Literatúra pre deti a mládež

POJEM, VZNIK A VÝVIN LITERATÚRY PRE DETI. POJEM DETSKÉHO ASPEKTU. VEKOVÉ OBDOBIA A ŽÁNROVÁ SKLADBA LITERATÚRY PRE DETI.


Pod pojmom literatúra pre deti a mládež rozumieme tú oblasť literárnej tvorby, ktorá zodpovedá príjemcom spravidla do 14-15 rokov. Ako špecifická oblasť liter. zameraná na recepciu detí a mládeže vznikala zo spoločenských a umeleckých potrieb v procese demokratizačných premien spoločnosti najmä v 18./19.st. Vo vývinovom kontexte celonárodnej liter. sa literatúra pre mládež oneskorovala. Preberala z nej už zastarané témy, umelecké postupy a prostriedky. K ich prekonávaniu dochádzalo postupne demokratizáciou vzťahov spoločnosti k mládeži, dospelých k deťom, prenikaním ľudovej slovesnosti a neintencionálnej tvorby do literatúry pre mládež.

Periodizácia lit. pre deti a mládež:

1) utilitárno-didaktické, 1778 – zač. 30.rokov 20.st.
1778 – Samuel Tešedík – prvá univerz. kniha učebnica „Čítaní“
40. roky 19.st – prvé beletristické knižky, dovtedy súčasť šlabikára
Štúrovci – dôraz na rozvoj školstva, August Horislav Škultéty, Jonatan Dobroslav Čipka – 1846-47 Zornička – 2-zväzkový zábavník, Škult. – 2-zv. zborník poézie pre deti „Rečňovanka“
- št. texty majú výchovný charakter, kresťanské mravné univerzum
- výchovný obsah, rozšírenie o motív vlastenecký, národný
- po. 19.st – dieťa nie je malý človek, rešpekt. jeho daností.

2) z liter. didaktickej liter. umelecká – Ľ.Podjavorinská, Ján Bodenek, J.C.Hronský, Ľ.Ondrejov, M.Hranko, Jozef Horák, M.Rázus, M.Rázusová-Martáková, F.Kráľ – vytvorili obdobie klasickej umeleckej literatúry, trvá do konca 50.rokov 20.st.
- zač. 60.rokov – moderná umelecká detská liter., ktorá trvá dodnes
- dieťa nechápe len ako objekt, ale ako spolupartnera, jeho očami reflektuje jeho svet
- základným tvorivým princípom je detský aspekt – modelovanie sveta detí dospelým autorom z pozície dieťaťa, písaná v 1 osobe zo strany dieťaťa
- Ľ.Feldek, M.Válek, Jaroslava Blašková, K.Jarunková, M.Ďuríčková, V.Šikula
- 70.roky – T.Janovic, Peter Glocko, D.Dušek
- 80.roky – D.Hevier, J.Uličiansky, Ján Milčák, Dana Podhradská

Definícia podstaty detskej literatúry – podsystém národ. liter., je integrálnou súčasťou nár. lit., spája sa s ňou to, čo je pre celok náro. lit. typické (literárnosť, umeleckosť). Osobitou v tomto vzťahu ju robia psychomentálne špecifiká detského príjemcu.
Liter. pre deti sa skladá:
1) ľudová slovesnosť
2) neintencionálna lit. – nebola pôvodne napísaná pre deti (Maroško, Zbojnícka mladosť)
3) intencionálne lit. – programovo zameraná pre deti

V pojeme detského aspektu sú obsiahnuté dva základné komponenty – komponent dospelého a detského (sveta a veku).
V procese tvorby oba pôsobia vo vzťahu dialektickej jednoty a protirečivosti. V detskom je perspektíva dospelosti. Ak v modelovaní textu prevládne jeden alebo druhý komponent, text sa vyznačuje jednostrannosťou. Oproti takejto jednostrannosti sa v tvorbe z detského aspektu uplatňuje miera obojstrannej rovnovážnosti komponentov detského a dospelého, a to v zmysle partnerského dialógu.

Uplatňovanie detského aspektu v lit. tvorbe – detský aspekt sa uplatňuje v predmete, koncepcii a vo výrazovom systéme lit. tvorby pre deti, čiže v zobrazovanom svete a veku dieťaťa vo vzťahu k svetu a veku dospelých a v spôsobe modelovania tohto sveta v lit. diele. Vcelku ide o sústavu prvkov a pravidiel na vyjadrenie umeleckej skutočnosti, čiže o tvorbu lit. kódu, potrebného na prenos estetickej informácie od autora cez lit. text k príjemcovi.

Hlavným činiteľom tvorby je autor. Autor necháva vyniknúť tie prvky, ktoré sú príznačné a aktuálne pre svet a vek detstva, ako je detská vnímavosť, predstavivosť, citovosť, intelekt, zážitkovosť, poznávanie, skúsenosť i spôsob interpretácie. Vžíva sa do sveta dieťaťa, z pozície svojho dospelého veku sa stáva súčasťou tohto sveta.
Všeobecne sa uznáva, že niet rozdielu medzi tematikou lit. pre deti a lit. pre dospelých. Deťom treba písať o tom istom ako pre dospelých, ale stvárňovanie tematiky sa uskutočňuje takými umeleckými postupmi a prostriedkami, ktoré sú blízke detskej životnej skúsenosti, predstavivosti a chápavosti.

So stvárňovaním témy z detského aspektu súvisí ideovo-obsahová stránka. Detský príjemca je citlivý na jasnú ideovú vyhranenosť rozprávača i postáv a hrdinov lit. diela. Chce bezvýhradne vedieť, na čej strane je dobro a zlo, čo je spravodlivé a nespravodlivé... Sú preň komunikatívne postavy kontrastne odlišné, v kladnom alebo zápornom zmysle. Dieťa so svojím zmyslom pre napodobňovanie sa rozhoduje konať tak, ako konajú kladní hrdinovia. Deti majú rady hrdinov vekovo im rovných, obdivujú hrdinské činy dospelých.

Detský príjemca sa vyznačuje zmyslovosťou, konkrétnosťou, názornosťou, obraznosťou, reálnosťou, hravosťou a fantastickosťou pri vnímaní a poznávaní skutočnosti. Rýchlejšie si osvojuje veci, javy a vzťahy vyjadrené kontrastom, hyperbolicky, viac v dynamickej ako statickej podobe. Logickej uvoľnenosti detského poznávania zodpovedá uplatňovanie nonsensu v obrazovej výstavbe textu, hravý prechod z prirodzeného do nadprirodzeného, z reálneho do imaginárneho, z vážneho do humorného sveta. Hra je najprirodzenejší spôsob poznávania. Fantázia je prejavom sebarealizácie detského subjektu, dôležité postavenie má opakovanie.

V kompozícii sa osvedčuje samostatné alebo súbežné rozprávanie realistického a fantastického príbehu. Prirodzenej túžbe dieťaťa zodpovedá rýchle rozvíjanie príbehu, uplatňuje sa princíp gradačného opakovania s vyvrcholením, ukončenie býva harmonické, upokojivé. Liter. útvary sú v porovnaní s lit. pre dospelých spravidla kratšie, bez dlhších dejových odbočení. Epizódy v príbehu sú tvarovo ucelené, relatívne samostatné.

V novodobej próze pre deti sa často uplatňuje dialogický postup, štylisticky ide o rozprávanie v prvej alebo tretej osobe. Jazykovým štýlom detskej lit. sa rozvíja jazyk a myslenie dieťaťa. Mal by vynikať výrazovou jednoduchosťou, stručnosťou, presnosťou, ale aj pestrosťou, nadväzovať na reč dieťaťa, zodpovedať detskej chápavosti, svetu a veku. V slovnej zásobe sa uplatňujú neologizmy, menej archaizmy alebo knižné slová. Presadzuje sa hovorovosť a detský slang. Pre rekonštrukciu metafory, metonymie alebo prirovnania platí uplatňovanie detskej hravosti, fantázie, pri porovnávaní, prenášaní a posúvaní významu sa používa zásada protikladnosti, kontrastu, postupu od známeho k neznámemu, od konkrétneho k abstraktnému.

S obľubou sa v jazyku využíva personifikácia, prenášanie ľudských vlastností na veci živej a neživej prírody. Z metonymických pomenovaní má výraznejšie zastúpenie synekdocha – svojou významovou hravosťou v pomenovaní celku časťou alebo časti celkom a hyperbola. S funkciou hravého približovania istých významov súvisí aj opisné pomenovanie čiže perifráza. Menej prístupná pre detského príjemcu je irónia, najmä britké výsmešné pomenovanie sarkazmus. Irónia zostáva na úrovni persifláže, čiže hravého výsmešného napodobňovania niekoho a niečoho v reči alebo konaní. Symbol – tam, kde je význam a zmysel vnímateľný z kontextu, plní funkciu formovania lit. vzdelania.

V syntaxi sa uplatňujú jednoduchšie, menej zložité vetné konštrukcie. Citlivo sa narába s odchýlkami z gramatickej väzby, ako je anakolút (vybočenie z väzby) alebo inverzia (neobvyklé poradie slov). Často sa využíva historický prézent, čiže gramatická forma prít. času vo význame minul. času. Opakovanie spojok – polysyndeton.

S eufonickým hľadiskom súvisí výber ľubozvučne znejúcich slov a slovných spojení. Ak dochádza k zámernému opakovaniu niektorej hlásky, alebo väčšieho počtu hlások v celku, vzniká zvukosled. Osobitnou konštrukciou zvukosledu je aliterácia, t.j. opakovanie začiatočných hlások za sebou nasledujúcich slov, alebo paronomázia, čiže hromadenie tých istých morfém na začiatku dvoch alebo viacerých pomenovaní. Blízko k detskému spôsobu vyjadrovania má onomatopoja – napodobňovanie prírodných alebo zvieracích zvukov.

Hromadenie a opakovanie jazykových prvkov je blízke detskej hravosti, často sa uplatňujú hláskové a slovné hračky: anagram (prehádzaním písmen alebo hlások vzniká iné slovo), akrostichon (začiatočné písmená alebo slabiky veršov v strofe dávajú slovo), telestichon (posledné hlásky alebo slabiky dávajú slovo), palindrom (slovo alebo verš dáva zmysle aj pri spätnom čítaní po hláskach, slabikách alebo slovách). S kultiváciou hier v jazyku detskej lit. súvisí uplatňovanie grafickosti výrazu. Znamená to, že odlišnou veľkosťou alebo farebnosťou písmen sa zvýrazňuje vo veršovej hre zašifrovaný význam. V modernej poézii pre deti sa často vyskytuje kalambúr, čiže slovná hračka založená na úmyselnom zamieňaní zvukovo podobných slov s humorným zameraním.

Zo štylistických figúr, ktoré vznikajú opakovaním slov sú príznačné pre detskú lit. epizeuxis (opakovanie tých istých slov za sebou), anafora (opakovanie tých istých slov alebo výrazov na začiatku susedných kompozičných celkov), epifora (opak anafory), epanastrofa, čiže palilógia (opakovanie slov na konci jedného a na začiatku nasledujúceho celku).
Verš – každý verš tvorí významový celok a končí sa prestávkou, pauzou. Zámernému usporiadaniu zvukových prvkov, ktoré sa prejavujú opakovaním hovoríme rytmus. Rozoznávame voľný, časomerný, tonický, sylabický, sylabotonický verš. Vo verši rozoznávame metrum a rytmus. Metrum je miera, norma pre naplnenie verša rytmom. Rytmickými jednotkami sú stopy. Rozoznávame stopu trochejskú s veršovým prízvukom na prvej slabike (´xx), jambickú (x´x) a daktylskú (´xxx). Rým definujeme ako zvukovú zhodu konca slov na konci verša. Rozoznávame dva typy zvukových zhôd: asonanciu (zhoda koncových samohlások) a vlastný rým (zhoda konca slov počínajúc samohláskou v prízvučnej slabike rytmickej jednotky). V strofickej výstavbe sa uplatňuje rým združený (aa bb), striedavý (abab), obkročný (abba) a postupný (abc abc). Strofa je kompozičný celok básnického útvaru, ktorý sa skladá aspoň z dvoch veršov.


Vekové obdobia a žánrová skladba lit. pre deti

Vekové obdobie:
1. predčitateľská fáza:

a) mladší predškolský vek (1-3 rok)
b)starší predškolský vek (3-6 rok)
a)poézia – spievanky, rečňovanky, knižné hračky, leporelá
b)poézia – spievanky, rečňovanky, hádanky, autorské a ľudové rozprávky (zvieracie, fantastické s jednoduchšou štruktúrou), bájky, jednoduché príbehy zo života, umelecko-poznávacie knihy – obrázkové knihy, leporelá, albumy, pracovné zošity, omaľovačky, vystrihovačky, drobné dramatické útvary, ľudové a bábkové hry.

2. čitateľská fáza:

a) mladší školský vek (6-10 rok): poézia, ľudové a autorské rozprávky, povesti a báje, poviedky zo súčasného života detí, detské encyklopédie, reportáže, drobné dramatické útvary, ľudové a bábkové hry
b) starší školský vek (11-15 rok): oproti žánrom z predchádzajúceho obdobia odklon od poézie, od rozprávky, príklon k povesti, k historickej a umeleckoživotopisnej próze, k poviedkam, novelám a románom zo súčasného života detí, k dobrodružnej a vedecko-fantastickej lit., k cestopisom, reportážam, lit. faktu.