Ľudová rozprávka (typy rozprávok, postavy, kompozícia, jazyk)


Ľudová slovesnosť – folklór, označuje materiálnu a duchovnú ľudovú kultúru, súčasťou umeleckého folklóru je ľudová slovesnosť.
V širšom slova zmysle ĽS chápeme ako výraz životnej skúsenosti, citov a túžob ľudu, je výtvorom talentovaných ľud. rozprávačov, jej interpreti boli zároveň aj jej spolutvorcami, pretože v procese rozprávačskej generačnej štafety sa stierali hranice medzi reprodukciou a tvorbou. ĽS je anonymná, ústna, kolektívna. Prvé bádanie folklóru – zač. 19.st. – v romantizme.

Teórie: najvýznam. je teória mytologická, jej pôvodcami boli nemeckí spisovatelia Jakub a Wilhelm Grimm, chápala rozprávku ako duchovné dedičstvo predkresťanských spoločností.
-pol. 19.st. – teória migračná – predpokladá, že rozprávky vznikli na jednom mieste – India – odtiaľ sa presúvali do európskeho teritória. Ďalšie výskumy – ďalšie miesta vzniku rozprávok – starý Egypt, kultúrne stredomorské národy. Fínska škola – rozpracovaná migračná teória, 1910 – Antti Aarne – katalóg rozpr. motívov – vyše 30. Slov. – „Súpis slovenských rozprávok“ – Jiří Polívka 1923-32 – 5-zväzkové dielo, všetky ľudové rozprávky + krajové varianty.
-teória antropologická – rozprávky vznikli v rôznych častiach sveta naraz, pretože psychika a duchovno je totožné pre všetky národy sveta.
-teória produkčná – teória romantizmu - zdôrazňovala starobylosť, národnú podstatu a vysoký mravný obsah ľudovej slovesnosti, ĽS sa rodí z duch národa
-teória recepčná – tvrdila presný opak, ĽS vznikla zľudovením autorskej kultúry, ľudová duša netvorí, len reprodukuje.


Ľudová rozprávka

Ako žáner prozaickej folklórnej tvorby nebola pôvodne určená deťom. Až v 19.st. dochádza k rehabilitácii rozprávky ako žánru vhodného pre deti. V 20.st. sa ustálilo jej začleňovanie do oblasti literatúry pre mládež. Obsahuje obrazy čarovného sveta, odlišného od sveta dospelých. Má dramaticky skĺbený, dynamicky stupňovaný dej, dominujúcu úlohu má fantastický prvok. Postavy sú jednoduché, psychologicky nekomplikované, ale dostatočne zaujímavé, zasadené do exotického, rozprávkového prostredia. ĽR žili po dlhé stáročia iba v ústnej podobe. Neostávali vo svojej pôvodnej podobe, vznikali rozličné mutácie, z hľadiska významových, štylistických a jazykových zložiek. Hovoríme o rozličných variantoch rozprávky – vplyv časového obdobia a lokality. Nemá historický podklad – neurčitý čas a neurčitý priestor – kde bolo, tam bolo. Každá národná kultúra dáva rozprávkam spoločného tematického základu vlastnú pečať. Nachádzame v nich spoločné i odlišné črty. Tematický základ je rovnaký, odlišujú sa spracovaním, najmä však štylistickými a jazykovými osobitosťami.

Dej – umelecké podobenstvo ľudového rozprávača o ľudskej túžbe, o svete založenom na vyššom mravnom princípe, v kt. zmyslom ľudského života je dobro ako synonymom lásky. Základné posolstvo je humanizovať svet. Základné atribúty:

1) víťazstvo dobra nad zlom
2) pravdy nad klamstvom
3) putovanie hrdinu za šľachetným cieľom
4) prekonávanie prekážok a ťažkostí
5) večný optimizmus

Hlavnou ideou rozprávky je ideálna spravodlivosť v riešení základného sporu dobra so zlom. Svet rozprávok je vybájený, ale má vzťah k obrazu života, túžob a snov prostého človeka. Morálny princíp sa realizuje v splnení cieľa, na ktorý sa hrdina podujme a za ktorý ide bojovať. Ľudové motívy sú oslavou ľudskej statočnosti a mravnej hodnoty. Vidíme tu aj obraz sociálneho postavenia ľudu. Žije v biede a túži po zmene svojho položenia. Preto jeho hrdina po prekonaných ťažkostiach víťazí a stáva sa princom či kráľom. Hrdinom býva chudobný človek, potrestaným je lakomý a neľútostný boháč.


Čarodejná (fantastická) rozprávka

Má najbohatšie zastúpenie, je najstaršia zo všetkých typov, hlavným znakom je to, že sa v nej stiera rozdiel medzi svetom skutočným a neskutočným. Dejú sa tu divy a zázraky ako najprirodzenejšie činy. Hrdinovia sa premieňajú na zvieratá a veci, ľudia sa dorozumievajú s vtákmi a zvieratami, postava sa môže stať neviditeľnou, môže umrieť a pomocou živej vody sa znova narodiť.