„Podivná je ľahkomyseľnosť slovenského ľudu. Na kraji priepasti spieva, huláka, výska ako kto sa rozumu pozbavil.“

Autor tu vykresľuje tieto „chujavské kaviarne“, čiže v jazyku Slovákov krčmy, presne tak, akoby opisoval charakter ich pravidelných návštevníkov. Pochmúrny až čierny opis špinavých, polorozpadnutých budov, by sa dalo porovnať s pokriveným charakterom dedinčanov, ktorí svoju slabosť poddať sa alkoholizmu, ani nepotláčajú. Ich jediným východiskom riešenia problémov, určite lepšie a rozumnejšie riešiteľných, je utápanie sa v alkohole. A netýkalo sa to len určitých členov rodiny, ale všetkých. Nepil len otec, ako to poväčšine býva, ale aj matky. Najvýstižnejšie to autor vyjadril na manželoch Lipnických, kde on predal za pár zlatiek posledné vychudnuté žriebätko, aby mal na pálenku.

„Ako sa o tom doznala Lipnického žena, letela bez meškania, nie ochrániť posledný kus statočku, lež pomáhať ho prepiť.“

Tu už naozaj niet pomoci slovenskému ľudu, keď prednejší im je alkohol ako dobro vlastných detí, ktoré o hlade a smäde sa prizerajú úpadku s bezmocnosti vlastných rodičov. A o pár rokov neskôr samy pokračujú v ich šľapajach. Myslím, že tu veľmi realisticky zobrazil, prečo sa Slováci nepohli o krok ďalej. V opojení a v závislosti od alkoholu to nejde. A potom bodaj by sa páni chovali k takému národu s úctou. Pekne to vystihol na postave richtára Hučka:

„Žijeme ako hovädá, nuž zachádzajú s nami ako s hovädami.“

Richtár bol skôr pasívnou osobou, vedel, čo je pre neho najvýhodnejšie. Držať s pánmi. Svojho ľudu, svojho národa, toho sa nezastal. Rozmýšľal racionalisticky. Sedliaci ho za to odsudzovali. Možno potrebovali nejakého národného hrdinu, ktorý by sa za nich postavil, ale bohužiaľ táto časť bola až moc realistická a zidealizovaný hrdina tu chýbal.


„Ty vždy s pánmi, sekol ho Kožuch, „ nás nebrániš, ústa za nás neotvoríš, na všetko kýveš hlavou ako káčer.“

V celej časti prevažujú hádky dedinčanov s vrchnosťou a hádky opitých sedliakov v krčme. Satiricky s výsmechom vyznieva aj žiadosť učiteľa Koreňa, ktorý žiadal plat za učenie, ktoré však akosi každý postrádal. Pretože takisto ako ostatní, tak aj on, stále vysedával v krčme a deti upadali v negramotnosti, neučili sa mravným zásadám a stávali sa z nich nevychovaní hulváti. Videli v ňom taký istý príklad poddania sa slabosti ako v rodičoch. Realistický poukazuje na to, čo vyrastá z budúcej generácie.

A čo na to sedliaci? Keby vraj učil maďarsky a nemecky dali by deti do škôl a jemu plat. Ale vraj učí len „sprostú slovenčinu“. Kde je hrdosť Slovákov na národný jazyk? Táto časť je až priveľmi, v mojom ponímaní „protiromantická“. Zatiaľ, čo štúrovci vyzdvihovali slovenský jazyk, slovenskú reč, slovenský národ, Záborský ho tu v konaní postáv ponížil a vyzdvihol reč pánov, maďarčinu a nemčinu, aby zdôraznil národnú neuvedomelosť niektorých Slovákov.

Ale ani tí páni, čo sa hlásili k Maďarom, nevedeli poriadne po maďarsky. Oháňali sa pár naspamäť naučenými slovami, aby zapôsobili na bedač, ktorá im však nerozumela. Tento jazykový makaronizmus je kriticky zobrazený na „pánovi s veľkým nosom“.

„Autor tu hyperbolizuje čiastkové nezrovnalosti, protirozumové momenty v spore vládnej moci a ľudu.“
A ostatní predstavitelia inteligencie ako farár Čulík a úradník Rozumovský sa len pasívne prizerali úpadku života na dedine.

Autorovým poľom kritického prieskumu bola badateľná medzera medzi dobovými ideálmi a skutočnosťou, rozpor medzi biednym spoločenským bytím ľudu a nádeji plným vedomím vodcov slovenského národného života.


„V druhej časti poviedky „Deň pekný“ opisuje situáciu v obci po rokoch, keď sa všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom. Chujava ako utopický obraz v analýze historicko - spoločenských premien, sa zo sídla nešváru a chudoby premení na sídlo poriadku a zámožnosti.“

Začína opisom slávnosti pri príležitosti narodenín farára Rastica, ktorý je pôvodcom zmien. Dialóg ustupuje monológu. Rozprávačom je hlavný hrdina, spomínaný vlastenecký farár Rastic, ktorému sa všetko darí, pretože postupuje rozumne. Tu vyzdvihuje zdravý racionalizmus, ktorý dokáže všetko vyriešiť. Ten spolu s tromi spolupracovníkmi učiteľom Semenákom, úradníkom Rozumovským a pravotárom Stupnickým postupne opisujú zastávky strastiplnej cesty pri tejto premene. Dedina sa začala postupne vymaňovať z pozostatkov feudálneho zriadenia.

Veľmi dôležitú úlohu zohráva učiteľ Semenák, ktorý vychováva novú generáciu. Tá sa stáva zárukou lepšej budúcnosti, založenej na zásadách spoločného hospodárenia.

„On spojuje v sebe pre národného učiteľa dostatočné vedomosti so zriedkavou horlivosťou a nezištnosťou.“