Všeobecne sa uznáva, že niet rozdielu medzi tematikou lit. pre deti a lit. pre dospelých. Deťom treba písať o tom istom ako pre dospelých, ale stvárňovanie tematiky sa uskutočňuje takými umeleckými postupmi a prostriedkami, ktoré sú blízke detskej životnej skúsenosti, predstavivosti a chápavosti.

So stvárňovaním témy z detského aspektu súvisí ideovo-obsahová stránka. Detský príjemca je citlivý na jasnú ideovú vyhranenosť rozprávača i postáv a hrdinov lit. diela. Chce bezvýhradne vedieť, na čej strane je dobro a zlo, čo je spravodlivé a nespravodlivé... Sú preň komunikatívne postavy kontrastne odlišné, v kladnom alebo zápornom zmysle. Dieťa so svojím zmyslom pre napodobňovanie sa rozhoduje konať tak, ako konajú kladní hrdinovia. Deti majú rady hrdinov vekovo im rovných, obdivujú hrdinské činy dospelých.

Detský príjemca sa vyznačuje zmyslovosťou, konkrétnosťou, názornosťou, obraznosťou, reálnosťou, hravosťou a fantastickosťou pri vnímaní a poznávaní skutočnosti. Rýchlejšie si osvojuje veci, javy a vzťahy vyjadrené kontrastom, hyperbolicky, viac v dynamickej ako statickej podobe. Logickej uvoľnenosti detského poznávania zodpovedá uplatňovanie nonsensu v obrazovej výstavbe textu, hravý prechod z prirodzeného do nadprirodzeného, z reálneho do imaginárneho, z vážneho do humorného sveta. Hra je najprirodzenejší spôsob poznávania. Fantázia je prejavom sebarealizácie detského subjektu, dôležité postavenie má opakovanie.

V kompozícii sa osvedčuje samostatné alebo súbežné rozprávanie realistického a fantastického príbehu. Prirodzenej túžbe dieťaťa zodpovedá rýchle rozvíjanie príbehu, uplatňuje sa princíp gradačného opakovania s vyvrcholením, ukončenie býva harmonické, upokojivé. Liter. útvary sú v porovnaní s lit. pre dospelých spravidla kratšie, bez dlhších dejových odbočení. Epizódy v príbehu sú tvarovo ucelené, relatívne samostatné.

V novodobej próze pre deti sa často uplatňuje dialogický postup, štylisticky ide o rozprávanie v prvej alebo tretej osobe. Jazykovým štýlom detskej lit. sa rozvíja jazyk a myslenie dieťaťa. Mal by vynikať výrazovou jednoduchosťou, stručnosťou, presnosťou, ale aj pestrosťou, nadväzovať na reč dieťaťa, zodpovedať detskej chápavosti, svetu a veku. V slovnej zásobe sa uplatňujú neologizmy, menej archaizmy alebo knižné slová. Presadzuje sa hovorovosť a detský slang. Pre rekonštrukciu metafory, metonymie alebo prirovnania platí uplatňovanie detskej hravosti, fantázie, pri porovnávaní, prenášaní a posúvaní významu sa používa zásada protikladnosti, kontrastu, postupu od známeho k neznámemu, od konkrétneho k abstraktnému.

S obľubou sa v jazyku využíva personifikácia, prenášanie ľudských vlastností na veci živej a neživej prírody. Z metonymických pomenovaní má výraznejšie zastúpenie synekdocha – svojou významovou hravosťou v pomenovaní celku časťou alebo časti celkom a hyperbola. S funkciou hravého približovania istých významov súvisí aj opisné pomenovanie čiže perifráza. Menej prístupná pre detského príjemcu je irónia, najmä britké výsmešné pomenovanie sarkazmus. Irónia zostáva na úrovni persifláže, čiže hravého výsmešného napodobňovania niekoho a niečoho v reči alebo konaní. Symbol – tam, kde je význam a zmysel vnímateľný z kontextu, plní funkciu formovania lit. vzdelania.

V syntaxi sa uplatňujú jednoduchšie, menej zložité vetné konštrukcie. Citlivo sa narába s odchýlkami z gramatickej väzby, ako je anakolút (vybočenie z väzby) alebo inverzia (neobvyklé poradie slov). Často sa využíva historický prézent, čiže gramatická forma prít. času vo význame minul. času. Opakovanie spojok – polysyndeton.

S eufonickým hľadiskom súvisí výber ľubozvučne znejúcich slov a slovných spojení. Ak dochádza k zámernému opakovaniu niektorej hlásky, alebo väčšieho počtu hlások v celku, vzniká zvukosled. Osobitnou konštrukciou zvukosledu je aliterácia, t.j. opakovanie začiatočných hlások za sebou nasledujúcich slov, alebo paronomázia, čiže hromadenie tých istých morfém na začiatku dvoch alebo viacerých pomenovaní. Blízko k detskému spôsobu vyjadrovania má onomatopoja – napodobňovanie prírodných alebo zvieracích zvukov.

Hromadenie a opakovanie jazykových prvkov je blízke detskej hravosti, často sa uplatňujú hláskové a slovné hračky: anagram (prehádzaním písmen alebo hlások vzniká iné slovo), akrostichon (začiatočné písmená alebo slabiky veršov v strofe dávajú slovo), telestichon (posledné hlásky alebo slabiky dávajú slovo), palindrom (slovo alebo verš dáva zmysle aj pri spätnom čítaní po hláskach, slabikách alebo slovách). S kultiváciou hier v jazyku detskej lit. súvisí uplatňovanie grafickosti výrazu. Znamená to, že odlišnou veľkosťou alebo farebnosťou písmen sa zvýrazňuje vo veršovej hre zašifrovaný význam. V modernej poézii pre deti sa často vyskytuje kalambúr, čiže slovná hračka založená na úmyselnom zamieňaní zvukovo podobných slov s humorným zameraním.

Zo štylistických figúr, ktoré vznikajú opakovaním slov sú príznačné pre detskú lit. epizeuxis (opakovanie tých istých slov za sebou), anafora (opakovanie tých istých slov alebo výrazov na začiatku susedných kompozičných celkov), epifora (opak anafory), epanastrofa, čiže palilógia (opakovanie slov na konci jedného a na začiatku nasledujúceho celku).