Takto opísal farár Rastic učiteľa, ktorý bol skromný a učil s láskou. Toto je už taký zidealizovaný obraz učiteľa, ktorý je základom pre budovanie novej, národne uvedomelej generácie. Navyše toto národné povedomie dvíhal celkom „nezištne“.

„Tak sa stalo, že predtým prázdna škola sa preplnila a úspech bol prekvapujúci. Rodičia len ústa otvorili, čo to všetko tie ich detinky vedia, a počali sa ich hanbiť.“

Vyzdvihuje a idealizuje v tejto časti slovenskú inteligenciu, ktorá by mala povzniesť slovenský národ k uvedomeniu si svojej identity a vytrhnúť ho z pazúrov biedy, zaostalosti a alkoholizmu.

„Je tu mnoho smelých sociálno - utopických myšlienok, ktoré sa prejavujú v utopických prvkoch poviedky. Sceľovanie a spoločné obrábanie pôdy, výstavba nových pomocných zariadení, prestavba dediny, plán postaviť cukrovar a fabriku na súkno.“ To všetko sú utopické prvky, ktoré autor v tejto časti zdôrazňoval.

„Príčiny sociálnej biedy slovenského ľudu videl v prežitkoch feudalizmu a nadprávach aristokracie, a skutočnú občiansku slobodu a rovnoprávnosť mohol zabezpečiť iba rast priemyslu a obchodu s rozvojom školstva, vedy a umenia.“

Do popredia stále vkladá ľudovýchovnú prácu slovenskej inteligencie, ktorá má vždy odpoveď na riešenie problémov, sedliaci sa vždy môžu na ňu obrátiť.

Je to akoby jeho veľmi smelý a zidealizovaný sen o morálnom a hospodárskom rozkvete obce, ktorý predstavuje v rámci svojho žánru krajný bod, ku ktorému dospela slovenská próza v porevolučnom období.

Celým dejom odkrýva túto premenu obyčajných chudobných opilcov, groteskne zobrazených vo svojom výzore i konaní, až na uvedomelých Slovákov, aspoň čiastočne. Zriadili opatrovňu detí, ktorá umožnila matkám bezstarostne pracovať na poli. Vzájomnú pomocnicu, ktorá ich v čase núdze mala vytrhnúť z biedy a postupne pokračuje až po odkúpenie Kobzayovho majetku obcou. Týmto si zabezpečili jednotliví sedliaci podiel na zisku a bezstarostný život. Je to akýsi paradox, keď v prvej časti zaplatila obec za statkára Kobzaya pokutu, a tá istá obec odkúpila jeho majetok pod cenu a hospodárila na ňom. Autor tu plánuje ďalšie kroky vpred, naznačuje budúcnosť slovenského národa a jeho rozvoj.

Ani v tejto, dá sa povedať romanticky zidealizovanej časti, nechýba pre Záborského tvorbu príznačný kriticizmus. Tu je zdrojom jeho satirických šľahov konfesionalizmus, a s cirkevným konzervativizmom spojené tradície a povery. „Kázne sú pre Rastica a jeho druhov „ničomným bremenom“, pohrebné verše „hlúpou márnomyseľnosťou“, veselia, krstiny a kary „holdovaním alkoholu“.

Táto novoveká povesť mi veľmi určitými prvkami pripomína rozprávku. Vystupujú tu povahovo zlí aj dobrí ľudia a nakoniec dobro zvíťazí nad zlom. Všetko sa na dobré obráti.

„Záborského racionalizmus a negácia romantiky zidealizovanej národnej jednoty zohrali v kontexte literárneho vývinu matičných rokov progresívnu úlohu odhaľovaním skutočnej sociálnej diferenciácie na dedine.“

Jonáš Záborský svojím racionálnym myslením sa dopátral mnohých príčin dobových spoločenských neduhov, ktoré unikali pozornosti jeho romantických oponentov – štúrovcov. Tí mu vyčítali, že pričasto mení názory na literatúru, spisovný jazyk a národnú politiku. Táto jeho paradoxná vernosť zrade bola však výrazom bezmedznej oddanosti racionálnym kritériám skutočnosti, korigovanými zásadami obecného rozumu.

Svoje posledné roky života strávil osamotený s biľagom „národného hriešnika“, v rozporoch so sebou samým, v zatrpknutosti a pocitom strateného života. Bez neho by však slovenská romantika nemala svoj protipól. Jeho myšlienka: „Ak chceme, aby si nás vážil svet, musíme si najprv vážiť samých seba, náš pôvod, našich predkov, našu reč a náš národ“ je i v súčasnosti veľmi aktuálna.