Racionálny kriticizmus a smelé idealizované sny na nápravu spoločnosti v Záborského poviedke Dva dni v Chujave

Jonáš Záborský, zatrpknutý kritik, ktorý sa hlásil ku klasicizmu, žil v časoch romantizmu a svojim dielom sa blížil k názorom realizmu. Napriek všetkým jeho rozporuplným názorom a všeobecnej kritike bol hrdým Slovákom. Vo svojom živote prežil mnoho sklamaní a krutých paradoxov. Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom, pretože ako hrdý zeman nesúhlasil so štúrovskými protifeudálnymi názormi a jeho koncepciou slovenčiny ako spisovného jazyka. A taktiež sa nestotožňoval s orientáciou štúrovcov na cisársku Viedeň. Bol zásadovým racionalistom a uprednostňoval odstránenie hmotnej núdze ľudu.
Jeho literárna tvorba vyplývala z jeho kritickej nedôvery voči zidealizovaným predstavám viacerých jeho štúrovských rovesníkov. Proti „klamstvám romantizmu“ provokatívne vyzdvihoval zásady „zdravého obecného rozumu“. Preto sa aj v medziach racionalistického kriticizmu dopátral podstaty mnohých spoločenských neduhov, ktoré unikali pozornosti jeho romantických protivníkov.

Poviedku Dva dni v Chujave sám autor žánrovo označil novovekou povesťou.

„Rok, do ktorého prítomná povesť padá, bol 1865, keď už Bach so svojim cudzozemským úradníctvom a so svojou rovnoprávnosťou všetkých, s výlučným panovaním Nemcov vygazdoval a Slováci mali svoje domorodé, samovolené vrchnosti, samých plnokrvných, zo slovenských rodičov narodených Maďarov.“

Už hneď v tejto výstižnej vete Záborský satiricky ba až sarkasticky skritizoval rodených Slovákov, ktorý zaslepení mocou a postavením hlásili sa hrdo k Maďarom, nepozerajúc na svoju krv a hrdosť. V porovnaní so štúrovcami, tam kde by oni v sledovaní romantických princípov vyzdvihli slávnu minulosť slovanov a potupili by pomaďarčovanie a boj Slovákov za ich práva, tu Záborský realisticky zdôraznil, ako to v skutočnosti medzi väčšinou slovenskej inteligencie i „neinteligencie“ bolo. Radšej boli zadobre s pánmi, a mali sa dobre, akoby sa proti ním postavili. Ale našťastie boli v našej minulosti i hrdí Slováci, ktorí sa postavili za národ.

„Jej skladobným princípom je ostrý protiklad reálnej a ideálnej skutočnosti.“ Schéma poukazuje na pôvod v klasicistickej didaktickej próze.

„Tematikou diela je teda kontrast, ktorý v sebe skrýva jadro riešených spoločenských otázok.“

Protiklad medzi realitou a fikciou, odvodenou od utopistických predstáv o racionálnom usporiadaní života člení Záborský aj formálne. Poviedka je kompozične rozdelená na dve časti: satirický obraz Deň škaredý, skladá sa zo 16 kapitoliek a didaktickú utópiu Deň pekný, zložený zo 17 kapitoliek.

V prvej časti, čo je groteskne pochmúrny obraz jedného dňa v spustnutej obci Chujave, prevažujú dialógy jednotlivých postáv. Tie sú vykreslené veľmi tvrdými formami, používajú nevyberaný vulgárny slovník, typický pre dedinskú chudobu. Kriticky zosmiešňuje jazykový makaronizmus úradníkov, ktorý sa snažili rozprávať maďarsky, nemecky aj keď im to nešlo.
Na pár sedliakoch ich vonkajším opisom zdôrazňuje ich biedu a zaostalosť, ktoré vyplývajú z vnútornej slabomyseľnosti a zaostalosti.

„Len vysoký chudorľavý Lipnický je bosý a bez lajblíka.“

Sedliaci čakajú na príchod slúžneho a cestovného pána, aby odovzdali kôpky štrku pre stolicu. Vozy však nie sú dostatočne plné, a preto sú pokutovaní. Oni však chybu nespravili, ale statkári Kobzay a Schelm nesplnili príkaz. Oni by mali zaplatiť pokutu. Cestovný pán sa vyľakal toho, že by mal dať pokutu vyššej spoločenskej triede, veď onedlho je k nemu pozvaný na hostinu. To nie veru. A preto pokutu musí zaplatiť obec. Tu vidno veľmi jasne kritiku „nespravodlivej spravodlivosti“, ktorá stále tvorí akúsi priepasť medzi chudobnými sedliakmi a bohatými statkármi. Páni vždy boli oslobodení od platenia, a bedač, čo nikdy nič nemala, platila aj za pánov.

Takto sa postupne začali valiť na Chujavu a jej obyvateľov pohromy v podobe pokút a daní. A to sa situácia po vymanení z poddanstva v roku 1848 mala zlepšiť, ale nezlepšila, dokonca môžeme povedať, že sa zhoršila, a podstatne. Sú tu odkryté dôkazy panskej zlovôle, hospodárskeho úpadku obce, negramotnosti a nezabúdajúc na alkoholizmus, ktorý sa tu prejavoval vo veľmi častej miere.