho prosby sú vyslyšané. Svätopluk porazí v osobnom súboji Britwalda a plní Božiu vôľu a založí „veľké kráľovstvo Slovákov“.
Paralelne s činmi ľudí vstupujú do deja bohovia. Kresťanský Boh nevystupuje priamo v deji, usmerňuje však činy ľudí, oznamuje im svoju vôľu vo sne, posiela anjela-strážcu (napr. v 9. speve chráni slovenských bojovníkov pred nepriateľskými šípmi). Boh vyslyší prosby Cyrila a dá zvíťaziť Svätoplukovi nad Britwaldom. Naopak pohanský boh Černobog rozvíja svoju činnosť v samostatnej dejovej línii (príchod z pekiel, premena na kňaza, burcovanie ľudí, podoba Rastislava v Slavomírovom sne, zhodenie do priepasti Michalom). Pohanský boh je oproti kresťanskému Bohu aktívny, snaží sa získať ľudí na svoju stranu, premieňa sa na rôzne postavy, pomocou čarov a intríg sa snaží ľudí ovplyvniť a prikloniť si ich na svoju stranu. Predstavuje diabla, mnohobožstvo, boha zla.
Aj keď cítiť v tomto epose dosť veľký vplyv antiky, pri podrobnej analýze diela môžeme zbadať posun medzi klasicistickým a antickým eposom. Za jeden z najväčších rozdielov medzi antickým eposom možno považovať dej, ktorý je v tomto diele až monotónny a na rozdiel od antického eposu, ktorý je preplnený kvantom udalostí a príbehov, tu sa všetko točí okolo získania trónu Svätopluka. Ďalšou odlišnosťou je časopriestor, ktorý je výrazne obmedzený na krátky časový úsek – jednu noc a dva dni – pričom antický epos nepozná časovú obmedzenosť. Inou diferenciou je priestor odohrávania sa deja. V antickom epose sa príbeh odohráva na veľkom (dá sa povedať, že neobmedzenom) priestore, kým u Hollého sa príbeh odohráva iba na dvoch miestach – na dvore kráľa Karolmana a na hrade Devín. Ďalšou nezhodou s antickým eposom je i zásah bohov do deja, ktorý je v Svätoplukovi sprostredkovaný nepriamo, pomocou sna a rôznych symbolov, kým v antike dochádza k priamemu zásahu, či už formou prekážok alebo priamym stretom „z očí do očí“. Čo sa týka postáv, Hollý využíva enumeráciu, čiže výpočet postáv. Neobmedzuje sa však len na strohé vymenovanie mien, ale podáva čitateľovi aj ich charakteristiky. Postavy sú vznešené a urodzeného pôvodu. Autor opisuje ich zásluhy, postavu, výzbroj. Chýba tu však priama charakteristika postáv, epiteton nám síce prináša niektorú vlastnosť danej postavy (udatný, krutý), ale obraz o postave si musíme urobiť až z jej činov. Hrdinovia majú konštantné prívlastky a Hollý tu využíva homérske rozsiahle prirovnania.
Hlavná postava – Svätopluk – tu vystupuje skôr ako symbol, ktorý však má svoje konkrétne meno. Autor ponecháva celé dianie na túto postavu, pretože tak chce vyzdvihnúť jeho autoritu, činy a jeho hrdinský prístup, aj keď nie vždy je Svätopluk hýbateľom deja. Hollý kladie veľký dôraz na vývin postavy, ktorá sa samostatne rozhoduje bez pričinenia iných osôb, dokonca ho neovplyvňujú ani žiadne božstvá (ako by to bolo podľa vzoru antiky). Je tu náznak individuality postavy, autor nijako nezasahuje do deja, ani nekomentuje činy hrdinov. Autorov postoj je čisto klasicistický, bez náznaku emocionality. Je chladný, chudobný na emócie, čo je veľmi výrazný protiklad s antikou, čo je podľa mňa dosť na škodu, lebo dielo sa tým stáva pre čitateľa menej zaujímavé. Čitateľ potrebuje aspoň trošku emocionality, trochu „vášne“, ktorá ho dokáže vtiahnuť do deja a vžiť sa do situácie so samotným hrdinom. Avšak Hollého epos (podľa môjho názoru) niekedy až príliš stagnuje najmä kvôli dlhým a detailným opisom, ktoré spomaľujú dej, retardujú ho. Sú tu však niekedy až dosť hnusné opisy (znak baroka), spôsobujúce čitateľovi skôr hnus – napr. obraz pekla, opisy bojov alebo smrti. Autor tu tiež zobrazuje apokalyptické vízie skončenia sa sveta – na štíte, ktorý dostane Svätopluk od Karolmana, je vytepaný výjav boja kniežaťa Michala so Satanášom a jeho zástupcami. Okrem hlavnej dejovej línie tu nájdeme množstvo vedľajších dejových línií, odbočenia. Taktiež tu nájdeme peripetiu – nečakaný zvrat deja – napr. Svätoplukovo rozhodnutie opustiť Nemcov a pridať sa na stranu Slavomíra. Toto všetko tvorí epickú šírku eposu.
Aj keď už prešlo mnoho rokov odvtedy, čo vyšiel Svätopluk (1833), predsa si myslím, že toto dielo má čo povedať aj dnešnému čitateľovi. Hollý nám tu podáva obraz toho, čo všetko si naši predkovia museli vytrpieť v boji za svoju slobodu, čo všetko museli podstúpiť a obetovať, aby mohli žiť tak, ako sa žije dnes. Apeluje na ľudí, aby žili v mieri, aby si bránili svoju národnú slobodu a nenechali sa zastrašovať inými národmi, ktoré sú možno silnejšie, ale určite nie lepšie od nás. Taktiež tu Hollý apeluje na kresťanstvo (však ako inak, keď bol kňazom) a hovorí, že kresťanstvo by malo zohrávať dôležitú úlohu v živote človeka, že len keď budeme veriť a prosiť Boha, tak budeme vyslyšaní a bude sa nám žiť lepšie. Treba mu však uznať, že kresťanstvo nepropaguje nejakým násilným spôsobom a miestami je táto propagácia tak skrytá, že si ju čitateľ všimne až pri pozornom čítaní. Čo mi však pri čítaní Svätopluka dosť prekážalo, boli tie nekonečné opisy, ktoré príliš retardovali dej a mňa ako čitateľa tiež dosť nudili. Avšak na druhej strane mu treba uznať, že nie každý autor dokáže podať tak detailné zobrazenia toho, čo chce zdôrazniť. Napríklad jeho opisy búrok sú naozaj úžasné – čitateľ má pocit, že sa to všetko odohráva nad jeho hlavou a ako keby sám autor bol súčasťou mohutného burácania a zapisoval všetko, čo videl. Autor tu dokazuje svoje skutočné básnické majstrovstvo a ukazuje, akú veľkú fantáziu v sebe nosí. A tak si myslím, že právom ho mnohí oslavovali a ospevovali. J. K. Viktorin ho nazýva „presláveným tatranským pevcom, prorokom Tatier“, Ľudovít Štúr o ňom hovoril ako o slovenskom Vergíliovi, J. M. Hurban o ňom píše ako „o slovenskom Homérovi, bardovi slovenskom, pevcovi vekov zašlých“ a Štefan Krčméry ho právom pokladá za „prvého veľkého básnika Slovenčiny“. Znalec jeho diela, básnik a prekladateľ Viliam Turčány dodáva: „...Ján Hollý ako prvý objal i kraje, rodiny a ako prvý básnicky zmapoval Slovensko...Jeho charakteristiky niektorých obcí a miest by sa mali skvieť z kamenných tabulí na ich námestiach, ako to vídame u iných národov...“ A v tom mal myslím pravdu. Je síce pekné, že si uvedomujeme posolstvo, ktoré nám Ján Hollý vo svojom diele zanechal, ale čo s tým robíme? Nemali by sme len sedieť so založenými rukami a čakať, že sa všetko spraví za nás.......musíme sa aj my snažiť pozdvihnúť národné povedomie, bojovať za náš krásny národ, za naše Slovensko, v ktorom žijeme a v ktorom sme sa narodili. Nehanbime sa vstať a povedať, že sme Slováci, že sme hrdí na to, čo sme a kto sme, hrdí na to, z kade pochádzame a hrdí na to, za čo bojovali už naši predkovia. Bola by večná škoda zahodiť ich boj, veď koľkí z našich starých, či prastarých rodičov položilo životy za to, aby sa nám žilo ľahšie. A na to by sme nemali zabúdať. Hollý dokázal týmto svojím rozsiahlym dielom poslať ľudstvu – Slovákom odkaz – „SMS-ku“, aby bojovali za svoj národ, tak to urobme aj my. Šírme jeho posolstvo ďalej ďalším generáciám a nedovoľme, aby niekto zničil naše Slovensko, našu rodnú vlasť.
