Jonáš Záborský - Dva dni v Chujave

Racionálny kriticizmus a smelé idealizované sny na nápravu spoločnosti v Záborského poviedke Dva dni v Chujave

Jonáš Záborský, zatrpknutý kritik, ktorý sa hlásil ku klasicizmu, žil v časoch romantizmu a svojim dielom sa blížil k názorom realizmu. Napriek všetkým jeho rozporuplným názorom a všeobecnej kritike bol hrdým Slovákom. Vo svojom živote prežil mnoho sklamaní a krutých paradoxov. Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom, pretože ako hrdý zeman nesúhlasil so štúrovskými protifeudálnymi názormi a jeho koncepciou slovenčiny ako spisovného jazyka. A taktiež sa nestotožňoval s orientáciou štúrovcov na cisársku Viedeň. Bol zásadovým racionalistom a uprednostňoval odstránenie hmotnej núdze ľudu.
Jeho literárna tvorba vyplývala z jeho kritickej nedôvery voči zidealizovaným predstavám viacerých jeho štúrovských rovesníkov. Proti „klamstvám romantizmu“ provokatívne vyzdvihoval zásady „zdravého obecného rozumu“. Preto sa aj v medziach racionalistického kriticizmu dopátral podstaty mnohých spoločenských neduhov, ktoré unikali pozornosti jeho romantických protivníkov.

Poviedku Dva dni v Chujave sám autor žánrovo označil novovekou povesťou.

„Rok, do ktorého prítomná povesť padá, bol 1865, keď už Bach so svojim cudzozemským úradníctvom a so svojou rovnoprávnosťou všetkých, s výlučným panovaním Nemcov vygazdoval a Slováci mali svoje domorodé, samovolené vrchnosti, samých plnokrvných, zo slovenských rodičov narodených Maďarov.“

Už hneď v tejto výstižnej vete Záborský satiricky ba až sarkasticky skritizoval rodených Slovákov, ktorý zaslepení mocou a postavením hlásili sa hrdo k Maďarom, nepozerajúc na svoju krv a hrdosť. V porovnaní so štúrovcami, tam kde by oni v sledovaní romantických princípov vyzdvihli slávnu minulosť slovanov a potupili by pomaďarčovanie a boj Slovákov za ich práva, tu Záborský realisticky zdôraznil, ako to v skutočnosti medzi väčšinou slovenskej inteligencie i „neinteligencie“ bolo. Radšej boli zadobre s pánmi, a mali sa dobre, akoby sa proti ním postavili. Ale našťastie boli v našej minulosti i hrdí Slováci, ktorí sa postavili za národ.

„Jej skladobným princípom je ostrý protiklad reálnej a ideálnej skutočnosti.“ Schéma poukazuje na pôvod v klasicistickej didaktickej próze.

„Tematikou diela je teda kontrast, ktorý v sebe skrýva jadro riešených spoločenských otázok.“

Protiklad medzi realitou a fikciou, odvodenou od utopistických predstáv o racionálnom usporiadaní života člení Záborský aj formálne. Poviedka je kompozične rozdelená na dve časti: satirický obraz Deň škaredý, skladá sa zo 16 kapitoliek a didaktickú utópiu Deň pekný, zložený zo 17 kapitoliek.

V prvej časti, čo je groteskne pochmúrny obraz jedného dňa v spustnutej obci Chujave, prevažujú dialógy jednotlivých postáv. Tie sú vykreslené veľmi tvrdými formami, používajú nevyberaný vulgárny slovník, typický pre dedinskú chudobu. Kriticky zosmiešňuje jazykový makaronizmus úradníkov, ktorý sa snažili rozprávať maďarsky, nemecky aj keď im to nešlo.
Na pár sedliakoch ich vonkajším opisom zdôrazňuje ich biedu a zaostalosť, ktoré vyplývajú z vnútornej slabomyseľnosti a zaostalosti.

„Len vysoký chudorľavý Lipnický je bosý a bez lajblíka.“

Sedliaci čakajú na príchod slúžneho a cestovného pána, aby odovzdali kôpky štrku pre stolicu. Vozy však nie sú dostatočne plné, a preto sú pokutovaní. Oni však chybu nespravili, ale statkári Kobzay a Schelm nesplnili príkaz. Oni by mali zaplatiť pokutu. Cestovný pán sa vyľakal toho, že by mal dať pokutu vyššej spoločenskej triede, veď onedlho je k nemu pozvaný na hostinu. To nie veru. A preto pokutu musí zaplatiť obec. Tu vidno veľmi jasne kritiku „nespravodlivej spravodlivosti“, ktorá stále tvorí akúsi priepasť medzi chudobnými sedliakmi a bohatými statkármi. Páni vždy boli oslobodení od platenia, a bedač, čo nikdy nič nemala, platila aj za pánov.

Takto sa postupne začali valiť na Chujavu a jej obyvateľov pohromy v podobe pokút a daní. A to sa situácia po vymanení z poddanstva v roku 1848 mala zlepšiť, ale nezlepšila, dokonca môžeme povedať, že sa zhoršila, a podstatne. Sú tu odkryté dôkazy panskej zlovôle, hospodárskeho úpadku obce, negramotnosti a nezabúdajúc na alkoholizmus, ktorý sa tu prejavoval vo veľmi častej miere.
„Podivná je ľahkomyseľnosť slovenského ľudu. Na kraji priepasti spieva, huláka, výska ako kto sa rozumu pozbavil.“

Autor tu vykresľuje tieto „chujavské kaviarne“, čiže v jazyku Slovákov krčmy, presne tak, akoby opisoval charakter ich pravidelných návštevníkov. Pochmúrny až čierny opis špinavých, polorozpadnutých budov, by sa dalo porovnať s pokriveným charakterom dedinčanov, ktorí svoju slabosť poddať sa alkoholizmu, ani nepotláčajú. Ich jediným východiskom riešenia problémov, určite lepšie a rozumnejšie riešiteľných, je utápanie sa v alkohole. A netýkalo sa to len určitých členov rodiny, ale všetkých. Nepil len otec, ako to poväčšine býva, ale aj matky. Najvýstižnejšie to autor vyjadril na manželoch Lipnických, kde on predal za pár zlatiek posledné vychudnuté žriebätko, aby mal na pálenku.

„Ako sa o tom doznala Lipnického žena, letela bez meškania, nie ochrániť posledný kus statočku, lež pomáhať ho prepiť.“

Tu už naozaj niet pomoci slovenskému ľudu, keď prednejší im je alkohol ako dobro vlastných detí, ktoré o hlade a smäde sa prizerajú úpadku s bezmocnosti vlastných rodičov. A o pár rokov neskôr samy pokračujú v ich šľapajach. Myslím, že tu veľmi realisticky zobrazil, prečo sa Slováci nepohli o krok ďalej. V opojení a v závislosti od alkoholu to nejde. A potom bodaj by sa páni chovali k takému národu s úctou. Pekne to vystihol na postave richtára Hučka:

„Žijeme ako hovädá, nuž zachádzajú s nami ako s hovädami.“

Richtár bol skôr pasívnou osobou, vedel, čo je pre neho najvýhodnejšie. Držať s pánmi. Svojho ľudu, svojho národa, toho sa nezastal. Rozmýšľal racionalisticky. Sedliaci ho za to odsudzovali. Možno potrebovali nejakého národného hrdinu, ktorý by sa za nich postavil, ale bohužiaľ táto časť bola až moc realistická a zidealizovaný hrdina tu chýbal.


„Ty vždy s pánmi, sekol ho Kožuch, „ nás nebrániš, ústa za nás neotvoríš, na všetko kýveš hlavou ako káčer.“

V celej časti prevažujú hádky dedinčanov s vrchnosťou a hádky opitých sedliakov v krčme. Satiricky s výsmechom vyznieva aj žiadosť učiteľa Koreňa, ktorý žiadal plat za učenie, ktoré však akosi každý postrádal. Pretože takisto ako ostatní, tak aj on, stále vysedával v krčme a deti upadali v negramotnosti, neučili sa mravným zásadám a stávali sa z nich nevychovaní hulváti. Videli v ňom taký istý príklad poddania sa slabosti ako v rodičoch. Realistický poukazuje na to, čo vyrastá z budúcej generácie.

A čo na to sedliaci? Keby vraj učil maďarsky a nemecky dali by deti do škôl a jemu plat. Ale vraj učí len „sprostú slovenčinu“. Kde je hrdosť Slovákov na národný jazyk? Táto časť je až priveľmi, v mojom ponímaní „protiromantická“. Zatiaľ, čo štúrovci vyzdvihovali slovenský jazyk, slovenskú reč, slovenský národ, Záborský ho tu v konaní postáv ponížil a vyzdvihol reč pánov, maďarčinu a nemčinu, aby zdôraznil národnú neuvedomelosť niektorých Slovákov.

Ale ani tí páni, čo sa hlásili k Maďarom, nevedeli poriadne po maďarsky. Oháňali sa pár naspamäť naučenými slovami, aby zapôsobili na bedač, ktorá im však nerozumela. Tento jazykový makaronizmus je kriticky zobrazený na „pánovi s veľkým nosom“.

„Autor tu hyperbolizuje čiastkové nezrovnalosti, protirozumové momenty v spore vládnej moci a ľudu.“
A ostatní predstavitelia inteligencie ako farár Čulík a úradník Rozumovský sa len pasívne prizerali úpadku života na dedine.

Autorovým poľom kritického prieskumu bola badateľná medzera medzi dobovými ideálmi a skutočnosťou, rozpor medzi biednym spoločenským bytím ľudu a nádeji plným vedomím vodcov slovenského národného života.


„V druhej časti poviedky „Deň pekný“ opisuje situáciu v obci po rokoch, keď sa všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom. Chujava ako utopický obraz v analýze historicko - spoločenských premien, sa zo sídla nešváru a chudoby premení na sídlo poriadku a zámožnosti.“

Začína opisom slávnosti pri príležitosti narodenín farára Rastica, ktorý je pôvodcom zmien. Dialóg ustupuje monológu. Rozprávačom je hlavný hrdina, spomínaný vlastenecký farár Rastic, ktorému sa všetko darí, pretože postupuje rozumne. Tu vyzdvihuje zdravý racionalizmus, ktorý dokáže všetko vyriešiť. Ten spolu s tromi spolupracovníkmi učiteľom Semenákom, úradníkom Rozumovským a pravotárom Stupnickým postupne opisujú zastávky strastiplnej cesty pri tejto premene. Dedina sa začala postupne vymaňovať z pozostatkov feudálneho zriadenia.

Veľmi dôležitú úlohu zohráva učiteľ Semenák, ktorý vychováva novú generáciu. Tá sa stáva zárukou lepšej budúcnosti, založenej na zásadách spoločného hospodárenia.

„On spojuje v sebe pre národného učiteľa dostatočné vedomosti so zriedkavou horlivosťou a nezištnosťou.“
Takto opísal farár Rastic učiteľa, ktorý bol skromný a učil s láskou. Toto je už taký zidealizovaný obraz učiteľa, ktorý je základom pre budovanie novej, národne uvedomelej generácie. Navyše toto národné povedomie dvíhal celkom „nezištne“.

„Tak sa stalo, že predtým prázdna škola sa preplnila a úspech bol prekvapujúci. Rodičia len ústa otvorili, čo to všetko tie ich detinky vedia, a počali sa ich hanbiť.“

Vyzdvihuje a idealizuje v tejto časti slovenskú inteligenciu, ktorá by mala povzniesť slovenský národ k uvedomeniu si svojej identity a vytrhnúť ho z pazúrov biedy, zaostalosti a alkoholizmu.

„Je tu mnoho smelých sociálno - utopických myšlienok, ktoré sa prejavujú v utopických prvkoch poviedky. Sceľovanie a spoločné obrábanie pôdy, výstavba nových pomocných zariadení, prestavba dediny, plán postaviť cukrovar a fabriku na súkno.“ To všetko sú utopické prvky, ktoré autor v tejto časti zdôrazňoval.

„Príčiny sociálnej biedy slovenského ľudu videl v prežitkoch feudalizmu a nadprávach aristokracie, a skutočnú občiansku slobodu a rovnoprávnosť mohol zabezpečiť iba rast priemyslu a obchodu s rozvojom školstva, vedy a umenia.“

Do popredia stále vkladá ľudovýchovnú prácu slovenskej inteligencie, ktorá má vždy odpoveď na riešenie problémov, sedliaci sa vždy môžu na ňu obrátiť.

Je to akoby jeho veľmi smelý a zidealizovaný sen o morálnom a hospodárskom rozkvete obce, ktorý predstavuje v rámci svojho žánru krajný bod, ku ktorému dospela slovenská próza v porevolučnom období.

Celým dejom odkrýva túto premenu obyčajných chudobných opilcov, groteskne zobrazených vo svojom výzore i konaní, až na uvedomelých Slovákov, aspoň čiastočne. Zriadili opatrovňu detí, ktorá umožnila matkám bezstarostne pracovať na poli. Vzájomnú pomocnicu, ktorá ich v čase núdze mala vytrhnúť z biedy a postupne pokračuje až po odkúpenie Kobzayovho majetku obcou. Týmto si zabezpečili jednotliví sedliaci podiel na zisku a bezstarostný život. Je to akýsi paradox, keď v prvej časti zaplatila obec za statkára Kobzaya pokutu, a tá istá obec odkúpila jeho majetok pod cenu a hospodárila na ňom. Autor tu plánuje ďalšie kroky vpred, naznačuje budúcnosť slovenského národa a jeho rozvoj.

Ani v tejto, dá sa povedať romanticky zidealizovanej časti, nechýba pre Záborského tvorbu príznačný kriticizmus. Tu je zdrojom jeho satirických šľahov konfesionalizmus, a s cirkevným konzervativizmom spojené tradície a povery. „Kázne sú pre Rastica a jeho druhov „ničomným bremenom“, pohrebné verše „hlúpou márnomyseľnosťou“, veselia, krstiny a kary „holdovaním alkoholu“.

Táto novoveká povesť mi veľmi určitými prvkami pripomína rozprávku. Vystupujú tu povahovo zlí aj dobrí ľudia a nakoniec dobro zvíťazí nad zlom. Všetko sa na dobré obráti.

„Záborského racionalizmus a negácia romantiky zidealizovanej národnej jednoty zohrali v kontexte literárneho vývinu matičných rokov progresívnu úlohu odhaľovaním skutočnej sociálnej diferenciácie na dedine.“

Jonáš Záborský svojím racionálnym myslením sa dopátral mnohých príčin dobových spoločenských neduhov, ktoré unikali pozornosti jeho romantických oponentov – štúrovcov. Tí mu vyčítali, že pričasto mení názory na literatúru, spisovný jazyk a národnú politiku. Táto jeho paradoxná vernosť zrade bola však výrazom bezmedznej oddanosti racionálnym kritériám skutočnosti, korigovanými zásadami obecného rozumu.

Svoje posledné roky života strávil osamotený s biľagom „národného hriešnika“, v rozporoch so sebou samým, v zatrpknutosti a pocitom strateného života. Bez neho by však slovenská romantika nemala svoj protipól. Jeho myšlienka: „Ak chceme, aby si nás vážil svet, musíme si najprv vážiť samých seba, náš pôvod, našich predkov, našu reč a náš národ“ je i v súčasnosti veľmi aktuálna.