„Ešte Slováci žijú, a budú žiť...“ Tieto slová vznikli v Maduniciach v časoch nedobrých pre slovenský národný život a dostali akoby krídla. Boli to slová, ktoré v týchto ťažkých časoch budili v srdciach ľudí nádej a vieru v lepšiu budúcnosť. Boli to slová Jána Hollého, významného literárneho buditeľa v slovenskej literatúre, ktorý ako prvý slovenský básnik využil a spracoval tematiku historicky významného veľkomoravského panovníka Svätopluka, ktorý svojimi činmi a rozvahou ovplyvnil dejiny síce malého, ale so silnými koreňmi, slovenského národa. Čo ho k tomu však viedlo? Hollého ako autora s mohutným národným povedomím dozaista ovplyvnilo Šafárikovo dielo Dejiny slovanskej reči a literatúry, ktoré v svojom úvode načrtli život Slovanov, obdobie Veľkej Moravy a ktoré svojím zápalom na obranu Slovanstva, hrdinstva Rastislava a následne Svätopluka autora natoľko ohromili, že sa rozhodol spracovať túto tematiku v epose Svätopluk, ktorý nesie podtitul Víťazská báseň ve dvanásťi spevoch.
Bohatiersky epos Svätopluk, ako ho mnohí označovali, je písaný v časomernom hexametri v kodifikovanom spisovnom jazyku bernolákovčine, ktorý vo svojich dielach používala vrstva katolíckych básnikov píšucich v tomto období. Hollý dodržiava kompozíciu antických eposov, aj keď v určitých miestach sa jeho Svätopluk od nich výrazne líši. Epos začína propozíciou, vyjadrujúcou zámer autora, v ktorej je niekoľkými veršami uvedená téma diela:
„Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel
Vojnu; i jak víťaz, seba aj svój od jeho vládi
Osvoboďiv národ, ňepodľehlí stal sa panovňík;
A zmužilích veľké založil královstvo Slovákov.“
(Hollý, 1985, str. 178)
Ďalej pokračuje Hollý invokáciou, čo je vlastne vzývanie Múzy, v tomto prípade konkrétnej slovanskej Umky. Básnik ju volá na pomoc, prosí o inšpiráciu, prosí ju, aby mu pomohla nabrať dych, zjasniť myseľ a zaplašiť „kadejaké chmúry“, aby zaspieval o týchto bojoch ako sa patrí a aby epos zavítal šťastne ku všetkým Slovákom.
„Umko milá, jestľiž mňe si v mích kedi prispela pesňách,
Včil najvác prispej na pomoc...“
(Hollý, 1985, str. 178)
„Tehdi ma už ponadíchňi; misel tvím zjasňi mi svetlom,
A všeľikú rozplaš tmu; abich tak hodňe o tíchto,
Od žádného ze všech posaváď až veščca ňereklích,
Prospevoval pótkách; a Svatopluka z mrákot i smutnéj
Vazbi na královskú hodnosť a na prestol uvédol.“
(Hollý, 1985, str. 178)
Po nej nasleduje dedikácia, čiže poďakovanie mecenášom, v tomto prípade je venovaná Jurajovi Palkovičovi, ktorý mu dielo vydal. Dedikácia nie je zasadená do textu, ale je vyjadrená v podtitule. Až po týchto úvodných častiach začína hlavný dej diela.
Kompozícia eposu sa skladá z 12 spevov. Pred každým spevom je stručný obsah. Dej začína in medias res (priamo doprostred deja, hneď k jadru veci). Autor tu rozvíja známy príbeh o tom, ako Svätopluk vydal Rastislava Nemcom, ktorí ho oslepili a uväznili. Neskôr uväznia aj Svätopluka. Nie je náhodné, že s hlavným hrdinom sa zoznamujeme práve vo väzení. Podľa Evy Fordinálovej ide o totálnu absenciu slobody – fyzickej i psychickej, prirodzenej i mravnej – o absolútnu nevyhnutnosť (Eva Fordináová, 1985, str. 59). Príčinu tejto situácie vidí Hollý v nesprávnom chápaní moci Svätoplukom, preto Svätoplukovo položenie slúži ako výstraha:
„Ó bídní! Čo na královskú sa drápeťe berlu,
Tich za blahoslaveních, čo dosáhnuľi túto, majíce!
Učťe sa, kdo z ľudskej múdrí je boľesťi, je múdrí,
Učťe sa ze mňa tu včil, čerství ze mňa berťe si príklad...“
(Hollý, 1985, str. 180)
„Aj včil mám ďekovať hodnosťi a berľe to všecko,
V temto že bez vlastnéj sa nachádzam vinní žalári...“
(Hollý, 1985, str. 182)