V jednej z chudobných štvrtí Paríža, na ulici Neuve-Sainte-Geneviève stojí Vauquerovský dom – meštiansky penzión pre obidve pohlavia a pre ostatných. Penzión je postavený na strmom svahu, pozdĺž jeho priečelia je aleja vysypaná pieskom, záhradka. Dom sa týči do výšky 3. poschodia. Za budovou je dvor s prascami, kurami a zajacmi. Vo vnútri, hneď vedľa vstupný dverí je starobou natuchnutý salónik s krbom, v ktorom sa už roky nekúrilo, a so starými dlaždicami. Veďla je tiež stará kuchyňa s jedálňou a tučnou kuchárkou Silviou. Nájomníci a taktiež niekoľko ďalších sa tu každé ráno, na obed a večer stretávajú, aby naplnili svoje žalúdky a porozprávali sa o najnovšich udalostiach v Paríži.
A tak jedným dňom na konci novembra 1819 vstupujeme do opisu udalostí, ktoré sa odvtedy tu odohrali. Eugène de Rastignac sa ocitol v duševnom rozpoložení. Prvý ročník na fakulte mu totižto ponechal voľnosť vychutnať si viditeľné slasti Paríža. A tak niet divu, že keď chodil okolo bohatých, šlachtických domov, zatúžil aj on mať bohatstvo, patriť do vyššej spoločnosti. A tak, keď sa večer vrátil na svoju izbu, napísal svojej matke list, v ktorom ju žiadal, aby zistila, či má Eugène v rodine nejaké významné osoby z vyšších kruhov. Jeho teta, pani de Marcillac sa totižto s niektorými poznala, pretože raz bola predstavená na šlachtickom dvore. ,,Stará dáma potriasla konáre rodostromu" a zistila, že vikomtesa de Beausèant je jeho sesternica a najmenej zo všetkých by sa vzopierala spoznaniu chudobného Eugèna. Keď sa toto mladí právnik dozvedel, poslal tetin list vikomtese. Vikomtesa odpovedala pozvaním na ples, ktorý sa mal uskutočniť nasledujúci deň u nej.
A tak sa tam vybral. Síce sa so svojou sesternicou nezoznámil, avšak pri tanci si získal sympatie grófky Anastasie de Restaud, ktorá sa stala pre neho ženou priam vytúženou. Hovorilo sa o nej, že má jednu z najkrajších postáv v Paríži. Anastasia ho pozvala k sebe, keď jej povedal, že je bratrancom vikomtesy de Beausèant. Keď dotancovali a Eugène sa od nej odlúčil, natrafil na markíza de Montriveau, milenca vojvodkyne de Langeais, od ktorého sa dozvedel, že grófka býva na ulici du Helder... Keď sa vracal domov, opäť sníval o bohatstve, ovšak už opäť reálnejšie, pretože už poznal svoju sesternicu – vikomtesu a Anastasiu de Restaud – grófku.
Bola hlboká noc, keď sa dostal nazad do penziónu, do svojho bytu, kde pokračoval v rozširovaní svojej fantázie. Zrazu však začul vzdych, ktorý vychádzal s Goriotovej izby a tak ta šiel a cez kľúčovú dierku zbadal, ako nešťastný bývalý obchodník láme strieborné prúty. Asi boli po jeho žene. Potom ich zabalil a šiel spať. Eugène potom ešte zbadal Vautrina, ako vchádza do svojej izby a čudoval sa, ako je možné, že prichádza v takomto nočnom čase, keď Christophe, pomocník pani Vauquerovej, už zavrel hlavnú bránu. Na nasledujúce ráno zavládla v Paríži hmla. O pol deviatej bol už otec Goriot v ulici Dauphine u zlatníka, predával tam prúty, ktoré predchádzajúci deň polámal. Nato išiel do ulice de Grès do domu známeho úžerníka Gobsecka. Nuž a okolo desiatej bol už v penzióne a podával Christophovi obálku s kvitovanou zmenkou, aby ju zaniesol jeho dcére pani grófke Anastasii de Restaud do ulice du Helder.
Medzitým už nájomníci boli usadení v jedálni a rozprávali sa o otcovi Goriotovi, ako je už od rána na nohách a vybavuje. O deviatej hodine tohto istého rána Eugène prechádzal ulicou de Grès a zbadal svoju milovanú Anastasiu ako ide navštíviť Gobsecka. Keď sa to jeho spolubývajúci pri raňajkách o desiatej dozvedeli, otec Goriot zrazu ožil a začal sa ho vzrušene na ňu pýtať. Keď už bývalý obchodník dojedol a odišiel, ostatný si vytvorili mienku, že otec Goriot je starý hýrivec a kvôli takýmto ženám prišiel na mizinu. O štvrtej hodine popoludní si otec Goriot všimol plačúcu Victorinu, rozprávajúcu pani Couturovú a načúvajúci pani Vauquerovú. Pridal sa k nim a dozvedel sa, ako ich necitlivý pán Taillefer odbyl na ich návšteve. Pán Taillefer je totižto veľmi bohatý, ale všetko bohatstvo chce po smrti venovať svojmu synovi, pretože vlastnú dcéru zaprel.
,,Na druhý deň sa Rastignac veľmi elegantne obliekol a okolo tretej hodiny popoludní šiel k panej de Restaud, oddávajúc sa cestou závratne šialeným nádejám, ktoré pre samé dojmy robia život mladých mužov takým krásnym." Keď ta došiel, uvedomil si, že jeho oblečenie nie je kvalitné a neprišiel na koči ako bolo pre šlachtu zvykom. Eugène de Rastignac sa ohlásil u komorníka Maurica, ale musel čakať v salóne, kým Anastasia ukončí návštevu, ktorú práve mala. Eugène zbadal, ako pri odchode táto návšteva – otec Goriot, dáva bozk grófke. Po jeho odchode by už Anastasia mala voľný čas na Eugèna, kebyže tu pred ním už nečakal na ňu istý gróf Maxime de Trailles, grófkin milenec. Napokon to však skončilo trošku vyhrotenou situáciou, kde sa Maxime a Eugène, navzájom sokovia, chceli vyzvať na súboj. Avšak vstúpil do miestnosti pán de Restaud, manžel Anastasie. Eugène teda poznal ďalšieho človeka z vysokej šlachty. Onedlho však Maxime odišiel a Eugène sa smelo spýtal grófky, čo má spoločné s otcom Goriotom. Nato však zavládla nervozita u manželského páru, až napokon sa s ním rýchlo a slušne rozlúčili. Bolo vidieť, že meno Goriot im bolo veľmi známe. Mauricovi bolo povedané už nikdy nevpustiť Eugèna do domu.
Keď Rastignac vyšiel z domu, pobral sa do paláca de Beauséant za sesternicou, aby jej všetko mohol porozprávať. Išiel tam na koči, ktorý zbadal ešte pred sídlom Restaudovcov. Tento koč sa síce vracal zo svadby a bol tak náležite ozdobený, Eugènovi to však nevadilo. Keď dorazil na miesto, počul pridusený smiech troch či štyroch lokajov, ktorý sa smiali na jeho koči. Bol zúfalý, pretože si uvedomil, že úspech u žien sa nedá vybojovať iba láskou, treba mať aj bohatý šatník, koč a tak. Vikomtesa de Beauséant mala milenca Portugalca markíza d'Ajuda-Pinto už veľmi dlhú dobu. Markíz sa však chcel zosobášiť s istou slečnou de Rochefide, avšak vikomtese to ešte nemal odvahu povedať. Ale trávili spolu veľa času, tiež dnes. Keď Eugène vchádzal do salónika, d'Ajuda bol na odchode. "Vyriešili" spolu ešte próblem, že markíz chcel ísť za anglický vyslancom, ale vikomtesa chcela ísť večer do Talianskeho divadla. Nuž sa dohodli, že predsalen pôjdu do divadla. Keď odišiel, vikomtesa tušiac niečo zlé, poslala svojmu milencovi správu: ,,Ak večeriate u Rochefidovcov a nie na anglickom vyslanectve, ste mi dlžen vysvetlenie; čakám Vás," a poslala ho do sídla Rochefidovcov pre pána markíza d'Ajuda. Potom si už konečne všimla Eugèna, ktorý čakal v salóne. A tak sa pustili do rozhovoru. Keď mladý právnik už spomenul paniu de Restaud a oslavu, na ktorej sa stretli, vtom ohlásil komorník Jacques pani vojvodkyňu Antoinette de Langeais, ktorá bola jej najlepšou priateľkou. Prišla ju pozrieť a povedať jej, že zajtra vraj majú pán d'Ajuda a slečna Rochefide ohlášky. Vikomtesu to prekvapilo, ale nedala to najavo. Potom sa už obe venovali Eugènovi. Vyrozprával im celý príbeh i to ako videl otca Goriota, ako sa bozkom lúči s pani de Restaud. Obe ženy sa rozosmiali, pozreli na úbohého Rastignaca. ,,Ale vy ste naozaj dieťa! Pani de Restaud je rodená Goriotová," povedala vikomtesa. Pokračovali ďalej a Eugène sa dozvedel, že otec Goriot má dve dvéry – pani de Restaud a paniu Delphine de Nucingen, ktorá je vydatá za baróna de Nucingen. ,,Zapreli svojho otca," opakoval Eugène. ,,Veru otca, vlastného otca, takého otca," pokračovala vikomtesa, ,,dobrého otca, čo vraj každej dal päťsto či šesťsto frankov, aby im založil šťastie, dobre ich vydal a ktorý si ponechal iba osem až desaťtisíc libier ročného dôchodku, veriac, že jeho dcéry mu ostanú dcérami, že si u nich vytvorí dve postate, dva domovy, kde ho budú zbožnovať, maznať. Po dvoch rokoch ho zaťovia vyobcovali zo svojej spoločnosti ako najposlednejšieho bedára..." Eugène sa rozplakal. ,,Tento otec dal svoju lásku; v jednom dni rozdal svoj majetok. A len čo bol citrón dobre vyžmýkaný, kôrku z neho pohodili dcéry na rohu ulice," vravela vojvodkyňa. Ďalej vraveli o vzájomnej rivalite medzi dcérami. Napokon Eugènovi poradili takto: ,,Zatvorili ste si dvere ku grófke tým, že ste vyslovili meno otca Goriota. Áno, drahý môj, aj keby ste dvadsať ráz išli k panej de Restaud, dvadsať ráz nebude pre vás doma. Zaradili vás medzi tých, čo neprijímajú. A tak nech vás otec Goriot uvedie k pani Delphine de Nucingen." Bolo päť hodín. Eugène bol hladný a tak sa rýchlo pobral na ulicu Neuve-Sainte-Geneviève. Vošiel do jedálne a uvedomil si, aký obrovský kontrast je medzi touto chudobou a obrovským prepychom, v ktorý práve videl u vikomtesy.
